ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad ránom trochu spršalo a dosiaľ sa mračilo, ľudia nemohli ísť do poľa. Keď v žatvu sprší, to znamená pre gazdu sviatok. Myseľ i starosť gazdov obrátená je k poľu a úrodám, ktoré sa majú skľudiť do záčinu. Na iné veci myslieť sa nedá. Čo sa žatvy netýka, ani akoby to nepatrilo k hospodárstvu. Obecné starosti tiež cez žatvu driemu; richtár, ako i ostatní, potí sa na svojej roli, zabudne na všetko, i na to, že na jeho pleciach spočíva blaho a dobro obce. Iba zavčas rána a pozde večer ujme trochu času a vydá obci najpotrebnejšie rozkazy. Ale kto ho slúchne? Každý vie dobre, že richtár musí cez žatvu popustiť; poriadok nemôže byť taký prísny ako v zime.

Zato, keď sprší, nahradí sa všetko v jeden deň, čo sa za pár týždňov zameškalo. Richtár zas pochytí richtársku palicu a užíva ju s plnou prísnosťou. Boženíci mu vo všetkom ochotne pomáhajú. Hľa, i dnes sa zišli bez všetkého volania. Vchodili jeden po druhom, až izba stemnela od ich čiernych halien. Prišli akoby len na návštevu, ale sú istí, že sa dnes zas lebo dáka žaloba trafí, alebo niečo iného, kde ich múdrosť a opatrnosť bude svietiť richtárovi na hrboľatej ceste obecných starostí. A jestli by sa už vonkoncom nič netrafilo, tak oni sami si vynájdu prácu, ku príkladu, pôjdu komíny revidovať, či sú vymetené: a predsa musia tento požehnaný deň dažďa blahu a dobru obce obetovať.

„Starý bachtár veru veľmi popúšťa,“ ozval sa jeden boženík, červený ako rak. Medzi zubmi držal zapekačku, ktorá bola vždy prázdna, akoby číhala, kedy vytiahne daktorý boženík mechúr, aby sa raz do roka poriadne tabaku nasýtila. Jej gazda totiž nekúril nikdy za vlastné peniaze, lebo mu to vraj nepadá na úžitok. Najlepšie mu chutí cudzí tabak. Patril medzi najväčších Tuturových nepriateľov tento červený boženík, lebo keď išiel z krčmy, kde sa vždy zadarmo napil i darmo fajčil a keď idúc v noci dedinou fajčil, starý Juro mu zakaždým odňal zapekačku a viac nevrátil. Keby nie Juro — mohla mu prvá zapekačka dodnes slúžiť, ale ten mu ich už päť odňal. „Ako hovorím, popúšťa,“ pokračoval boženík. „Ale nie divota: má vyše sedemdesiat rokov. Ja nepovedám — on bol hlásnikom, bol — ale železo je železo, a len sa zoderie. Takému starému najlepšie si odpočinúť; na starosť už ťažko vo dne v noci na nohách sa držať.“

„Oj, ten nám ešte poslúži — ó, hej,“ povedal mladý boženík, ktorý sa s červeným tak ráčil ako mačka a pes. „Ten poslúži, len keby tí mladí sa udali naňho.“

Červený boženík cítil, že to na nového hlásnika padá. Sčervenel ešte väčšmi; bol ako hrebeň u kohúta.

„A var vieme dačo do tých mladých? Var sme ich pristihli pod stenou vylihúvať ako kohosi…“

Nechcel dopovedať; no všetci vedeli, na koho mieri. Mladý mu odpovedal veľmi pokojne:

„Veru keď tí mladí budú v službe päťdesiat rokov — ani podošva z nich nezvýši! A keď si zdriemne: Pane večný Bože, je leto, hocikomu sa zadrieme. Kostol je kostol a driememe v ňom.“

„Veď hej, veď hej. Ale sa nevychvaľujme, že sme kázeň počúvali. Títo i driemu, i vynášajú sa nad druhých, akí sú bachtári. Dobre byť komu na bachtárstve — plácu nič po nič ťahať; a ty, gazda, plať!“

