ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dve hodiny sa Streloš s najväčšou obozretnosťou s nabitou puškou hore skalinami a popod bučky po bruchu plazil, aby sa dostal na skalnatú výšinu. Z druhej strany smeroval ku končiaru Kádaš; aj on plaziac sa držal v ruke pušku.

Na samom vŕšku stál muž mocného vzrastu, v podivnom šate. Na hlave mal homoľovitý širák, pri boku mu visela šabľa. Na jednej nohe mal krpec, druhá bola bosá. Za opaskom sa mu ligotali dve pištole.

Muž stál, nehýbal sa, len vykrikoval, sprevádzajúc volanie príslušnými posunkami: „Strečno, Kádaš, Streloš, zaľúbená Mária, vycicúrený Vešelíni!“

Keď sa obidvaja priatelia priblížili ku skalisku, na ktorom stál neznámy muž, Kádaš dal Strelošovi znamenie, aby sa pobral vpravo, on že sa bude plaziť druhou stranou. Len čo to urobili, neznámy prízrak nelenil a odskočil nabok. Kádaš aj Streloš zastali a čakali, či sa neznámy muž nezjaví znova.

Vždy na opačnej strane, na neprístupnom brale, sa zjavil neznámy, kýval sa z boka na bok a rukami posunkujúc neustále volal: „Strečno, Strečno!“

„Sto hrmenov sa tomu do matere!“ hrešil Streloš, podíduc ku Kádašovi. „Či to nie je prefíkaná zver, už sme mu boli na koži, a predsa uskočil.“

„Huncút jeden, veď my mu prídeme na stopu, nebude sa viac ako kuvik ozývať,“ hundre mrzuto Kádaš.

Takto dudrúc, že sa im neznámy stratil, pobrali sa hore Rimavou.

„Tu na Zlámanci si oddýchneme,“ vraví Kádaš a obaja vstúpili do krčmy.

Rozkázali si vína a keď si k nemu zajedli, nešetriac za stolom sediaceho starca, začali žarty vystrájať.

„Aj teba prenasleduje ako mňa?“ pýta sa Kádaš.

„Keď som nedávno išiel z Fiľakova na Muráň, počul som hlas: ,Ty nie si Kádaš, ale Streloš!‘ a keď som sa obzrel, kôň sa potkol a ja cup aj s ním rovno na hlavu.“

„A mne zas, vraj ,Vešelíni spí‘ a naozaj, keď som prichádzal k hradu, najsamprv mi ozrutný had prešiel cez cestu a vysmieval ma, potom sa mi skala pod nohy zo zápole zrútila. Keď som prišiel na hrad, Vešelíni oddychoval.“

„No, najviac som vytrpel, keď bedákal a vyslovoval slová: Žofka a Strečno,“ pokračoval Kádaš. „Vtedy sa mi naozaj šťastie pritrafilo. Vtedy som alebo kapsu stratil, alebo si kôň nohu zlomil, alebo som sa stretol s vlkom, slovom — vždy sa mi stala voľajaká nehoda.“

„Bohzná, čo je to za mátoha! Že by to bol vlkolak?“

„Istotne voľajaký černokňažník alebo černobog. Len sa majme na pozore, aby nám neublížil. Veď my ho raz dolapíme, ale potom mu bude amen, nikdy ten sem viac nevkročí.“

Starec sediaci za stolom si odkašlal. Bolo počuť akési zamrmlanie. Kádaš a Streloš sa obzreli, ale keď videli len starca, upokojili sa.

„Kam máš namierené?“ chcel vedieť Kádaš. „Azda na Muráň? Nechoď, ja ti všetko vyložím; a ani by som ti neradil, aby si išiel na zámok. Illešházy každého prísne prezerá a na teba — keďže si od Vešelíniho listy nosil — teraz najväčšie podozrenie padá. Dávaj na seba pozor, ináč neujdeš tortúre.“

„Dočerta,“ vzdychne Streloš, „dobre, že to viem. Ináč by som sa zaplietol. A na takú skúsenosť nie som zvedavý. Radšej začas pobudnem tu, kým mi všetko nevyložíš.“

„A dobre urobíš. Grófka Mária je až po uši zaľúbená, nemá pokoja a všemožne hľadá spôsob, ako sa s ním zísť.“

Starec zas zakašlal. Obidvaja si ho s nedôverou prezerali.

