ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od dobytia Muránskeho hradu prešlo niekoľko rokov a nikto nepočul ani o grófke Márii, ani o jej služobníkoch Kádašovi a Strelošovi.

„Veď tí sú na dobrom mieste,“ veril ľud aj páni.

Na hrade sídlila nemecká posádka, v okolí panovalo ticho.

Raz zočili Revúčania vychudnutého, starého chlapa, ako sa horko-ťažko Skalkou hore chodníkom vlečie. Chcel sa ešte raz vyškriabať na Kohút, aby stade poobzeral celú krajinu ležiacu v doline.

„Prečo meriate takú dlhú cestu hore?“ pýta sa ho salašník.

„Ešte raz chcem pozrieť na Muráň,“ povedal a vliekol sa pomaly hore strminou.

Konečne sa ocitol na Kohútiku a tu, pri bystrinke Parajka, už takmer pod samou hoľou, si našiel miesto a oddychoval.

Pri válovoch, z ktorých ovce pili, našiel takisto vychudnutého a ustatého starca, ako bol on.

„Kamže putujete, ujko?“

„Na Ďurovu vodu. A vy?“

Pozreli na seba a hľa, boli to zasa tí dvaja — Streloš a Kádaš.

Veľmi sa tešili z náhodného stretnutia po takom dlhom čase. Nebolo konca kraja vypytovaniu, kde sa jeden aj druhý od svojho zajatia nachádzal, ako sa mu vodilo a čo tu robí.

„Braček! Ja som ešte ostatný raz prišiel pozrieť na Muráň, lebo dnu Nemci nikoho nepustia, aj šance obsadili. Čo mi ostávalo iné, ako vyjsť na ďalekú hoľu a stade sa pozrieť ešte aspoň raz na hrad, na ktorom som prežil svoju mladosť.“

„Čudné sú cesty ľudí! Aj ja, ako som sa z Viedne vrátil, nemal som pokoja, pokiaľ neuzriem sídlo našej panej.“

„Bože! Obidvoch nás poháňa tá istá túžba. Ktože by si to bol pomyslel! Ešte necelú hodinku a budeme hore.“

Obaja sa dvihli a ťažkým krokom sa poberali ďalej. Už im nohy neslúžili ako kedysi. O dve hodiny sa ocitli na vrchole Kohúta.

„Už sme tu! Ej! Vyzerá ako voľakedy. Pozri, aj jeho okolie je to isté. Ktože tu teraz panuje?“

„Muráň teraz patrí Jánovi z Rottala. Cisár mu ho daroval. Správcom v ňom je slobodný pán z Vindiša.“

„Samé neznáme mená. Nemecká posádka a nemecký pán!“

„Veru tak. Kto by tam mohol byť iný!“

Keď sa dosýta napozerali a navzdychali, Streloš rozprával svoje zážitky.

„Keď ma zajali, šikovali ma vedno s Martinom od Kalinov, spútaného v železných reťaziach, vo dne v noci až hen do Viedne. Tam ma do hlbokého väzenia, medzi hady a žaby, sotili. Veľa ráz ma volali na vyšetrovanie, cibrili ma, bili a mučili a napokon, keď som nič neprezradil, len to, čo som spáchal, prepustili ma ako lazára a bedára. Tu hľa, moje šediny a vyschnuté údy. Cestou domov som naďabil, veď vieš, na koho. Na Strečne ho Puškášom volali. Ten si veru po pansky žije, ale aj on sa už k hrobu chýli. Všetko mi dopodrobna rozprával. Braček, celú vešelínovskú históriu, čo s nami robil. Nemali sme sa vraj do záležitostí oplanov miešať, tak nás pánboh požehnal. Stade som išiel k bratovi na Poltár a od neho rovno sem.“

„Veru, ten zo Strečna mal pravdu,“ prisvedčil Kádaš. „A teraz, ako sa vodilo mne.

Mňa podistým od grófky len jeden múr oddeľoval, a predsa v ničom som jej nemohol pomôcť. Aj mňa mučili. Nevieš si predstaviť, ako som trpel. Aj mňa s pani grófkou zoči-voči vypočúvali. Aj ona mala na nohách putá a ako s ňou zaobchodili, ako so zverou, bez ľútosti a neľudsky. Všetko sa vypytovali a ja som pod trestom smrti všetko musel vypovedať, ten chodník, ten deň, list, aj slová, ktoré som počul, a ako som chodil, aké noviny som prinášal, všetko, ani neviem, ako som odpovedal. Tam som pred bolestnou tvárou svojej panej zaplakal a nariekal ako dieťa. Keď som nechcel hovoriť, už tu boli kati a bičovali ma tak dlho, kým som zas neotvoril ústa.