„Nik vás ešte pri ňom neobkradol, čo ho znevažujete? Keď sa vy naspíte, doprajte iným aspoň zdriemnuť.“

„Nie je to tak,“ ozval sa pán richtár. „Bachtár je bachtár. Kto sa raz na dačo podoberie, nech to i koná. Lebo to je tak: keby bachtár mohol spať ako iní, každý by sa len na bachtárstvo driapal. A to nemôže byť. A keby boli v dedine zlodeji?“

„Môžu hvízdajúci kradnúť,“ odpovedal mladý boženík. „Bachtári nehlásia, koho sa majú zlodeji báť! Môžu ťa i s domom ukradnúť. Ale ja som hneď povedal: trúba-netrúba, len nech máme súcich bachtárov. Nazdali sa, že keď bude trúba, že všetko bude na mieste. A ono, mladý hlásnik celej popolnoci nehlásil.“

„Ba ešte čo!“ zhrozil sa pán richtár. „Naozaj?“

„Ani len jedinú hodinu, a dosť som ho počúval. Ženu boleli zuby, nemohli sme oka zažmúriť. To ju tak bolievajú na dážď. Ale o trúbe ani chýru, ani slychu, ani čo by sa bola prepadla.“

„Ej — ej,“ krútil hlavou pán richtár. „To veru včas začína halaškovať.^[6] Ak si takto zavedie, veru sa nenazdá, len keď z tej službičky odkvapne. Bude dobre, keď ho chytíme na otázku.“

„A musí sa mu dobre prikrútnuť,“ ozval sa tretí boženík. „Starým sa niet čo diviť, ale keď už mladí tak odospávajú svoje povinnosti, čo budú robiť na starosť!“

Richtár poslal po mladého hlásnika. Červený boženík, chcejúc ho zastať, povedal:

„Tutura tiež nešiel s dvanástou. Chlapci šli o jedenástej kone pásť, nespal som potom do jednej. A chlapci povedajú, že ho každú noc vidia pod ústreším spať.“

„Čo len raz, to sa mu môže prepáčiť.“

„Jedného trestať, druhému prepáčiť: to je tiež pekná robota! Taká spravodlivosť — radšej nechajme všetko tak. Ja požadujem, aby sa i Tutura potrestal. Alebo oba, alebo ani jeden!“

Na týchto slovách nahnevali sa všetci boženíci. V izbe je mrmot, každý dačo hovoril. Z toho hukotu bolo počuť tu i tu dáke slovo.

„Nám rozkazovať…“

„… Je lepší ako desať jeho trubačov…“

„… iba čo obec pokúša…“

„… podpaľuje úrad…“

Mnoho takýchto hlasných výkrikov sa dalo počuť. Boženík vedel, že všetci by ho najradšej v lyžke vody utopili. Postavil sa im smelo, akoby ich chcel ešte väčšmi najedovať.

„Ja vám ukážem — počkajte, ja vám ukážem! A ten musí alebo zaďakovať, alebo ho zhodíme. My na to máme mladých, čo nespia, ale obecný majetok bránia.“

Povstal mrmot ešte väčší. Čo mladší, poskákali z lavíc a červenému ukazovali päste. Richtár ich tíšil, ako mohol, ale nedalo sa. Jeho hlas bolo počuť síce, ale nik ho neslúchol. To ho nahnevalo, a ešte väčšmi, keď videl, ako červený neustúpil, ale vždy väčšmi dojedá do ostatných. Prikročil k nemu, chytil ho za rukáv a vyviedol do pitvora.

„Mňa vysotiť z richtárskeho domu! Richtár, to si zachovajte! Ja ešte nájdem kdesi spravodlivosť.“

„Nik vás nevysotil, ale sa vaďte vo svojom dome. Keď bude pravda, zavolám vás, ale kričať — to nedovolím.“

Tak upokojil richtár v pitvore červeného boženíka, i v izbe hovor čím ďalej, tým väčšmi ustával. Po chvíli bola zas tichosť ako v kostole. Richtár i s boženíkom vrátil sa do izby. Zápäť za nimi prišiel starý Tutura.

Úrad sa zadivil, čo tuná hľadá.