ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechápem to, no čím väčšmi rozmýšľam, tým jasnejšie vidím, ako sa vec tvojho muža múti. Keby som ja tú moc mal v rukách ako nádvorník, ukázal by som im, za tie ohováračky a krivdy, čo sme my,“ pozrel Illéšházy na svoju švagrinú, striehnuc s napätím, čo povie ona na to.

„Veď sa aj hnevá. Toľké zásluhy pre náš národ si získal, celé Uhorsko do neho nádej vložilo a tí vo Viedni ho ohovárajú a osočujú, že ho aj sám kráľ karhá. Už toho má vyše hlavy,“ prisviedča Mária, vyzerajúc z obloka na Kráľovu hoľu, kde sa rozburácala búrka.

„Mária, čo by sa mu stalo, keby vystúpil ráznejšie. Je muž, ktorému celé Uhorsko leží pri nohách. Prečo by nemohol od nich odstúpiť a pridať sa k Sedmohradčanom? Aký kus Uhorska drží kráľ a aký tí tam a Turci! Aký je to nádvorník, ktorý rozkazuje v niekoľkých stoliciach! Ak prestúpi na rákóciovskú stranu a spojí sa s Turkami proti Nemcom, ktorým slúži a za jeho verné služby ho ministri ešte ohovárajú — čože potom bude z kráľa! Aj kniežaťom našej strany by sa mohol ľahko stať! Či je povinný počúvať brechot tých, čo hryzú, a znášať, aby ho ťahali za nos?“

„Či by tým akosi…“

„Ale pletky, Mária! Dobre vieš, že sedmohradská strana je mocná a spojená s Turkami a aj teraz vedie úspešnú vojnu s cisárom. Ak by on ako nádvorník odpadol aj s Muráňom, aj iní veľmoži by sa k nemu pridružili. Veď nemeckú stranu drží iba on a ak od nej odstúpi, čože ostane po labancoch? Tam ho čaká sláva, tu ju už nájsť nemôže. Nebude veru už ako nádvorník malých stolíc, ktoré kuruci ustavične plienia a zaujímajú, čože po jeho úrade, keď sa s Nemcom v Uhorsku Rákóci aj Turek podelí? Nie je múdrejšie pridŕžať sa tej strany, ktorá je mocnejšia a stálejšia? Ak vypadne z nádvorníctva, čože mu tu ostane — tam ho však čaká kniežatstvo!“

Mária dobre vedela, že tieto dôvody nie sú prázdne a jej, ktorá vždy snívala o veľkosti svojho rodu, lichotili.

„Pravdu vravíš. Ani ja si nemyslím, že by môj manžel tak dlho znášal také ubližovanie. Spomínal, že sa radšej pätnásť ráz kurucom stane, ak ho ešte raz budú prenasledovať a karhať. Vraj nie je možné ďalej znášať, aká krivda sa národu od tamtých z Viedne deje, vraj je posmech a hanba pozerať na to.“

„Naozaj tak hovoril?“ pýta sa upokojený Illéšházy a krúti si s úľubou fúzy. „Vydráždený lev nebude večne znášať bezbožné krivdy. Ak sa rozhodne, dobre urobí, veď aj tvoj život sa ustáli. Pováž, že aj Zrínsky^[15] a Nádašdy^[17] sa spojili so sedmohradským kniežaťom Apafym^[18] a s Františkom Rákócim.“

„To znamená sprisahanie proti kráľovi.“

„Tak je. Stalo sa to pri Leopoldove,“ vyjavil Illéšházy, využívajúc vzácnu príležitosť kuť železo, pokým bolo žeravé.

„O tom by mal vedieť aj môj muž.“

„Iste. Je na vážkach, čo cisár a jeho ministri.“

„Veru,“ prisviedča Mária, „to by teraz nemalo nijaký zmysel rozliať si kašu so Zrínskym a Nádašdym. Nech sa s nimi vysporiadajú Nemci.“

Illéšházy sa rozlúčil s Máriou a odišiel do druhej izby.