ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Streloš pritisol Kádaša na sedadlo, trochu si oddýchol a ihneď potom rozložil oheň, od ktorého sa celá jaskyňa rozjasnila.

V jaskyni okrem sčernetých vápencových kameňov nebolo nič zvláštne. Viseli tu na rovných stenách šable, pištole, rožky na prach a iné poľovnícke potreby.

Kým sa Kádaš zvedavo obzeral okolo seba, vybral Streloš z cedidla na kúsky rozrezanú jalovinu a nahádzal ju do kotla, zaveseného nad blkotajúcim ohňom. Podišiel k plápolajúcemu ohňu a o chvíľu sa k nemu potisol aj Kádaš.

„Ha-ha, to je naozaj smiešne, že sa ty, Streloš, v našom revíre tak svojsky správaš. Koľko ráz som ja prešiel tieto skaliny a nezbadal som nijakého vášho človeka. A predsa táto jaskyňa na hrad a na bránu Muráňa pozerá. Doparoma! Ha-ha,“ smial sa Kádaš.

„Nechaj, braček! Naša prezieravosť siaha ešte bližšie k múrom hradu. My všetko vieme, všetko pozorujeme, čo a kedy sa na hrade deje. Nazdávaš sa, že ja som jediný, ktorý sa poneviera v jeho okolí? To by si sa mýlil. Ak chceš, o chvíľu vystúpia spoza skália aj iní. Možno sa celé toto kurucké smetisko raz vráti do labanského hniezda,“ odpovedal Streloš.

„Ej, to sa nikdy nestane,“ zaryčí Kádaš.

„O tom potom. Nechajme to na pokoji. Nie je to čudné, že my dvaja sa oblečením ponášame jeden na druhého?“

„Hm, ty si si vyšiel na výlet, aj ja. Našli sme sa ako riadni chlapi, kde nás potrebovali naši páni. Hoj, pod valaským širákom som ja veľa vrchov a dolín poprechodil!“

„Veru tak,“ súhlasí Streloš, „valaské šaty najlepšie skrývajú všetky úmysly a plány. Nuž ale, braček. Kam si sa podel, keď sme sa na Tokajskom vrchu rozlúčili, a kde teraz stanuješ? Opíš mi, prosím ťa, tvoj terajší život a čo zamýšľaš; lebo uver, že ma priebeh tvojho života veľmi zaujíma.“

„Hoj, veľa som od toho času poprechodil. S mojou paňou som celé Sedmohradsko pochodil a keď jej muž zomrel, s veľkým nebezpečenstvom som nesmierne poklady sem na Muráň dopravil. Od toho času bývam pri mojej ovdovelej panej.“

„Si azda tajomníkom Márie Séčiovej?“ pýta sa Streloš.

„Veru, jej pravá ruka,“ odpovedal Kádaš.

„Dočerta! Tak my do jedného vreca dúchame. Stojíme jeden pri druhom bližšie, ako by sme sa nazdali,“ rehotal sa Streloš.

„Ako, ako?“ opytuje sa Kádaš, keď si vyčistil zapečenú pípu a začal fajčiť. „Rozprávajže, povedz, prosím.“

„Čakaj, všetko ti poviem, všetko ti vysvetlím, ale najprv mi povedz, kam si sa chcel večierkom pustiť a čo si na Vohane hľadal.“

„To je tajomstvo. Len to ti môžem prezradiť, že ma poslala veľkomožná pani, aby som vyhľadal a prezvedel sa o tom, vieš, no, aby som niečo nové mojej panej priniesol o ňom, či sa mu nestala voľajaká nehoda či nešťastie. Nič viac. Pravda, ja si zavše aj voľačo vymyslím, voľačo pekné — ktože by sa medzi nepriateľov do Fiľakova vláčil,“ bľabotal Kádaš, keď sa z ponúknutého kulača poriadne posilnil.

„Vešelíniho?“

„Toho, veru, čert do všetkého, veď viem, že ma neprezradíš,“ odvetí s úľavou Kádaš.

„Ha-ha,“ krútil sa Streloš od smiechu, „niečo také som nezažil a nezažijem, pokým žiť budem. Chvalabohu, že nás fátum dalo dovedna.“

Na tieto slová Kádaš vypleštil oči a vonkoncom nechápuc, čo sa s jeho druhom deje, začal pochybovať o svojom i jeho zdravom rozume. „Čože máš, nože, von s tým!“

„Odteraz stačí, ak sa tu budeme schádzať,“ odpovie krátko ešte vždy sa smejúci Streloš.

„Ako? Rozprávaj!“ pýta sa udivený Kádaš.

„To je mi vec! Už som pri žriedle, ha-ha! Čakaj trochu, hneď ti vysvetlím, len trpezlivosť, pokým sa navečeriame.“

Kádaš celkom vystrašený počúval svojho priateľa, podchvíľou na neho, hneď na chutnú jalovinu pozeral.

