ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Taký slávny pohreb som v živote nevidel,“ vravel Kádaš Strelošovi; dozerali na murárov, ktorí opravovali zámocké bašty a múry.

„Tento múr nerozstrieľa psohlavec ani Nemec,“ poznamenal jeden z murárov, keď skončil robotu.

„Rýchlo, rýchlo, bračekovia — ponáhľajte sa! Vytiahnite baštu ešte o štyri siahy, tamtú o dve siahy. Opravu musíme skončiť ešte dnes.“

Keď porobili poriadok s murármi, podišli k skupine líp a sadli si na pažiť.

„My sme tu grófku kriesili, kým vy ste mŕtve telo grófa hore Hronom šikovali. Ľutujem, že som nebol na pohrebe,“ ponosoval sa Streloš, „musel som doma sedieť. Nevieš si predstaviť, aký ryk a vyk sa strhol na hrade, keď Naď ako pomätený vpálil do grófkinej izby. Nazdal som sa, že nadišiel súdny deň. Taký šialený zmätok azda ani pod Bašom nepanoval, keď Salm Muráň dobyl. Hej, bolo tu plaču a škrípania zubov. Tam si mal aspoň s mužmi robotu, my tu len s babami. Vrav, ako bolo na pohrebe!“

„Druhý deň, ako náš pán skonal, uložili ho na Ľupčianskom zámku v pozlátenom rúchu do cínovej truhly a tú ešte do dvoch ďalších. Potom ho vyniesli na voz, okolo ktorého kráčalo šesť mužov, oblečených v čiernom zamate, a pohli sa pozdĺž Hrona. Za vozom kráčalo veľké množstvo magnátov, zemanov a mešťanov, ktorí sa zdržiavali v Bystrici, všetci oblečení v zlate a striebre, odprevadili ho až po Brezno. Stade sa spustili po planých cestách dolu Dielom a cez Tisovec na Muráň. Vo Furmaneckej doline sa kone splašili a nechýbalo veľa a nášho grófa by sme boli po kúskoch zbierali. To ostatné už vieš, na hrade ho pochovali do rodinnej krypty.“

„Ako mohol tak náhle zísť zo sveta?“

„Domnienky sú rozličné. Jedni vravia, že zomrel na mor, iní, že ho ktosi otrávil. Ktovie, čo je vo veci.“

„Ale veď si ho videl, keď umieral. Čo vravel?“

„Ani slovo, len sa skrúcal, naťahovalo ho a potom omdlel, dušu vypustil.“

„Oj, musel veľmi za našou pani grófkou žialiť.“

„Ani ju nespomenul. Jeho ostatné slová boli: Sláva, majetok a akýsi trón.“

„Čudná vec! Ešte aj o tróne blúznil, keď mal dušu na jazyku. Ale to len v bolestiach.“

Tak si Kádaš a Streloš vymieňali správy o udalostiach posledných dní.

Medzitým vojaci hotovili zbroj. Čistili ručnice a pištole, brúsili nože a meče. Na baštách trčali hlavne diel, niektorí vojaci opravovali rebríky, slovom celý zámok sa chystal na obranu.

„Ja myslím, bračekovia,“ privravel sa k pracujúcim murárom jeden z dedinčanov, prichodiacich na hrad, „že vaša práca je daromná.“

„Prečo?“ zastali vojaci v robote a dívali sa na Jana Rybároviech.

„Veď sa Nemec už k hradu blíži. Počul som, že sa stroja celý hrad zo všetkých strán obkľúčiť, aby z neho ani vrabec nevyletel.“

„Čo, Nemec?“ zhíkli podaktorí, „my sme práve opačnú vec počuli.“

„To bolo vtedy, teraz je ináč. Nemci sa rýchlo blížia. Všetky vojská porazili a vodcov pochytali. Veru, svätá pravda!“

Niekoľko murárov odložilo nástroje a chcelo od strachu opustiť hrad.

Iný dedinčan trúsil ďalšie chýry, ktoré počul.

„Nemci sú už v Bystrici, ich druhá časť dorazila včera do Levoče, tretia sa od Fiľakova hore ťahá. Hej, bude to kucapaca!“

„Namojpravdu!“ čuduje sa murár. „Pozrite, ako kanóny ťahajú, meče ostria a my tu o dušu murujeme.“

„Akože! Či sa grófka bude brániť? Žena takej moci neodolá!“

„Jej vec. Prípravy nasvedčujú, že bude klásť odpor.“

„Neubráni sa, i keby čo robila. Vojaci, keď ucítia, že sú bez hlavy a že im žena rozkazuje, ochabnú, stratia smelosť.“

„Nože, chlapci!“ kývol na murárov Kádaš a prerušil ich rozhovor s dedinčanmi. „A vy ich nezabávajte. Múry sa musia dokončiť ešte dnes a ak nie, budeme robiť v noci.“

„V noci ako v noci,“ hundre jeden z murárov. „Mňa k robote nikto nedonúti.“

„Pokým neskončíte robotu, nikto neodíde z hradu!“

Na hrade zavládlo vzrušenie. Kto mohol, tisol sa na hradby a pozeral dolu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Streloš.

„Nemci sú pod hradom!“