ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Bodaj tisíc paromov do teba udrelo!“ zahrešil načisto utrápený Streloš, nesúci na chrbte mech. Sadol si v Rzavej na skalu pri ceste, od hnevu zubmi škrípal a mech tak o zem hodil, že sa z neho až zaprášilo.

„No či je mi to treba takto sa od božieho rána tárať, každého sa vypytovať, každému ísť v ústrety a hľadať toho bezbožníka! A on ktoviekde trčí, nepodarená potvora! Človek tu od hladu a smädu, v blate a daždi, v pľušti a vo vetre, v horúčave a v zime dobreže nezakape, a ten len cvála, grúli, tára sa, švingoce bohzná kde. Oj, keby som len nemal takú súrnu povinnosť — čert po všetkom! Ale ak sa ja zajtra nedostavím pred svojho pána, namojpravdu, dá mi kožu z tela zodrať. Hoj, to by som vyzeral ako ten cigáň. Ale už dajako bude. Inokedy čuší za každým kríkom, hocikde ho možno nájsť, no práve teraz, keď by bol najviac na osoh, čert s ním, ktovie, kde sú mu päty! Sto hrmenov mu do matere! Keby aspoň bol ďaleko, ale nie je; všade som mu na stope, a nedajbože sa s ním stretnúť. No, človeče, čože si počneš!“

„Daj bože šťastia,“ zaželá muránsky rubač, vracajúci sa domov.

„Bože daj aj vám,“ odpovie preľaknutý Streloš.

„Koho vyčkávate?“ spytuje sa rubač, „alebo azda oddychujete?“

„Nie. Či poznáte Kádaša?“

„Ako svoje oko.“

„Nevideli ste ho voľakde, alebo nestretli?“

„Práve pred polhodinou v Zasranej na Stožky cválal a stade Hrončekom do Závadky,“ odpovedal rubač a poberal sa ďalej.

„Veď to je na porazenie. Všade som mu na stope a nikde ho nenájdem. Nuž poručenobohu! Keď ho niet, sám skončím, čo mi prikázali.“

A tak Streloš zoberúc všetky svoje veci, vyhodil ozrutný mech na chrbát a bystrým krokom sa ponáhľal hore, k Muránskemu zámku.

,Veru, sedemdesiat toliarov, to nie je málo pre takého človeka, ako som ja, ak doručím tento maličký lístoček do rúk, bývajúcich na hrade. To iste šteklí človeka a akoby aj nie, pán mi toľko sľúbil, okrem mojej pláce. Sedemdesiat toliarov — hej, bisťu svete, ak sa mi to podarí, počkaj, Kádaš, ani sa na teba neobzriem. No, môj pán to aj tak neurobil dobre, mohol mi prosto rozkázať, aj bez tých toliarov, tvrdých ako skala. No ale keď ho tá dobrá vôľa nadišla, nemám nič proti tomu — ja ich statočne spotrebujem. Pre voľajaký lístoček sedemdesiat toliarov sľúbiť! Či sa to uskutoční? Môj pán dosiaľ vždy dostál slovu. Poručenobohu! Lístok tam a toliare sem!‘

Streloš sa ešte rýchlejšie teperil hradskou hore k Muráňu a prešiel veľa kamenných schodov, pokým sa nedostal k prameňu, prýštiacemu spod hradu, a k bráne.

„Stoj! Kto si a kam ideš?“ pristavila ho stráž, keď vstupoval do brány.

„Z dediny Muráň,“ odpovie Streloš a ani brvou nepohol. Chcel ísť ďalej.

„Nie tak,“ strhne ho späť strážnik, „a čo máš v tom mechu?“

„No, uhorky pre kravy veľkomožnej panej,“ a ponáhľal sa ďalej.

„Sto hrmenov, či nepostojíš! Dolu mech, či nevieš, že mám rozkaz každého donaha zobliecť a prezrieť ho?“

Streloš hodil mech o zem; strážnik ho chytil a vysypal, čo bolo v ňom.

„Veď vidíte, že mech je plný uhoriek. Načo mi robíte zbytočnú robotu,“ vytrhol mu z rúk mech a začal doň strkať uhorky.

„Šelma sedliacka, len nespraty to robí. Dolu opasok, dolu krpce a nohavice, dolu cedidlo,“ rozkázal s prísnou tvárou strážnik.

