ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viac sa vliekol, ako šiel na nižný koniec dediny. Spieval a trúbil jedenástu, ale nešlo mu to tak ako indy. Slová piesne viazli mu v hrdle a trúba sa zasekávala. Dnes prvý raz pocítil, ako ostarel: už je tu čas, treba zaďakovať a službu mladším popustiť. Podľa starej obyčaje došiel ku krajnému domu a sadol si pod ústrešia. Myšlienky jeho blúdili ktoviekade, snáď ostatný raz sedí už pod touto stenou, kde toľké hodiny strávil! Mihalnice zapadli na jeho staré oči a sen vstúpil na ne v tých najpestrejších farbách.

Z mora zapomenutia vynorili sa staré obrazy, staré príhody, ktoré za mladých liet rozohrievali jeho dušu a otriasli ju do základov. Kedy by bol pomyslel, že postavia sa dnes pred jeho vyhaslý zrak; dnes — akiste na rozhraní medzi službou a tichým, súkromným životom, na kraji samého hrobu? Akoby sa mu sen chcel vysmiať, pred jeho očima mihla sa mu postava štíhleho dievčaťa s čiernymi očima, ohorenou tvárou a dlhým vrkočom. Plná života, plná krásy — kývla mu hlavou ako kedysi za starých čias. Päťdesiat rokov, čo ju videl takúto; dávno zabudol na ňu. Keby dnes ešte žila — nie, to jej nepraje; bola by už starou materou. Žmurkla naňho, usmiala sa mu, a odišla. Áno, odišla, práve tak, ako pred päťdesiatimi rokmi; nestála oň, len sa s ním ihrala ako mačka s myšou, a vydala sa za iného. Stará rana zabolela, srdce Jurovo zakvílilo, možno, už ostatný raz po päťdesiatich rokoch.

Kde sa vzala, tu sa vzala: stála pred ním nebohá halapartňa. Pohrozila mu prstom, pekne počul jej hlas.

„Juro, Juro! Nemyslela som, že ma tak zavrhneš. Veru nemyslela!“

Juro sa strhol a odskočil nabok, lebo halapartňa sa naklonila a hnala sa rovno k jeho srdcu.

„Povedal si, že nás ani motyka nerozdvojí, že ma vezmeš so sebou do hrobu. A hodil si ma na oheň! To je tá tvoja láska, to je vernosť?“

Juro sa zas uhol, lebo halapartňa zas hnala sa doňho.

„Ach, nehnevaj sa, nehnevaj! Celý rok som za tebou pokoroval, celý rok som obci pre teba neslúžil. Štyriadvadsať rokov som ťa prechovával, a len voňahdy mi zlý duch pošepol ťa do ohňa hodiť. Nehnevaj sa!“

Halapartňa sa pokrúcala a spýtala sa ho:

„Miluješ ma ešte?“

Juro sa jej bál odporovať i vyriekol:

„Ach, milujem, milujem.“

Zrazu sa mu zazdalo, že narástol jej dlhý ostrý nos, ktorý ponad uschlé pery klonil sa ku zastrenej brade. Šedivými očkami žmurkala naňho, hádzala hlavou; klopty na jej ufúľanom čepci v povetrí sa oháňali. Jurovi pot vystúpil na čelo, dýchal ťažko, akoby mu bol centy povalil na prsia. Stará babisko sedela na trlici a oháňala sa dlhým chvostom.

„Poď, poď; vezmem ťa sebou, keď ma miluješ. Ty si mi bol neverný, ja ťa neopustím. Poď, len poď: vezmem ťa na tanec.“

„Nechaj ma, ak si z Boha: ja so strigami nejdem tancovať.“

„Poď len, poď; neveril si, že sme my na svete. Ukážem ti ich ešte viac: vykrútim ťa, že sa ani nepohneš.“

„Netráp ma — ja musím hlásiť.“

Striga sa usmiala. Jej hlas bol suchý, ako keď vretenica zasipí. Miesto zubov za osinelými perami zjavili sa holé ďasná. Jazykom sa vždy oháňala; oblizovala spadlé líca a ostrú bradu. Siahla suchou rukou pod dlhú plachtu, a vytiahla uzdu. Juro užasol. Nevládal sa pohnúť, ani brániť. Pustila naň veľký strach. Uzdu mu prehodila cez hlavu, i cítil, ako sa mu ruky i nohy obrátili v konské kopytá. Chcel čosi povedať, zakričať, ale ako otvoril ústa, zľakol sa vlastného hlasu. Na vlastné uši počul, že zaerdžal ako žrebec. Ona hodila sa mu na chrbát a bádala ho do bokov. Ale tu, hľa, bežia mládenci; baba sa ich zľakla, skočila na trlicu, a Jura nechala Jurom, snímuc z neho kantár.^[5]

„Čože stene,“ riekol jeden z mládencov. „Muselo sa mu čosi prisniť.“

Juro sa spamätal; zaradoval sa, že je to len sen. Oči otvoriť sa bál, aby nevidel pred sebou strigy. Triasol sa na celom tele ako osika. K tomu zjavne cítil, že ktosi šuchá pri ňom. Prvý raz v živote sa preľakol. Údy mu boli ťažké ako olovo. Šuchot chvíľu trval, neďaleko počul akýsi šepot. Rozmýšľal, čo robiť; otvoril oči, i videl, ako stoja neďaleko neho mládenci a pri nich kone.