„Jedz, braček, a nič sa neboj. To mäso je výborné a mne bude ešte viac chutiť,“ vravel, keď hodil na cedidlo kúsky horúceho mäsa, a núkal svojho vrstovníka, aby jedol.

O chvíľu, keď sa obaja jedlom dobre občerstvili, začal Streloš ukájať Kádašovu zvedavosť.

„Kráčame po jednej ceste, iba s tým rozdielom, že keď sa ja k cieľu blížim, ty od neho odchádzaš. Účel je ten istý, len prostriedky rozdielne. Ty sa krútiš okolo Kastora, ja okolo Lady.“

„Tomu ani čert, ani diabol nerozumie,“ zlostí sa Kádaš. „Hovor jasnejšie a nenaťahuj človeka bez príčiny.“

„Počúvaj teda a dávaj dobrý pozor, aby si pochopil. Kedysi som bol Kirtičkiným dôverníkom na Hrachove, ale pretože táto veľkomožná pani hneď napravo, hneď pri cisárovi bola, najviac ale preto, že sa na okolí Fiľakova začali cisárske zbory sťahovať, poručila odviezť svoje poklady na Muráň. Keďže som už nechcel ďalej kurucom slúžiť, vybral som sa do služby k Vešelínimu na Fiľakovo a stal som sa jeho sekretárom.“

„Čo len z toho bude?“ vzdychal Kádaš.

„Počúvaj ďalej. Môj pán, neviem prečo a ako, ale ako hej, ako nie, zahorel láskou ku grófke Márii a od toho času niet chvíle, žeby nezháňal všetky noviny, ktoré sa Márie týkajú.“

„Sto hrmenov!“ zajachce Kádaš, ktorému sa rozjasnilo v hlave, „tak ja o tvojom pánovi, ty o mojej panej zháňaš a nosíš noviny! Lepšie by to veru nebol vymyslel zmok ani vlkolak.“

„Nevravel som ti, že nám bude najlepšie, ak zostaneme tu a budeme si jeden druhému rozprávať, ako sa vodí našim pánom?“

„Výborne,“ súhlasí Kádaš, „chvíľu teda nebudeme špehúňmi, a medzitým sa tu dobre počastujeme.“

„A či je to naozaj pravda, že tvoja pani ľúbi môjho pána?“ pýta sa Streloš svojho priateľa. „Koľko má rokov a v akých pomeroch žije?“

„Hm, moja pani je bohatá, veľmi bohatá. Len keby sme porátali všetky tie vozy naplnené zlatom, ktoré sme na Muráň odprevádzali! Ale prečo sa vždy len o Vešelínim prezvedá, prečo ja jednostaj na Fiľakovo chodím a prečo sa až po uši pýri pri najmenšej novine o ňom, to je jej vec. Kedykoľvek do izby vstúpim, prvé jej slová sú: ,Nič zlé o ňom? Zdravý je? Čo robí?‘ A potom nie je konca kraja rapotačky, všetko, aj to najmenšie musím o ňom aj dva-tri razy premieľať. Keď sa nasýti zvesťami, hojda, už viem, že zajtra sa zas budem musieť poponáhľať pod Fiľakovo. Potom to isté: ,Nože, chytro, nech počujem o ňom, ale že statočne zakončíš svoju povinnosť, a nedaj sa voľakde zlapať, lebo by ma nevedomosť o ňom zahubila.‘ Rozumie sa, braček, že na peniazoch nijako nešetrí.“ Vytiahol spoza opaska vrecko a ukázal mu blankytné dvadsiatniky.

„A jednako sa len voľačo kuje a dúcha,“ vraví po krátkom rozmýšľaní Streloš. „A nedeje sa to všetko bez príčiny. Ale ako? Môj pán je ženatý!“

„Čo, ženatý?“ zašepkal Kádaš.

„Veru. Manželku má na Strečne. Akože by to bolo, dve ženy! To naozaj nechápem.“

„Veru, tak.“

„Som práve na ceste, aby som tejto noci prezvedel, ako sa vodí tvojej panej, čo sa s ňou deje, čo robí. Keď sa vrátim, bude ma môj pán netrpezlivo čakať. Nebolo ešte návratu, pri ktorom by ma nevyhrešil, kde tak dlho meškám. A veru, bože, ja neviem lietať ako vták, už aj tak dosť bystro cválam. Vieš si predstaviť, ako sa ma potom na všetko vypytuje. A keď už všetko vie, allo, hybaj znova na Muráň!“

„Ha-ha,“ chichoce sa Kádaš, „veď my hráme rovnakú úlohu!“

„Ale takú, ako by ju v maši na forme ulial,“ odpovie s úsmevom Streloš.

„Nič to, my si, ako vidím, dobre rozumieme, a to nám je len na osoh.“

„Ha-ha, my sme, ako vidím, v celej komédii prví ľudia, a preto ti ruku poznovu podávam, aby sme sa nad márnosti sveta a našich pánov úplne povzniesli.“

„Tak je, držme spolu a iné veci nech osud rozhodne.“ So smiechom sa rozišli, práve keď sa začalo brieždiť.