ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na starom Jurovi poznať, že starne. Vlasy ako sneh biele visia zo sklonenej hlavy a tratia sa mu po pleciach. Tvár husto posiata brázdami. Dlho neholená brada pustila husté strnisko, ktoré starcovi ešte viac staroby dodáva. Pokročil ku stolu, podhodil na upadlom pleci halenu; po boku zjavila sa mu na chvíľu o šnúru priviazaná trúba.

„Slávny úrad! Ja som prišiel zo služby zaďakovať.“

„Čo sa vám robí — ste ako dieťa!“ divil sa mladý boženík, jeho obhajca.

„Nie som ja veru ako dieťa. Skorej vy by ste mi mohli byť deťmi. Každého z vás pamätám, keď v košieľke behal a zabával sa ornými kolieskami, alebo vyberal vrabce. Ja som nie dieťa — jednou nohou stojím nad hrobom.“

„Ale — ale,“ vpadol mu do reči boženík. „Môžte vy obci ešte dobre poslúžiť.“

„Úfal som sa, úfal, že vo službe i tak zomriem, ako som celý vek v nej strávil — ale kdeže by stačil starý človek za mladými! Mladší nech idú do roboty, my starí už musíme si vydychnúť len na úvratiach.“

„Pravdu máte, Juríčko, svätú pravdu,“ prisviedčal mu červený boženík. „Ja to tiež povedám.“

Boženíkov zamrzelo, že len prvej hromžil na starého, a už sa mu zas líška. Báli sa, že ešte v tejto veci celý úrad prevráti. Richtár sa tiež nahneval.

„Juro, to si musíte lepšie rozvážiť. My sme vás vyvolili na celý rok, podobrali ste sa slúžiť až do Všechsvätých. Prečo sa teraz v polovici roku spätkujete? Kde my nájdeme dnes napochytre druhého? Obec tiež nedá so sebou len tak frčky hádzať. Doslúžte si rok, a potom si urobte, ako viete.“

„Nie veru, ja už nemôžem. Minulých Všechsvätých som sa úfal, že tento rok ešte poslúžim obci; ale teraz… Načo mi to obec urobila? Najprv ste mi odňali halapartňu, to som ešte oželel; potom píšťalu, za tou mi je dosiaľ ľúto — na trúbu sa už nikdy nezvyknem. A teraz ste ma zas preložili z predpolnoci na popolnoc. Ako ja starý človek privyknem usnúť v taký čas, keď som hlásieval, a zas hlásiť v taký čas, keď som spával. Deväťameru rokov — to je dlhý čas; človek privykne všeličomu a odvykne tiež od hocičoho. Lebo človek je — nehodno primeriavať — ako, šianam vaše poctivé hlavy, ako ten kôň v mangli. Krúti sa v tú stranu desať rokov — o desať rokov ho nenaučíš ťahať v protivnú. Nuž keď ma obec tak trápi a kuníruje^[7] bez všetkého spôsobu, pomyslel som si — nemusím všetko pretrpieť. Nájdite si druhého, čo vám bude lepšie a spravodlivejšie slúžiť. Nech vám len Pán Boh pomáha.“

Tutura sňal trúbu z hrdla a položil ju pred richtára na stôl. Červený boženík sčervenal od radosti. Nemyslel si, že tak chytro sa dá Juro zo služby vyhodiť.

„Nuž sadnite si; my sa ešte o tom poradíme,“ rozhodol pán richtár.

„Načo sa máme radiť?“ vmiešal sa červený boženík. „Juro zaďakoval, musíme hľadať dákeho náhradníka miesto neho. Nebudeme bez hlásnika — toľkáto dedina!“

Mladý boženík mu odpovedal:

„Nie nám je tak náhlo. Juro povedal, prečo ďakúva, a my musíme i jemu dačo uznať. Hlásnikov nebudeme len tak premieňať a rozhadzovať, ako sa hockomu zapáči. Musíme si to dobre rozvážiť.“

Konečne prišiel i mladý hlásnik. Pozrel na Tuturu i na trúbu na stole. Usmial sa sám v sebe; vyrozumel, čo tá trúba na stole znamená. ,Budem mať druhého kamaráta!‘ pomyslel si, a div sa nezašiel od veľkej radosti.

