ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O päť dní neskôr, ako sa Kádaš a Streloš na Zlámanci rozlúčili, bolo vidieť jazdca, ako cez Hrachovo dolu Rimavou cvála. Na prvý pohľad sme v ňom poznali Máriinho služobníka Kádaša, oblečeného v skvostnom panskom šate.

Pod ním fŕkala paripa, hrdo si vykračujúca, striebrom zdobená. On mal na hlave kučmu s vlajúcim chvostom, oblečený bol do pekného na boku pestro vyšívaného dolomána. Pri boku mu štrngala strieborná šabľa.

Kádaš, vedomý si svojej dôležitosti, sa podchvíľou pod fúzy usmieval.

„Teraz sa už nič zlé naprihodí,“ mrmlal sám sebe a bodol koňa; ten sa vzopäl a cvalom bežal k Fiľakovu. Pod jedným dubom z neho zoskočil a priviazal ho k stromu.

„No, Ilka moja, ako sa ti vodí? Si zdravá, potešenie moje?“ pýta sa Kádaš dievčiny, ktorá ho čakala. Pobozkal ju a pritisol nedočkavo k sebe.

Ilka neodpovedala, dvihla svoje jasné oči k jazdcovi.

„Dlho čakáš?“

„Na teba by som aj dlhšie čakala. Veď je len popoludnie, ale tých pár hodín bola večnosť,“ začervenala sa dievčina a pritisla sa k mladému mužovi. On sa jej za to odmenil bozkom na čelo.

„Veď sa nám nič zlé nestane,“ utešoval ju.

„Ty máš rád mňa a ja teba, teda aké nešťastie by sa mohlo stať!“

„Tu máš, Ilka moja, a dobre ich opatruj.“ Vtisol jej do rúk vrecko plné toliarov, ktoré dostal od grófky. „Gazduj s nimi, pokým nám osud nedopraje byť spolu naveky.“

„Zasa tak veľa! Povedz, duša moja, zarábaš ich dobrou cestou?“

„Myslím, že dobrou. Plním len grófkin rozkaz. Čo mňa, jej služobníka, po iných okolnostiach!“

„Ale predsa, ako to?“

Ilka pochádzala z Fiľakova; bolo to šumné a poriadne dievča. Jej veľké čierne oči učarili Kádašovi. Keď pozrel na jej rumenné líca, nemohol sa zdržať, privinul ju k srdcu a pobozkal.

Všetko jej vysvetlil, ona mu ustavične dohovárala a kládla na srdce, aby si dával pozor najmä pred cudzincom.

„Pozri, Ilka moja. Mňa moja pani v tomto peknom šate posiela na hrad k vojvodovi, aby som mu zvestoval, čo mi pani naručila.“

„Na Fiľakovo sa teraz, milý, nedostaneš. Práve včera sťali piatich, ktorých zlapali ako špehúňov. Nepustím ťa ta, nikdy viac ta nepôjdeš,“ vravela odhodlane Ilka.

„A čo mám robiť?“

„Ak máš voľačo prerokovať s pánom, radšej mu ja všetko pôjdem povedať.“

„Aj tak bude dobre, nech sa aj páni niekedy pred služobníkom poklonia.“

Rozhovor o tomto probléme skončili a prešli na svoje, oveľa dôležitejšie veci. Keď si o nich nadostač porozprávali, chystala sa Ilka na odchod. Pobozkala milého na líce a pobrala sa na hrad, aby Vešelíniho upovedomila, že posol nemôže vstúpiť do hradu pre veľké nebezpečenstvo a rozložené stráže. Nech vojvoda láskavo príde za mesto.

Neminuli ani dve hodiny, keď sa v diaľke zjavili oblaky prachu. Kádaš si očistil šaty a pripravoval sa, aby náležite prijal veliteľa hradu. Čím bližšie prichádzal, tým väčšie oblaky prachu sa dvíhali.

,Nebude so mnou dobre,‘ rozumuje Kádaš, ,to nejde jeden jazdec, ale celý kŕdeľ. Ak sa dostanem do zajatia, moja pani sa zmárni. A čo ak ma labanci rozsekajú? Toto prekliate rúcho, vyzerám ako nemecký gróf! Počkám, čo bude. Pre istotu sa učupím za túto húšťavu.‘

Dupot kopýt bol čoraz zreteľnejší. Odrazu sa vynorila hŕba jazdcov, kone zastali pod dubom. Vojaci obkľúčili Kádaša a priviedli ho k veliteľovi pevnosti.

Keď sa Vešelíni presvedčil, že nablízku nie je nepriateľ, rozkázal jazdcom, aby sa vzdialili.

„Moje heslo je nádej,“ vyhlásil Kádaš, keď sa pokorne postavil pred pána. Vybral zložený list, z ktorého viseli zelené stužky, a odovzdal ho veľmožovi.

„Ty si Kádaš?“ spýtal sa pán, keď prečítal list.

„K službám vašej veľkomožnosti.“

„Podaj správu!“

„Osvietená moja pani, pani grófka Mária Séčiová, vašu osvietenú veľkomožnosť srdečne pozdravuje. Nič jej tak na srdci neleží, ako bližšie sa poznať s vašou veľkomožnosťou. Jej veľkomožnosť túži po tom, aby sa s vami osobne stretla, a nič viac by si neželala, len aby sa jej prianie uskutočnilo.“

Tieto slová Vešelíniho veľmi dojali, nechal Kádaša, aby mu o všetkom rozprával. Tomu ani chuť, ani vôľa nechýbali, lebo videl, že aj Vešelínimu aj svojej panej ulahodí a on pri tom neobíde nasucho.

„Si šikovný, Kádaš. Takých si vážim. Najsamprv prejavujem grófke moju najponíženejšiu oddanosť a lásku; doložíš, že len vtedy sa začne blaho môjho života, ak sa uskutoční jej vôľa. Na dôkaz mojej poníženosti a služobníckej oddanosti odovzdáš jej túto kartičku a tieto hodinky na znak, že ma nemohlo stretnúť väčšie šťastie.“

Kádaš sa hlboko poklonil. Vzal list a hodinky, dobre ich zakrútil do hodvábneho ručníka a vložil do vrecka.

„Toto vezmi vďačne,“ vybral mešec a hodil mu ho do rúk. „Ak mi pomôžeš v mojom podujatí, ktoré ti je známe a tvojim očiam celkom odhalené, čo jedine mňa môže urobiť blaženým a šťastným — tu moje slovo, na svoju česť ti sľubujem tisíc dukátov. A keď sa vec podarí ešte skôr, ako myslím, ešte viac môžeš odo mňa čakať.“

Vešelíni vyskočil na koňa, kôň zadupotal okolo duba a pridružil sa k vojvodovým sprievodcom. Z diaľky bolo počuť jeho hlas: „Sláva jej!“ A zmizol z obzoru.

Len čo sadli oblaky prachu, pristúpila k nemu Ilka.

„To si ty, duša moja,“ vraví prekvapený Kádaš. „Hľa, dokončil som šťastne svoju povinnosť. Pozri, vrecko dukátov a ešte mi sľúbil, že ak sa vec podarí, dostanem tisíc dukátov.“

„Ach, môj drahý! Potom by sme si kravu, svine aj hydinu chovali, domček s malou záhradkou kúpili. Budeme žiť ako prví ľudia v raji, veselo a bez úhony, šťastne, spokojne.“

„Tak je, Ilka moja, tak budeme žiť,“ prisvedčil ochotne a vrelo ju pobozkal.