„Čo chcete?“ zavolal na nich posmelený Juro.

Chlapci neodpovedali; skočili na kone a zmizli. Bolo počuť len dupot koní a medzitým veselý smiech. Mládenci sa smiali na Jurovi.

„Nebude nám ten viac do obloka trúbiť,“ ozval sa jeden.

„Ba či nás nepoznal?“

„Ach, hej! Zo sna nie tak ľahko dakoho poznať. A k tomu je tma ako v rohu.“

„Čo urobíme s trúbou?“

„Spálime ju na paši.“

„Bude ten zajtra hrešiť. Alebo si urobí z toho roha trúbu.“

„To len tak trúbu robiť!“

Juro netušil nič dobrého. Chlapci ho zastihli v spaní; vedel zo starej skúsenosti, že ku komu prídu, neradi mu urobia osoh. Ohmatal sa celý, či mu dačo nevzali. Bok ho dosiaľ bolel a upomínal na halapartňu. Zacítil na tom mieste skalu, ktorá ho vo sne omínala. Predsa to bol len sen. Ani nezaerdžal on, ale ktorýsi kôň, čo pri ňom stáli. Skúmal, ohliadal všetko: mládenci mu nevzali nič. Tu bola trúba, i palica i klobúk. Trúba ležala mu po boku na skalách. Podoprel hlavu o lakeť a rozmýšľal.

„Hm — hm! Stará halapartňa, a takto ma nastrašiť! Zajtra pred polnocou už nepôjdem na vartu — čo budem doma robiť? Pôjdem ešte raz k richtárovi a požalujem sa mu. Azda mi uzná. Čo by mi nenechali predpolnoc — veď som im verne slúžil!“

Rozmýšľal o obci, o úrade, — halapartňa sa stratila i strach pominul. Staré rozpomienky sa vynorili, ale boli veselšie. Bol družbom na jednej svadbe a ona družicou. Ľudia hľadeli len na nich, milo sa im usmievali; čakalil len na prvú ohlášku. Ohláška prišla, jej meno prečítali, ale jeho vynechali. Napísali ta iného — tak sa to robí…

Ale čo je to? Kde sa tu berie? Ako — kedy prišiel sem? Za stolom sedí richtár, dookola na laviciach boženíci. On pri peci, po boku mu je hlásnická trúba.

„Tak, Juro, tak, v službe sa veľmi spúšťate. Dajte tú trúbu sem, dáme ju inému, lepšiemu.“

„Nie — nie!“ zastenal on. Slová mu ledva vystupovali z úst.

„Len dajte — postavíme na hlásnictvo druhého.“

„Ne-nedám!“ zajakal sa a držal mocne trúbu, aby mu ju nik nevytrhol z ruky.

Priskočil k nemu mladý chlap. Juro sa mu prizrie — Pane Bože, mladý hlásnik!

„Dajte ju sem — spachtoš kadejaký! My vás naučíme!“

„Nedám!“ zakričal mocným hlasom; ľavou rukou držal trúbu, pravou odsotil protivníka. Udrel ho po prsiach, až ho ruka zabolela. Vydýchol — pretrel oči: našiel sa na podstení.

„Čo je toto so mnou? Zase taký sen!“ V ľavej ruke držal mocne dlhú palicu. Pravá ho bolela, lebo vo sne udrel sa ňou o stenu. Sadol, poobzeral sa, trúba ležala pri ňom. Zavesil si ju okolo hrdla, vzdychol a pobral sa preč.

„Už som akiste zmeškal!“ pomyslel si, a kráčal na vyšný koniec dediny. Keby sa bol trochu obzrel, bol by videl za uhlom jednej sypárne stáť utiahnutého chlapa. Uťahoval sa ku stene ako zlodej, aby ho Juro nezbadal. V ruke jednej mal trúbu a v druhej dlhú palicu. Keď Juro popri ňom prešiel, vyšiel chlap z úkrytu a kráčal k nižnému koncu dediny.

Tutura zaberal hore dedinou, ako mu len para stačila. Odhlási ešte polnoc, a odoberie sa na odpočinok. Ako ide, začuje od nižného konca dediny hlas mladého hlásnika. Juro zastal ako prikovaný. Hlásnik spieval prvú po polnoci.

,Čože je to za nový poriadok! Ja som začínal vždy od vyšného konca a on od nižného. A kdesi sme sa museli stretnúť; on šiel dolu a ja hore. A či prešiel popri mne, kým som spal, a nedal sa mi znať? Eh, všetko sa premieňa na svete, a vždy len k horšiemu!‘

Hlásnik odspieval — ale netrúbil. Juro stojí, čaká; hlas trúby nepočuť.

,Akiste trúbu zabudol doma,‘ pomyslel si Juro. Došiel k svojmu domu, vyzliekol sa, ale nemohol zaspať. Ten spánok a tie sny zahnali mu celkom driemoty. Hlásnik sa priblížil i k jeho domku; odspieval jednu — zas netrúbil.

,Musel si ju doma zabudnúť; ale čo si nepríde mojej požičať — je mu tak blízko! Mohol by na oblok zaklopať, a ja by mu ju podal; alebo mu ja sám vynesiem. Ale načo, nech si pýta; núkať — to sa nikomu nebudem.‘

Prehodil sa na druhý bok, že zaspí; sen nechcel sa spustiť na jeho ustaté oči. Ako o polnoci ľahol, tak ho našlo i ráno. Nezažmúril oka.