„Čože by som ja za opaskom a v krpcoch nosil, azda samé dukáty a toliare? Jaj, bože, ani by som ich nepoznal.“

Keď ho celého ohmatali a prezreli, pustila ho stráž cez bránu.

„Stoj!“ ozval sa ďalší hlas.

„Jaj, bože, veď som sa už dosť nastál.“ Prvá stráž zapískala a mohol pokračovať v ceste do hradu, keď mu strážnik prstom pokýval.

Dostavil sa k tretej, poslednej bráne, vedúcej do vnútorného hradu. Pristavila ho ďalšia hliadka, ale keď sa presvedčila o jeho úmysle, pustila ho ďalej.

„Parom vás všetkých pohlušil,“ hundral Streloš popod nos, zastal pri stajniach. Zložil mech, vybral z neho list a skryl ho za opasok.

„Ty nie si Muránčan, ale voľajaký bludár a špehúň. Ani ti z očí dobre nevyzerá. Či ťa strážnici prepustili a prezreli?“ vraví mu dvorník.

„Bisťu svete, veď ma donaha zobliekli; a ja že nie som z Muráňa? To by v tom bol čert — či nepoznáte od Kundrákov Mateja, toho, čo blízko vyšného mostíka, na ľavom boku, hneď poniže Ďurovie dvora…“

„Netáraj,“ zašomral Dvorník, „čo chceš?“

„Štyri toliare a kus chleba.“

„Tu máš tri a chlieb si pýtaj od kuchárky,“ odpovedal dvorník.

Streloš sa ponevieral a rozmýšľal, ako by sa mohol stretnúť s grófkou Máriou a odovzdať jej list, ukrytý za opaskom. Keď sa blížil k palácu, v ktorom bývali hradní páni a ich panie, zazrel grófku, ako vyzerá z obloka.

No, Streloš, teraz sa obozretne správaj, aby ťa voľajaký diabol nepristihol, vraví si; tackavo zamieril ku dverám, vedúcim do paláca.

„Čo sa tu moceš, koho hľadáš?“ spýtala sa grófka.

Streloš pozrel hore, zložil z hlavy širák a posunkami naznačil, že voľakoho hľadá.

„Koho?“ pýta sa mrzuto grófka.

„Veľkomožná pani, priniesol som vám uhorky pre kravy a mladý pán mi sľúbil, že mám aj kúsok chleba dostať,“ povedal obzerajúc sa okolo seba.

Grófka Mária nerozumela, no keď Streloš potichu vravel, že hľadá ju, zatvorila oblok; tvár sa jej zapýrila.

,Už ťa mám v pazúroch,‘ pomyslel si Streloš, ,dobre viem, že ma zavoláš. A dobre urobíš, aspoň tu bude sedemdesiat toliarov,‘ udrel na vrecko a oprel sa o múr paláca. ,No, no, veď ja viem čakať, kým sa neborka spamätá a vymyslí niečo, aby ma k sebe privábila. Haha!‘

O chvíľu sa strhol v paláci lomoz, bolo počuť grófku, ako vyčíta komorníkovi, prečo nakrátko neodbaví darebákov a tulákov, ktorým sľúbil za uhorky chlieb, ale dovolí, aby sa tu pred palácom potulovali. Ešte nahnevaná zavolala potom Streloša a keď vytiahla chlieb, sama mu okruch odkrojila, pozerajúc na neho zvedavým okom.

„Ruky, nohy bozkávam, veľkomožná pani, za vaše dobrodenie,“ vravel, keď prijímal chlieb. „Pán boh vám požehnaj“ a podal jej list.

Prv než sa grófka spamätala, čudný posol pošepky preriekol:

„Od vojvodu z Fiľakova to priniesol jeho dôverník Streloš.“

Úctivo sa poklonil a ďakujúc za almužnu, vzdialil sa.

Grófka vložila rýchlo list do výstrihu šiat a pobrala sa do siene. Tu si konečne prezrela list, čiernym voskom zapečatený. Držiac ho v ruke, dobreže o rozum neprišla, obledla, vzápätí bola červená. Do hlavy sa jej navalili všelijaké myšlienky, nemohla sa upokojiť. Veď jej povedal, že to písmo pochodí z Fiľakova a ktože by to mohol byť iný ako sám Vešelíni, ktorého tak milovala a dávno si už želala, aby jej poslal o sebe správu.

„Od neho!“ šepkala a klesnúc na diván, dobreže neomdlela.