„Skade ste, dedko? Prečo nejdete svojou cestou a počúvate naše reči?“

„Ja, bisťu svete! Nevšímam si, čo vy tu hovoríte. Oddychujem trochu, idem z Hačavy do Tisovca na jarmok kravičku predať. Či kúpite? Dám lacno, hneď príde.“

„Už je to veru také s ňou,“ pokračuje Kádaš, nedbajúc na starcov príhovor.

„Máme šťastie, že sme sa stretli,“ nadväzuje Kádaš. „Idem do Fiľakova s listom. Ty nemusíš na Muráň, ale vezmi tento list a odnes pánovi, ako by si ho z grófkiných rúk dostal. Tak si aj ja cestu ušetrím.“

„Výborne,“ Streloš na to, „aspoň sa vyhnem nebezpečenstvu. Sem s ním!“

Kádaš vytiahol z cedidla list a odovzdal ho svojmu priateľovi. „Od grófky.“

Streloš ho pozorne poobzeral a keď zbadal žltú pečať, pokrútil hlavou.

„Pochybuješ?“

„Neviem, či ma vojvoda nevyhreší, keď mu odovzdám tento list. Ako chlapec som počul, že dievčaťu neslobodno darovať žltý kvietok.“

„Pletky, čože by to znamenalo!“

„Na moju spasenú vieru, ja s ním nejdem, lebo určite je v ňom zlá správa. Môj pán ma hneď zahluší. Choď s ním ty a ja radšej podstúpim tortúru na Muráni. Keď ho otvoríme a oboznámime sa s jeho obsahom, nedbám, urobím ti po vôli a odnesiem na Fiľakovo — ináč nie.“

„Veď som ti vravel, že moja pani je do neho až po uši zaľúbená, o jeho obsahu nemusíš pochybovať,“ prehovára Streloša.

„Nie veru, ani za celú grófku, pokým sa nedozviem, čo v ňom je. Tu je pečať, vosk, nožík a všetky potrebné veci. V prvom zápale, keď bude list priaznivý, pán na všetko zabudne, aj keby sme ho dobre nezapečatili. V tom prípade ja, nie ty trpieť budeš — lebo mu ho ja doručím.“

„Grófka mi rozkázala dávať naň viac pozor ako na vlastné oči.“

„Br, a potom čo. Zato neskape.“

Streloš nalomil pečať a otvoril list.

„Ha-ha-ha,“ chichoce sa Streloš, „pozri. Zvonku žltý, dnu zelený. Tá farba znamená nádej, ha-ha.“

Kádaš ho obdivoval.

„Istotne aj obsah bude primeraný zelenej farbe, čuj, čo tu je.“ Streloš začal čítať list.

Neočakávane mne neznámej prišiel Tvoj list, na ktorý teraz úprimne odpoveď dávam. Boh Ťa hojne žehnaj a nech sa Tvoje zámery šťastne uskutočnia.

„Čo sa ten starec toľko hniezdi,“ frfle Streloš, merajúc sedliaka od hlavy k päte.

„Len ďalej,“ súri ho Kádaš, „pekne to začína.“

Nepochybujem o vernosti Tvojej správy, ani o priazni, ktorou si mi naklonený. Aj ja by som si želala, aby sme sa voľakde spolu stretli, no neviem, ako to zariadiť. Stretnúť sa bez prítomnosti cudzích sotva môžeme, a to nám zasa môže pripraviť zradu. Uvidím, čo môj rozum podľa Tvojej náklonnosti a žiadosti vymyslí. Potom Ti po svojom služobníkovi podám presnú správu, čo ďalej s našou vecou, aby nám naša náklonnosť k radosti poslúžila.

„To znamená zas ozlomkrky skákať, čo myslíš, Kádaš?“

„Veru, tí dvaja dobre nerozmýšľajú,“ odpovedal Kádaš, „veď je to priam román. No ale čert po nich, len keď pri tom nám dačo kvapne, nech si robia, čo sa im páči.“

Keď starec vypočul obsah listu, zdvihol sa a vytratil sa potichu von, takže ho ani nezbadali.

„Strečno! Žofia!“ ozvalo sa zrazu v izbe, kde Kádaš a Streloš sedeli.

„Chyba až sto diablov pri sebe má!“ vyskočili obaja a s nabitými puškami vybehli von. No kde tomu už boli päty!

„Kde je starec?“

„Bohzná!“

„Neverím, že to nebol on,“ povedal Kádaš.