„Dali sme ťa volať,“ počal richtár vážnym hlasom, „aby si nám povedal, prečo si dnes po polnoci nehlásil. Ak sa budeš takto držať, to nebude dobre. Ak sa nemá obec spustiť na hlásnika, na koho sa spustí?“

„Ja som hlásil, ako Pán Boh prikázal.“

„To je nie pravda,“ ohlásil sa mladý boženík. „Ja som ťa ani raz nepočul.“

„Bolo ti nespať, bol by si počul.“

„Ja som nespal, a nepočul som. Povedz, či si len raz zatrúbil.“

„Trúbiť som netrúbil, ale som hlásil.“

„Ako je to? Načo je hlásnik, keď ani nepíska, ani netrúbi? Dali sme vám trúbu, aby si vás i hluchí užili. Kdeže ti je trúba?“

„Doma.“

„Ťažilo sa ti ju vziať!“ obkríkol ho richtár. „Budeme ti ešte paholka držať, aby trúbu za tebou vláčil. Prečo si ju so sebou nevzal?“

„Lebo nechce trúbiť.“

„Ako by to bolo? Trúba aby nechcela trúbiť!“

„Ja sám neviem, ale keď som do nej fúkol, bola zapchatá. I ráno som sa s ňou trápil; všelijako som ju naprával — ale nedajbože!“

„A indy ti trúbila?“

Hlásnik neodpovedal, len hnevlivo pozrel na Jura a pomyslel si:

,Ej, ty starý podkušiteľ — ja neviem, ako si len na nej trúbieval! Tiež mi parom posvietil sa na ňu lakomiť.‘

„Robia sa komédie s tými trúbami, robia,“ poznamenal mladý boženík. „Bol to tiež mudrák, komu na um zišlo, hlásnikom trúby kupovať. Píšťala sa skazila, hlásnik si ju napravil alebo novú vytočil. A trúbu, ktoviekto ju napraví. Vždy len výdavky v obci. Ale ako sa mohla zapchať, keď je táto Jurova dobrá.“

„Ono niet do nej ani diery; je to len roh — tak ako na krave narástol. Ja neviem…“

„A od Všechsvätých na takej trúbiš!“

„Čo sa budeme tu otazovať,“ povedal richtár. „Skoč po ňu, aby už tu bola.“

Hlásnik odišiel, ale veľmi neskočil. Vliekol sa ako slimák. Richtár oblokom zavolal za ním:

„Obhoď sa, nech nečakáme do večera!“

Mladý boženík sa zasmial.

„Horký sa ten bude ponáhľať. Výhovorku hľadal: vyhovoril sa na trúbu. Ale my sa nedajme za nos vodiť. Čo mu budeme ustupovať, a tuto starého človeka potlačovať. Keď starý Juro preto ďakuje, nuž nechajme ich pri starom. Tú premenu sme len preto dovolili, že sme Jurovi chceli ulahodiť. Keď je to Jurovi na ťarchu — nerobme mu protiveň.“

Červený boženík sa ohlásil, odpľujúc do kúta:

„Ono je to pravda, že sme Jurovi všehda šli po srsti. Ja ho rád vidím, i vážim si ho, ale čo je pravda, to je pravda: päťdesiat rokov sme mu hoveli ako malému dieťaťu. Čo si zažiadal, dali sme mu. Nie je slušná vec, aby i on aspoň raz urobil obci po vôli? Veď mu to na jedno vyjde; či ťa perú z toho boku a či z toho — rovnako bolí.“

„A mladému je to už nie jedno?“ osopil sa naň mladý boženík.

„Ja neviem,“ odpovedal červený.

„Už vieme, v čom sme. Títo i s mladým chcú Jura vyštuchať zo služby. Starému je vraj jedno, či pred polnocou, či po polnoci — mladému nie! Nuž tak budeme robiť? Keď sa vám krpce obšuchajú, to ich ihneď odhodíte? Ja ich plátam, i vy plátate, kýmkoľvek priehlavok stačí. Tak i Jura len tak neodhodíme. Starý je človek, verne slúži obci i nám, nerobí nám s trúbou žiadne opletačky, čo by sme ho mali odháňať?“

Mladý hlásnik prišiel so svojou trúbou. Nebola to ani trúba, ale cele obyčajný kravský roh, uviazaný na hrubom motúze. Koniec, ktorý má do úst prísť, nebol ani prevŕtaný. Položil roh na stôl, ku trúbe. Richtár sa nahneval.

