ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za vtedajších čias sídlil na Muránskom hrade rod Séčiovcov. Jeden z najslávnejších v Uhorsku, lebo grófom Jurajom a Máriou Drugetovou z Humenného splodené štyri dcéry sa vydali za popredných veľmožov v krajine — Mária za Betlena v Sedmohradsku, Barbora za grófa Turzu, Eva za grófa Illéšházyho a Katka za Listiusa z Kepčína. Okrem Muráňa tomuto rodu patrila ešte Ľupča, Blžský hrad a Vyšná Lindva. Okrem grófstva aj večité županstvo v Gemerskej stolici stavalo tento rod medzi popredných magnátov.

Hlavným sídlom Juraja Séčiho bola prevysoká podhoľná skala, zvaná Muráň, prístupná len od severu a juhu — inde čnejú do výšky pevné múry, ktoré dal vybudovať do výšky 16 — 20 siah. Strmé vápencové skaly znemožňovali prístup do hradu. Na mieste, kde stála pracháreň, strmela asi osemdesiatsiahová skalina.

Cesta vedúca k bráne mala schody vykresané do skaly, vinula sa popod kolmé skaly, osadené delami, takže sa nikto nemohol nečakane dostať do hradu. Seno, potrava, drevo, všetky ostatné potrebné veci a nástroje ťahali hore ozrutnou reťazou, upevnenou v múre na severnej strane.

Uprostred hradu sa nachádzala štvorhranná, veľmi hlboká studňa; keď niekto chcel z nej naťahať vodu, potreboval na to takmer hodinu. Preto tu boli ešte štyri štvorhranné vododržadlá, do ktorých vtekala dažďová voda, určená pre dennú potrebu.

Na západnej strane, na najvyššom mieste hradu, v blízkosti vnútornej brány, bolo vidieť vysokú štvorhrannú vežu, z ktorej neprestajne zaznieval hlas strážcu. Neďaleko nej sa rozprestieral priestranný dvojposchodový séčiovský palác a trochu ďalej, na severnej strane, kostolík s chrámovou vežou. Žaláre boli umiestené v severnej časti hradu.

Okolo hradu boli samé priepasti a strminy, severozápadná časť oproti hradu bola neprístupná kolmá zápoľa.^[10] Na severnej strane ležali takzvané šance, odkiaľ útočil Salm na Mateja Bašu, miesto, oddelené od hradu sedlom. Na úpätí hradu rástla bučina, severné a západné časti predstavovali vrchovitú podhoľnú rovinu s lúkami, prerastenú smrečinou, v ktorej sa skrývalo veľa vlkov a medveďov.

Tak vyzeral hrad za panovania Séčiho. V týchto búrlivých časoch si jeho majiteľ zvolil za bydlisko radšej neprístupnú skalu, než aby býval na pohodlnejšom hrade v Blhu, na Ľupči alebo v Lindve.

Po smrti Juraja Séčiho a jeho ženy Drugetovej z Humenného tu panovala Sákolciho strana. K nej patril aj Illéšházy, ktorý tu býval so svojou ženou Evou. Tá držala kľúče od hradu.

Práve v tom čase vrátila sa jej staršia sestra Mária zo Sedmohradska, kde žila štyri roky ako Betlenova manželka. Podarilo sa jej priviezť veľké množstvo pokladov a šťastne ich uložila na Muráni. Tu bývala ako vdova so sestrou Evou, kým jej dve sestry žili so svojimi mužmi inde.

„Dobre tak labancom, že ich naši tlačia,“ radovala sa hradná pani, „tak im treba! Počula si, Mária, že ich Rákóci zahnal za Košice? Čoskoro už obsadí Fiľakovo.“

Eva ako dvadsaťštyriročná po smrti svojho otca vydala sa za Illéšházyho a teraz sa skvela v najkrajšom veku mladosti. Ako pani hradu sa honosila veľkým panstvom. V priestranných komnatách sa správala ako ozajstná vládkyňa hradu. Jej pekná tvár sa ligotala ako zrkadlo, no jej staršia sestra Mária žiarila medzi všetkými paniami ako slnko svojou krásotou a bujnosťou postavy. Eva sa jej nemohla vyrovnať umom a duševnou bystrosťou.

Brunátne vlasy grófky Márie zakrývali pekne formované čelo. Pod ním pozerali do sveta veľké belasé oči, klasický rovný nos, malé ústa a rad bielych krištáľových zubov dopĺňal oduševnelú tvár. Na brade a lícach sa pri úsmeve prehlbovali jamky. Vznešený vzrast a majestátna chôdza jej dodávali kniežaciu dôstojnosť.

