ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vtedy starejší, v ktorom sme poznali Streloša, oblečený v parádnom dolománe, vysúkal si fúzy a k zhromaždeným takto prehovoril:

„Odovzdávam ťa, milá Ilonka, ak vám nestojí nič v ceste a máte sa radi, tvojmu vernému Kádašovi a želám vám zo srdca, aby vás dlhé šťastie sprevádzalo na vašej ceste životom.“

„Vivat!“ hrmelo zo všetkých strán.

Streloš lapiac dievčinu za ruku, odovzdal ju Kádašovi. Zaznela cigánska hudba.

„Ticho! Už strieľajú delá, istotne sa už aj tí pohýnajú,“ upozorňuje družba.

„Hej, už sú za dedinou, pri cintoríne,“ prisviedča jeden zo svadobčanov. „Hor sa na voz s mladými! Hej!“

Podmuráň ožil nezvyčajným ruchom. Jeden koč za druhým sa radil smerom na Dlhú Lúku. V prednom hintove sedela grófka Mária, zahalená hustým závojom. Jej pozlátený voz ťahalo šesť bielych koní. V druhom koči si hovel vojvoda, oblečený v šate bohato šnurovanom zlatými ornamentmi. Za týmito dvoma kočmi nesčíselný počet rytierov a vojakov na koňoch a kočoch.

Dlhý zástup vozov smeroval na Revúcu.

Sprievod uzatváral voz, ktorý ťahali panské kone, celý ovešaný bielymi ručníkmi. Viezli sa na ňom Kádaš a Ilka. Za týmto vozom, išiel ďalší, naložený perinami a debnami; zaznieval neviazaný krik a spev.

Svadobný sprievod prešiel Revúcou, kde vznešených pánov pozdravil miestny kňaz a obyvateľstvo mestečka, prešiel Mokrou Lúkou a Lubeníkom a už sa rútil do panského kaštieľa v Jelšave.

Čoskoro za ním dohrčali vozy s Kádašom, jeho nevestou a ostatnými svadobčanmi. Kádaš pochádzal z Jelšavy a tu mal aj svoj dom.

Pred kaštieľom zosadla grófka z koča a sprevádzaná rytierom, za neustáleho volania slávy a vivat kráčala k oltáru. Vojvoda Vešelíni ju s honosným sprievodom šľachty a vojska nasledoval.

Kňaz potvrdil manželstvo vznešeného panstva. Po obrade v kaplnke, za hlasitého jasotu a kriku, pobral sa sprievod pánov a ich žien do kaštieľa, kde sa konala taká hostina, že jej nebolo páru v celej doline.

Za svojimi pánmi pristúpili k oltáru Ilka s Kádašom a prisahali si večnú vernosť.

„Ako to vyzerá v panskom kaštieli?“ pýta sa Kubo Ďura.

„Ej, stolom tam niet konca kraja a na nich všakové jedlá. Za vrchstolom sedí veľkomožná pani a okolo nej v zlate a striebre rytieri. Jeden pán jednostaj reční, a to vo veršoch, ostatní sa tomu tešia, najviac nevesta, pani grófka má v tom veľkú záľubu.“

„Aha! To iste básnik, Ďönďöši,“ potvrdil slová svojho priateľa Ďuro. „Poďme dnu,“ vyzval Kádaša a jeho nevestu ich spoločník.

Bohato vyzdobenú palotu napĺňalo veľké množstvo ľudí. Čo malo nohy, všetko skákalo a tancovalo. Cigánska hudba hrala, len tak steny hrmeli. Ženy a muži sa mrvili v klbku ako mravce. Aj Ilonka sa pustila so svojím mužom do krútenia a tanca a všetci sa zabávali, do bieleho rána, kým zornica nezapadla.