„A toto má byť trúba? Nazdávaš sa, že sme trúbu ešte nikdy nevideli? To si kdesi v jatke pochytil a uviazal napochytre na motúz. Kde je obecná trúba?“

„Ja neviem,“ odpovedal hlásnik a pozrel smelo richtárovi do očú.

„Nevie, kde je obecná trúba! Keby mu obec zverila, ako mne, tisícku a pýtala ju od neho — on by nevedel, kde by sa podela, a ukázal by nám papierik dáky. To je vernosť, to je prísaha? Myslíš si, že prísaha je len tak z pleca na plece — nevieš, že na tvojej hlave je celý majetok obecný aj občania? Kde si podel trúbu?“

„Neviem, kde sa podela.“

„Dobre, sadni si. A vy, úradskí, posúďte. Tento chlap odpásol obecnú trúbu, a miesto nej ukazuje nám tento roh. Drží nás za bláznov. A ešte žiada, aby sme preňho tohto starého zhodili zo služby. Čo myslíte?“

„Už som povedal,“ ohlásil sa mladý boženík. „Nech slúži, ak chce, so starým Jurom ako dosiaľ, alebo nech ide! Čo nás tu do trúb? My sme tu nie trubači: on bol pri vojsku, nech si ju napraví, ako vie.“

Starý Juro utrel si oči. Kým sa nazdával, že celý úrad je proti nemu, premáhal plač aspoň hnevom. Vidiac, že väčšina boženíkov drží s ním, nemohol odolať. Slzy mu padali ako hrachy.

„Nie je to tak,“ napomínal boženíka richtár. „My sa radíme nie o tom, či sa bude trúbiť alebo nie; ale kde sa tu tento roh berie a kde je obecná trúba.“

„A čo nás doň? My sme mu oddali trúbu: nedáme si var hocčím oči zapchať. Sme var nie malé deti.“

I ostatní boženíci začali do hlásnika dobíjať.

„Čože má s nami?“

„Sme var jeho blázni!“

„Míva si, že celý rad prevráti.“

„Treba mu prikrútnuť!“

„Posúdiť ho — záloh mu vziať.“

„Strhnúť mu z konvencie.“

„Do klady ho vsadiť — ale klady nemáme.“

„Slávny úrad, vy na mňa kričíte, že som trúbu odpásol. Jurova je tiež skazená.“

„Moja?“ skočil mladému Juro do reči. „Akú mi ju oddali, taká je. Vidíte ju na vlastné oči.“

„Ale netrúbi,“ zasmial sa mladý hlásnik.

„Trúbi. Včera som odtrúbil na nej jedenástu. Dvanástu som, pravda, nemohol, lebo ty si o polnoci zajal prvú. Ja neviem, prečo tak včas. To sa v našej dedine nikdy nerobilo.“

„Tak, tak! O dvanástej prvú, o druhej tretiu a o tretej štvrtú: len aby čím skôr odbavil a mohol ísť spať. A keby sme ho dali na predpolnoc, za vidna by šiel s deviatou, a o desiatej by nám odtrúbil polnoc. Ale tuto: ako ty vieš, že je Tuturova trúba planá?“

Nevedel chytro odpovedať. Richtár i boženíci dojedali doňho, nemohol sa pod ním ubrániť. Vykrútiť sa mu bolo ťažko; akési podozrenie mali proti nemu.

Tutura šiel ku stolu, obzrel trúbu, fúkol do nej — bola zapchatá. Obzrel ju zvonku a povedal:

„To je nie moja trúba.“

Boženík sa zasmial:

„Skade by vedel, že je zapchatá, keby bola vaša. Nemal vašu nikdy so sebou.“

„Nemal.“

„Tak — hodne si sa preukázal! To je jeho trúba — a vaša kde je?“

„Jeho, jeho! Na mojej bol vybitý krížik, a tuto, ľaľa znak je odškrabaný. Kde som len mal oči, že som ju hneď nepoznal!“

„To je veru pekná vec!“ zasmial sa richtár. „Odkedy máte túto trúbu?“

„O jedenástej mal som ešte svoju vlastnú. Ako — kedy táto ku mne prišla, ja neviem.“

„Vy ste mu ju nevzali?“

Juro si položil dlaň na prsia.

„Svedomie by mi dopustilo kradnúť? Mám majetok obce pod svojou opaterou, a ja by prvý kradol? A načo by sa i lakomil na jeho, keď moja bola celkom dobrá.“

Úrad nemohol sa ďalej vyznať.