ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vešelíni sa prechádzal po izbe, jednostaj štrngal šabľou a zavše pozeral von oblokom na hradskú a okolité vŕšky. Inokedy čerstvá tvár bola teraz bledá, oheň v očiach vyhasol, vyzeral ako vyhasnutá sopka, ktorá zo seba už všetko vydala. Unavený klesol na stoličku, dlho a ťažko oddychujúc, prešiel si rukou po vlasoch, alebo sa udieral po čele.

Takýto nepokoj pána hradu ešte nikdy neovládol, vždy vystupoval ako muž. Teraz sa však zdalo, že sa potýka s nepriateľmi mocnejšími ako diabli.

„Ja som teda ten hrdina, ktorý k vyššiemu stvorený má sa pokoriť? Nikdy! Obkolesím sa múrmi a nik sa nesmie ku mne priblížiť! Čo by som sa ja, ktorému sa svet ako mak ukazuje, ponížil márnotratnostiam a ničomnostiam sveta! Alebo sa voľakým stať, alebo sa ako prach celkom stratiť. Alebo byť, čo chcem, alebo…“

V takýchto úvahách a pri tomto vnútornom boji sa cisársky veliteľ prechádzal hore-dolu po izbe a keď sa udrel do čela, skríkol a zahundral:

„Chcem to mať, či už potupa a hanba, alebo večitá sláva!“

Podišiel k obloku, vyzerajúc jednostaj na hradskú, či nezočí svojho vyslanca, ktorý sa mal vrátiť z Muráňa.

,Bože, veľký bože! Čo si mám počať! Či ma naozaj k nej púta láska a či nie? Láska! Láska! Ona je síce výtečná a ľúbi ma, ale prečo a ako? Či je to osud človeka a či len mámenie? Brr! prázdnota a márnosť! Ale nie, nech vidím a uvážim, čo je vo veci. Ona má takmer štyridsať rokov, ale je ešte spanilá. Nuž ale čo po spanilosti, keď pomyslím na jej zväzky s Turzovcami, Betlenovcami, Illéšházyovcami a inými. No, na druhej strane, aké majetky má po Betlenovi, aké to nesmierne bohatstvo, a okrem toho jej dedičstvo na Muráni, v Ľupči, Blhu a Lindve! Veru tak…‘ rozmýšľal Vešelíni. ,Jej poklady, príbuzenstvo a vysoký rod by ma naozaj povýšili do radu tých, ktorí teraz otriasajú cisárskym trónom. Aj ja by som sa stal takým veľkým a bohatým. A prečo nie! Miluje ma, je mi oddaná telom i dušou, čo viac mi chýba k šťastiu! Mám odvrhnúť takú vhodnú príležitosť, zaprieť seba samého a nepochytiť plachty v priaznivom vetre? Hah, aká česť nazývať ich svojimi švagrami, k nim sa povýšiť a podľa vôle a chuti robiť to, čo by sa mi páčilo! Kto by mi vyčítal, že je to ctibažnosť! Hej, a ktorýže človek ju nemá? Že ma moja námaha vynesie vyššie ako iných, to závisí od rozvahy, obratnosti a šťastia. Prečo by som mal ustupovať? V náboženstve sa pokonáme. Jej príslušnosť k rákóciovskej strane je jej vnútorná záležitosť a odo mňa bude závisieť aj jej náboženstvo. Hej! Láska všetko premôže a prekoná.’

Tak hútal s úsmevom pán fiľakovského hradu, keď zrazu zmraštil čelo, vyvalil oči a ťažké tušenie preblyslo hlavou, akoby sa vo chvíli obloha naplnila ťažkými mračnami.

„Ha! Ale čo tam pri Váhu!“

Do izby vstúpil dvorník.

„Ak prišiel posol, len rýchlo dnu! Zas niečo pekné o mojej Márii!“ zašepkal si, keď sluha odišiel.

„Ty nie si Streloš, skadiaľ si a čo chceš?“ oboril sa namosúrene na posla, sklamaný v očakávaní.

„Mňa posiela veľkomožná pani zo Strečna a tu, hľa, to písmo, so želaním všetkého dobrého, stáleho zdravia a požehnania.“

„Dobre,“ odpovedal s nevôľou pán a prstom kývol, aby odišiel. Prijmúc list, bez akéhokoľvek záchvevu citu ho odložil na stôl.

„Tu sú tvoje výhľady a sláva!“ Dobreže mu nepukli všetky žily v tele, taký bol nahnevaný a vzrušený. Celé jeho vnútro blčalo ohňom.

Dlhý čas prešiel, kým sa ako-tak upokojil.

Napokon vzal do ruky list, otvoril ho a chvíľu čítal. Potom ho znechutene odmŕštil a zlostne nohami pošliapal.

,To je len také brnkadlo, stará spráchnivená daromnosť. Čo raz splesnie, nech to aj zhnije. Čo ma po starých citoch — tam sa moje srdce nezohreje, ani nezotaví. Hneď som vedel, celý list plný výlevov a okrem toho nič iné!‘

Takto pán neprestajne rozumoval, hneď stiahol tvár, hneď sa mu rozžiarila svetlom. Spomenul si na svoju manželku Žofiu, a znechcelo sa mu všetko; čierne obrvy stiahli sa hlboko dolu. Keď sa v mysli obrátil k Muráňu, krv ako strela búšila v jeho srdci.

,Oj, bože veľký! Čo robiť? Tu ma zákon, tam zas láska púta, tu žiadostivosť, tam chlad, tu výhľady, tam ľahostajnosť, tu sláva, tam večitá zatratenosť ma očakáva. Čo si z toho vyvoliť? Povýšený alebo ponížený ostať? Skvieť sa ako na oblohe ligotavá hviezda a či topiť sa vo večitých mrákavách?

Čo mi ostalo po mojej žene? Mojím srdcom už dávno iná vládne, to už nikdy jej nebude. Načo sa teda namáha, keď poznala, že moje srdce pre ňu nehorí a vyhaslo! Ako oživím plameň, ktorý už dávno neblčí v týchto prsiach?

Isteže, som povinný pokladať ju za svoju zákonitú manželku,‘ pokračuje v úvahách, ovládaný návalom citov, ,je mojou zákonitou manželkou a na zákonitú rozlúčku nemožno ani pomyslieť. Jednostaj ju zanedbávam, to je naozaj najväčšie žihadlo pre Žofiu, ktorá ma verne ľúbi. Som k nej nespravodlivý a nemilosrdný; je azda ona na príčine, že sa k nej chladne správam? Zaslúžila si, aby som si ju nevšímal? Veď ona je dobrá ako anjel, láskavá a milosrdná, je ešte mladá a pekná, myslí na mňa a nadovšetko ma miluje.‘

Opantaný citmi vždy na ňu musel myslieť. Dobrý duch, ktorý sa v ňom v tejto chvíli ozval, vypudil z jeho srdca nedobrého a zlého pokušiteľa.

Zdvihol sa zo stoličky a kázal zavolať dvorníka.

„Čo rozkážete, veľkomožný vojvoda?“

„Pripravíš zajtra na štvrtú hodinu ráno voz a zabalíš všetky potrebné veci, rozumieš?“

„Rozkaz! A kam rozkáže veľkomožný pán?“

„Na Strečno!“

Dvorník vyvalil oči a prekvapený opustil miestnosť.