ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fiľakovo bolo roku 1644 jedným z najmocnejších hradov v Novohrade a Gemeri, na ktorý raz Turci, potom Nemci a Sedmohradčania útočili. Najmä toho roku hral významnú úlohu v zápasoch medzi Nemcami, Turkami a Rákócim, lebo stál na chotári medzi kurucami a labancami.

Kým ho držala vo svojej moci jedna strana, druhá sa ho usilovala zaujať, lebo bol kľúčom k ostatným pevnostiam. To bola príčina, že vojská rozličných národností sa okolo neho jednostaj motali. Jedni ho bránili, druhí ho chceli zaujať.

Ľahko si možno predstaviť, čo z toho povstalo, najmä keď uvážime búrlivé časy vtedajšieho Uhorska.

Hrad sa vypína na vysokej skale, obklopený dookola hrubými a vysokými múrmi. Keď sa nepriateľ zmocnil nižného dvora, musel zaujať ešte dva iné, ak sa chcel stať pánom pevnosti.

Už dávno nebol na hrade taký nepokoj a hurhaj ako v tieto dni. Všetko sa chystalo k obrane, jeden posol striedal druhého. Prúdy vojska a ľudu tiahli na hrad, všetko sa pripravovalo, aby cisársky hrad nielen odolal útokom nepriateľa, ale aj v celosti sa uchránil.

Chýlilo sa k ránu, keď kapitán hradu, už poobliekaný, podišiel k obloku a skúmavým okom, vážne rozmýšľajúc, vyzeral dolu po okolí.

„Čo nové prinesie dnešný deň?“ vravel sám sebe, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Dvorník hlásil, že pricválal posol, úplne vysilený a zaprášený, a prosí, aby ho pán prijal.

„Vpusť ho!“

Veliteľ hradu bol vysokej, kostnatej postavy, meral takmer siahu.^[7] Brunátne vlasy a aj také fúzy a brada okrášľovali jeho hlavu, pod hustými obrvami iskrili živé oči, pohybujúce sa na všetky strany. Nos bol pomerne dlhý a trocha krivý. Jeho vysoké čelo naznačovalo bystrosť umu a dar rozvážnosti. Všetky ostatné jeho údy boli mocné a tuhé. Bol oblečený do vojenských šiat.

Tento muž sa volal František Vešelíni.

„Doparoma, človek nevie, čo má skôr spraviť,“ vravel poslovi, keď od neho prijal písmo. „Na koľko kusov sa mám roztrhať? Napokon budem ešte všetky pevnosti proti tým zbesnelcom brániť?“ a otvoril list.

Pre Vašu nám už veľa ráz preukázanú vernosť žiadam, aby ste všetko na obranu a ochranu Fiľakova pristrojili a usporiadali, a to tým väčšmi, že nával rebelantov sa zo dňa na deň rozmnožuje. V našom sídelnom meste vo Viedni dňa 20. júna 1644.

Ferdinand III.

Pokynul rukou a posol odstúpil.

„Ľahko sa im to z tej Viedne píše, tu to vyzerá ináč,“ dudral zamračený Vešelíni. „Kde chýbajú peniaze, tam veru aj vo vojsku a potrave je brak. Akože ja vyplním rozkaz jeho jasnosti? Taký nekonečný zmätok! A naša vlasť, ako ju vojny nivočia, ako trpí! Uvidíme, čo sa dá robiť.“

„Nuž akože, kuruci vyčíňajú?“ spýtal sa posla, ktorý sa medzitým vrátil do izby.

„Vojvoda Esterházy^[8] vždy pred nimi cúva.“

„Čo?“ čudoval sa Vešelíni. „Nemožné! Ako to? Už ani on s vyberaným vojskom nemôže odolať tým zbesnelcom?“

„Tak je, veľkomožný pán.“

,Teraz už chápem cisárov prípis, aby som Fiľakovo^[9] proti útokom nepriateľa dobre prihotovil,‘ rozumuje hradný pán. ,Ak je to tak, kuruci sa môžu predrať až k samému Fiľakovu. A akoby aj nie, keď taký veliteľ, nádvorník a vojvoda Esterházy, pred nimi ustupuje.‘

„Hm, veru, nedobrá to správa,“ vraví nahlas poslovi.

„Ja len rozkazy plním.“

„Veď hej, dobre. A čo nové na muránskych stranách,“ pýta sa ho dychtivo Vešelíni.

„Mám dôležitú správu, veľkomožný pán.“

„Hovor! Rýchlo! Nazdávam sa však, že tam bude všetko pri starom…“

„Muráň odpadol od cisára, pane.“

„Oj, beštia luhárska!“ skočil kapitán k poslovi. „Klameš!“ Tvár mu sčervenela od hnevu, oči ohňom svietili, triasol sa na celom tele.

„Muráň odpadol! Muráň sa spreneveril! To nie je možné!“ pokračoval už tichšie veliteľ hradu. „Akože sa to mohlo stať? Voľačo už tuším, no ale rozprávaj!“

„Illéšházy pristúpil k insurekcii.“

„K rebelantom!“ zúrivo ho opravil pán. Dávno vedel, že Evin manžel si píše so Sedmohradčanmi a ukradomky je na ich strane, a to tým viac, že vydajom Márie Séčiovej za Betlena v Sedmohradsku, vstúpil s ostatnými magnátmi do úzkeho zväzku. A veru len čo sa dozvedel, že rákóciovci tlačia Esterházyho, hneď k nim prešiel a pevný a nedobytný hrad im odovzdal. Dalo sa to predvídať, nie darmo rokovali na súkromných konferenciách, ako by sa to dalo s Muráňom vyparatiť. ,Veru neviem, čo z toho povstane. Naše sily sú slabé a keby nie titulu, verubože neviem, kam by sme došli!‘

,Ak sa časy nezmenia, neviem, neviem, čo si mám pomyslieť o cisárovi,‘ pokračoval v tichom rozmýšľaní. ,Insurgenti — to meno si naozaj zaslúžia — celú sedmohradskú krajinu v rukách držia a koľko ešte z Uhorska. Ďalšiu časť krajiny majú v moci Turci a čože má Ferdinand? Uvažujúc o nerozhodnosti a ospanlivosti cisárskych, veru, nemôžem sa dosť vynačudovať. Čo po takej sláve, ktorá v tieni leží! Nemám aj ja právo pristúpiť ta, kde sa pre mňa a moje zásluhy brečtan vije? Iba meno „cisár“ mi ešte chuti dodáva, že azda s jeho pomocou sa budem môcť vyšvihnúť na ten stupeň hodnosti, ktorý som si už toľko ráz zaslúžil. Áno, vydržím, lebo aj tí tam pod kepienkom slobody a náboženstva len osobný zisk sledujú; jeden proti druhému bojuje, jeden druhému berie a škodí.

Nech sa veci vyvíjajú akokoľvek, uvidím, čo bude ďalej. Ale prisahám, že od svojho neodstúpim!‘