„Od toho času, ako sa môj muž pridal k Rákócimu, aj nám vyšla hviezda,“ pokračovala Eva, hovejúca si na pozlátenom stolčeku vedľa svojej sestry, zamestnávajúcej sa ženskou prácou.

„Pravda, sedeli sme doteraz na dvoch stolčekoch a nevedeli sme, na ktorú stranu: k cisárskym a či k povstalcom. A aj keď sme stáli na cisárskej strane, boli to liché a tenké zväzky. Ak by zvíťazil cisár, aj tak by nás v prvom ohni pokladal za nepriateľov a rozkázal by zaujať Muráň,“ vraví Mária.

„Veru tak, sestra moja, keby sme neboli pristúpili k rákóciovcom, tak by išli oni na nás, keď už sú pod Fiľakovom, kde sa Vešelíni hotuje na obranu, aj keby sme ostali neutrálni,“ vysvetľuje Eva. Pri zmienke o Vešelínim sa Mária strhla.

„Čo ti je, sestra? Prečo tvoje líca horia plameňom? Či sa pri zmienke o tomto mužovi nemôžeš oslobodiť od svojich citov? Takú stopu zanechala v tvojich ňadrách spomienka na neho?“

„Prosím, nechajme to, nespomínajme ho,“ prerušila ju Mária.

„Nechcem ho v tvojej duši kriesiť a pôsobiť ti nový žiaľ. Ale aspoň to mi dovoľ povedať, že on pri všetkej svojej spanilosti a šľachetnosti práve zato, že stojí pri cisárovi, je naším nepriateľom, a potom, darmo by si sa láskou k nemu umárala, môj muž mi včera povedal — že on je ženatý!“

„Ako? Ženatý?“ Mária zbledla, od veľkého prekvapenia nevedela vypovedať jediné slovo.

O chvíľu, keď sa už celkom prebrala a ubezpečila sa, že to nie je sen, ale ozajstná pravda, bola taká popletená ako blázon. Hneď sa smiala, hneď plakala, jej správanie bolo také divné, že sa Eva začala obávať o jej zdravie.

Napokon sa predsa upokojila, oči však jednostaj blúdili sem a tam.

„Zmier sa s tým, Mária, upusť od takého človeka, ktorý sa od nás aj náboženstvom líši. Prozriže, my sme luteráni, on katolík, on labanec, my rákóciovci, on ženáč — nuž akože teda? Čože by si vymyslela, keby si sa aj naďalej márnymi túžbami trápila a sužovala. Zanechaj liché myšlienky,“ prosila ju úpenlivým hlasom sestra.

„Ach, vrav mi, vrav, ktože je tá šťastlivá, ktorá jeho priazeň získala, ktorá mu pri boku stojí? Povedz mi, prosím ťa, preboha živého!“

„Môj muž sa o tom dávno prezvedel, lebo chcel poznať svojho budúceho protivníka. Náhodou či ako počul, že sa pred šiestimi rokmi zosobášil so Žofiou Bošňákovou zo Strečna.“

„Žofia Bošňáková je teda tá jediná na svete šťastlivá! Žofia Bošňáková!“ všetky náruživosti rozbúrili jej city ako plameň.

„Mária! Čo sa to s tebou deje? Veď šalieš! Upokoj svoju myseľ!“

„Áno, upokojím svoju myseľ, pre teba, milovaný! Ach, ty šťastlivá manželka! A ja, oh, bože! Všetky túžby opantávajú moje zmysly a nesmiem na neho myslieť! Kam sa len podieť? Ó nešťastná chvíľa, keď som ťa po prvý raz zočila! Kdeže teraz nájdem svoje šťastie a blaho? Nikdy, nikde, iba tam, tam, pri tebe!“

Takto Mária neprestajne horekovala a návaly citov ju ako búrka tak ďaleko zahnali, že sa obávali, aby sa jej voľačo nestalo. Eva sa zdesila a nechcela veriť, že by sa láska tak hlboko usadila v sestriných prsiach. V tom okamihu pochopila, čo sa s jej sestrou stalo a ako naozaj Vešelíniho miluje.

Ten nepredvídaný prejav lásky všetkých dojal. Najmä Illéšházy a Sákolciho strana, keď sa dozvedeli o grófkiných citoch k Vešelínimu, veľmi obozretne sa k nej správali, aby si Mária v náhlosti buď na zdraví neublížila, alebo hrad do Vešelíniho rúk neoddala. Bolo tu aj to nebezpečenstvo, že Vešelíni opantaný láskou vrhne sa do náručia Márii Séčiovej, a cisár utrpí ujmu.

Od toho času na Illéšházyho rozkaz zdvojnásobili stráže na múroch, aby hrad odolal všetkým nástrahám lásky. Pán hradu dobre vedel, že láska premôže aj najsrdnatejšieho vojaka a preborí aj najhrubšie múry.