ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Strečniansky hrad kráčal rezkým krokom vážny muž, zvaný Puškáš, lebo vedel dobre strieľať. Žil tu už od detstva a pre svoju statočnosť bol už dlho Žofiiným dôverníkom, o čom nikto nevedel. Ako vždy, aj teraz vyzeral divne. Bol mocnej postavy, širokých pliec, pritom čudne oblečený, a preto si ľudia z neho často robili žarty. Na hlave nosil homoľovitý širák, na boku mu visela ozrutná šabľa, za opaskom trčali dve pištole, jednu nohu mal obutú do krpca, druhá bola bosá.

Keď zastal pred hradom, spustila sa s hrmotom brána a on sa hneď pobral do izby svojej panej. Tá ho už dávno čakala.

Hradná pani ležala na lôžku, vedľa sedela jej sestra. Keď pohla vychudnutými rukami, zahrkotali koštialiky; na lícach prekvitali ruže. Zakašlala a zachrčalo jej na prsiach, takmer sa dusila.

„Verabože! Veľkomožná pani, ružový púčik sa už ťažko rozvinie,“ prehodil muž medzi rečou, ktorú jeho pani dychtivo lapala.

„Len obšírnejšie,“ pobádala ho chorá žena, „mňa už nič nepohne, na všetko som pripravená, ale predsa by som rada počula dôkazy mužskej nevernosti.“

„Prechodil som hory-doly, bol som na kováčovskom salaši, stretol som sa s Kádašom a Strelošom, aj teraz, na Zlámanci, keď som bol preoblečený za starca, všetky ich tajnosti som vypočul. Tam otvorili list…“

„Bože môj! Zas len list! Či má ten srdce v tele? Prečo mi nedá v pokoji odísť z tohto sveta, ešte aspoň nejaký čas, pokým sa tohto vzduchu nasýtim. Pokračuj!“

„Otvorili list, čo grófka písala veľkomožnému pánovi. Boli v ňom samé slová lásky a uvažovalo sa v ňom o stretnutí.“

„Od hanby zhorím! Ešte aj služobníci o tom vedia! Naničhodník! Ďalej!“

„Pri Fiľakove jej veľkomožný pán poslal hodinky na znak svojej lásky a s nimi list.“

„A čo v liste?“

„Hovorí sa tam len o schôdzke,“ odpovedal Puškáš. „To som sa dozvedel od Kádašovej frajerky Ilky.“

„Ďalej, len ďalej!“

„Grófka na Muráni veľmi znepokojuje Sákolciho stranu, takže sám Illéšházy preveruje, kto príde na hrad; do hlbokých temníc zatvára, podozrivých dáva bičovať a stínať. Nikto jej nedôveruje, stráže sú zdvojnásobené. Ona horí láskou, ktorá ju takmer o rozum pripravila.“

„Ďalej, len ďalej!“

„Teraz bude závisieť od grófkinho plánu, kde sa s ňou veľkomožný pán stretne.“

„Neverník!“ vzdychne bolestne Žofia. „Dosť nateraz… Potom, keď si oddýchnem!“

Puškáš sa úctivo poklonil a vyšiel z izby.

„Hľa, Ľudmila moja! Teraz vieš, čo znamená mať neverného muža. Vždy si vravela, že vie, čo sa patrí a že od vernosti neustúpi. Tu máš dôkazy! Teraz si sa presvedčila, že aj ten najlepší človek môže poblúdiť!“

Ľudmila bedákala.

„List za listom chodí a už aj hodinky má! Teraz už len schôdzka, a už je aj v pláne. Tohto som sa musela dožiť! Ach, bože, osloboď ma od týchto múk! A potom — Žofia si rukou šúcha čelo — čo potom? Prirodzene, že po stretnutí bude nasledovať sobáš a ak sa dovtedy so mnou nerozsobáši, bude usilovať o môj život.“

„Bože môj, prečo sa bojíš? Azda ti len neublíži týmto spôsobom!“

„Vydráždená hyena nepustí svoju korisť. Poznám to nebezpečenstvo a predvídam ho. Bude to tak.“

„Nešalej, Žofia. Ako by to mohol spraviť?“

„Ako? Spytuješ sa ako? Jednoducho. Trochu jedu, špic handžára, a koniec — či je to také ťažké pre toho, kto na všetko dobré zabudol?“

Ľudmila sa zachvela na celom tele, pri takých rečiach jej po tele prechodili zimomriavky.

„Rozkážem naverbovať vojakov, zdvojnásobiť stráže, každého, kto príde, vyšetrovať, nariadim stavať múry, husto ich osadiť kanónmi…“

„Zbytočné! Jeho ošiaľ prelomí aj tú najmocnejšiu baštu. A načo? Nie je mi lepšie oslobodiť sa čím skôr od sveta, ako žiť takáto nešťastná a bez účelu? Ale aj to neskoršie príde. Cítim svoju poslednú hodinu — onedlho odbije. Slabnem čoraz väčšmi, zeleného mája sa ja už nedožijem.“

A naozaj, Žofiu ovládla taká slabosť, že klesla na perinu a pripomínala väčšmi mŕtvolu ako živého človeka.