Okrem grófky najviac utrpenia znášal Naď z Lešene. Oj, bože! Pomáhaj mu boh! Pamätáš sa na tie formičky a krížaté listy? Tých ležala na stole pred sudcami celá kopa. On tam celé dni a noci trávil a rozprával. Ak nechcel zo začiatku vypovedať, tu ich máš, tých černochov! Chytili ho a vytiahli na mašinu a tak ho naťahovali, až vyzeral ako pavučina. Pritom ho trhali ohnivými kliešťami, pálili, šklbali — jaj, bože, čo ten vytrpel, to nemožno vypovedať. A ja, aj pani grófka, sme sa na tú biedu museli prizerať a ešte sa vyhrážali, že ak voľačo zamlčím, môžem čakať to isté.“

„Prečo sa Naď nezabil?“

„Zbičovaný nemá toľko sily, aby to vládal.“

„Skade zhromaždili takú kopu listov?“

„Raz, keď som bol prítomný pri jeho mučení, prezradil, že všetky písma sú ukryté v kaplnke na Muráni pod oltárom.“

„Pod oltárom? A prečo ich nespálil?“

„To by mu nepomohlo. Azda by mu bolo ešte horšie. Napokon aj tak po dlhom mučení a väznení ťažko ochorel a dušu vo veľkých bolestiach vypustil.“

„A čo sa stalo s našou paňou?“

„Tú celkom poníženú a zbavenú všetkej dôstojnosti vyhlásili za rebelantku, bez moci a v zabudnutí nevydržala dlhšie ako rok. Na nohách mala reťaze a miesto izby ju ukrýval tmavý žalár. Napokon v svojej bezmocnosti a poníženosti, tak ako Naď, vypustila dušu vo väzení. To sa muselo stať vtedy, keď mňa ďalej vypočúvali a aj peniaze sľubovali, aby som vypovedal, čo som azda zatajil alebo zabudol povedať. Ale čože som mal rozprávať, keď už zo mňa všetko vypáčili. Tak sa veru minula tá, ktorá nikdy na málo nepristala. Tak sa skončila jej sláva!“

„Oj, aký osud bdie nad životom človeka! Aká to bola žena a ako sa stratila zo sveta! Veru, veľkými víchricami po svete putovala a tie ju celkom zachvátili. Kde ju pochovali?“

„Nebol to pohreb, aký mal Vešelíni, ako som počul. Vyniesli ju von z mesta a pochovali do spoločného hrobu. Potajomky som ta išiel a ako verný služobník horko zaplakal nad jej hrobom.“

Starci si poplakali nad nešťastím svojej panej a keď sa upokojili, pokračovali v rozprávaní svojich životných osudov.

Prvý začal Streloš:

„Mnohí z účastníkov tejto všeobecnej vzbury na to doplatili.“

„V celom kráľovstve,“ prisvedčil Kádaš. „Zlapaní a uväznení boli Nokol-Orló de Karva, Ján Donč, Michal Satmáry, Alexander Uza, Ján Satmáry, Ragáli, Gabriel Géci. Tattenbacha sa zmocnili 23. marca 1670. Frangepana Turci vydali a spolu so Zrínskym v Novom Meste pri Viedni 30. apríla 1671 mečom popravili. Toho istého dňa popravili vo Viedni aj Nádašdyho. Popravený bol aj František Boniš. Z viac ako tristo zemanov a pánov, medzi ktorými bola väčšina protestantov, niektorých popravili, časť uväznili alebo vypovedali z vlasti. Len my sme ostali.“

„Strach a hrôza také veci počúvať. A čo je s Ďönďöšim?“

„Ten azda aj teraz na Babinci verše píše o bývalej sláve Muráňa, ak ešte nezomrel.“

„A Illéšházy a grófka Eva?“

„Ešte pred vypuknutím povstania, keď sa nezniesli so švagrom, odišli do Kepčína a tam aj zomreli.“

Takým spôsobom si starci ešte dlho vybavovali v mysli staré časy a keď sa ešte raz poobzerali na majestátny Muráň a jeho lesnaté okolie, dvihli sa zo svojich miest a pomaly sa spúšťali do doliny.

„Ja idem do Poltára kosti zložiť.“

„A ja do Jelšavy.“

Potom sa obidvaja ostatný raz pobozkali, stisli si ruky a so slzami v očiach sa navždy rozišli.