ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celá príroda okolo Strečna sa odela do skvostnej zelene. Jarné vetry povievali hore Váhom, útle lístočky stromov sa hojdali — všetko pučalo, rástlo a klíčilo, aby po polročnom sladkom spánku ožilo, okrialo a prinavrátilo sa k novému životu. Tu vtáčatká spievali, tam zas kŕkali žaby, tu kŕdle hmyzu a chrobákov sa dobýjali na vzduch, tam kukučka zakukala, motýle sa teplu, svetlu a životu radovali; jedine nahnevaný Váh zúril, vyhadzujúc divé vody na breh. Rozvodnené vlny sa so strašným hrmotom v krútňave rozrážali o skalinu, na ktorej stála hradná kaplnka.

Taký nepokoj vládol aj na hrade. Ako ten rozvodnený Váh všetko svojimi vodami zaplavil, tak aj tu starosť, bolesť a neistota napĺňali každý kút. Najväčšie obavy vzbudzovalo to, že hradná pani vyčerpaná krutou chorobou chýlila sa k svojmu osudu.

Jej priatelia a služobníci boli ochotní na každú službu, len aby sa osud zmiloval a položenie sa zmenilo k lepšiemu.

Pani Strečna, sužovaná chorobou a bolesťou duše, ležala na lôžku; opatrovala ju sestra Ľudmila. Na stolíku boli lieky z podbeľu, púpavy, rozrazila a iných bylín. Vedľa nich ležala modlitebná knižka.

„Pred týždňom napoludnie ma stihla ostatná rana,“ ponosovala sa tichým hlasom Ľudmile. „Nešťastná hodina!“ Vzala do rúk modlitebnú knižku. „Ach, bože, od slabosti mi už aj tie písmená skáču pred očami.“

Ľudmila jej napravila hlavnicu, ponúkla ju odvarom a upokojovala, ako vedela. Odvrátila tvár, aby nebolo vidieť jej zaslzené oči.

„Teda, sak a plášť! Zlatý odev! Pre mňa to nikdy neurobil. Nikdy!“ rozmýšľala Žofia nahlas. „Povedz mi, rozlož, čo mi včera rozprával Puškáš,“ žiadala sestru ubolená žena. „Cítim, že ma pamäť, zrak a sluch opúšťajú. Ako to bolo, Ľudmila?“

„Veď už si počula. Načo by som ti znova ranu jatrila.“

„Nie, ja už o ničom neviem. Rozlož mi všetko, prosím, ale všetko, presne navlas, kam až mužská ohavnosť môže dôjsť.“

„Ako si dávno predvídala, tak sa aj stalo.“

„Hej, hej, len či to nebude ešte horšie!“

„Tak dobre,“ súhlasila sestra. „Na Hačave kdesi, či na Kokave…“

„Nie, na Kokave,“ prerušila ju Žofia.

„Teda na Kokave sa zišiel náhodou Puškáš s Kádašom a pri reči prišli aj na tvojho muža, ako ďaleko pokročil vzťah tvojho muža s ňou…“

„Čo robil Kádaš na Kokave?“

„Čakaj. Ukázal mu nový list, ktorý mu Mária písala.“

„Čo v ňom bolo?“ pýtala sa netrpezlivo.

„Druhé stretnutie.“

„Aha, ďalšia mrzkosť. Pokračuj!“

„Kádaš sa vystatoval, že za svoje verné služby dostane od pána tisíc dukátov a ak mu bude ešte ďalej nápomocný, môže čakať viac.“

„Ak mu bude ďalej nápomocný,“ trpko opakovala užalostená žena. „A kde sa majú po druhý raz stretnúť?“

„O tom Puškáš teraz nevie, len to spomenul, že sa tak stane čoskoro.“

„Ešte niečo?“ spytuje sa Žofia, celkom vysilená rozprávaním.

„Že posol za poslom do Ríma k Otcovi chodí, aby sa od teba čo najskôr aj podľa zákona mohol oslobodiť a všetky zväzky pútajúce ho s tebou na večnosť zrušiť. Pred piatimi dňami sa jeden vrátil, ale s akým výsledkom, to sa ešte nevie.“

„Ach, prečo mi nedožičí ešte tých niekoľko hodín, ale ma trápi a sužuje. Dnes ešte dýcham a hýbem sa, zajtra možno už bude koniec. Aké to tvrdé srdce, aké neľútostné, nedbajúce ani na hanbu, ani na posmech sveta! Nuž, poručenobohu! Na všetky jeho neľudské činy zabudnem. Nech robí, čo sa mu páči. Ani zrušenie manželstva sa ma nedotkne. Ak v tom blaženosť hľadá, nech ju má.“

Tým hradná pani skončila rozhovor.