ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S mladým bolo čím diaľ, tým horšie. Poslali ho von, a úrad sa radil, ako skončiť túto celú vec. Mladý boženík ťal do živého. Dávno sa hotovil na hlásnika; pomsta podala mu cestu, ako sa mu má najlepšie zblížiť. Vyslovil teda pred všetkými, čo o tej veci myslí.

„Trúby sú popremieňané. Jurova dobrá sa stratila, miesto nej dávajú nám tento roh. Mladého planá trúba je tu, doniesol nám ju Juro. Ako k nemu prišla? Juro nám nevie povedať; pokladal ju i tu pred nami za svoju. A nebol by ani zvedel, že nie je jeho, keby mu nebol mladý nadštrkol. Mladý teda vedel, že jeho trúba je u Jura. Nuž kto ich premenil: Juro a či mladý? Juro nie — načo by bol svoju lepšiu premieňal s planou? Premenil ich ten, čo mal zlú trúbu — mladý hlásnik. Svoju pokazil a podhodil ju starému, aby starý nemohol hlásiť. Ale my sa mu nedáme za nosom vodiť. Jurovu trúbu nech hneď a hneď vystanoví. Ozaj — vidíte, prečo doniesol tento roh? Keby bol doniesol trúbu, Juro by sa jej bol priznal, a pravda by bola vyšla najavo. Chce nám oči omámiť — myslí si, že sme my blázni.“

„Pravdu hovorí, zavolajte ho sem!“ rozkázal richtár.

Mladý hlásnik vošiel, ale už nebol taký smelý. Oči blúdili mu z jedného na druhého, až zastavili sa na richtárovi.

„My sme uzavreli, že si Jurovi trúbu ukradol. Tento roh si len vezmi, polož si ho na hlavu, a dones nám Jurovu trúbu.“

„Ja ju nemám.“

„A kde je?“

„Neviem.“

„Nuž poženieme ťa do prísahy.“

Mladý boženík sa zasmial:

„Prísaha, a takému…“

Vošiel obecný hájnik a za ním dvaja mládenci. Jeden z nich mal trúbu.

Boženíci zhíkli. V jednom i mládencov poznali syna červeného boženíka. Otec sčervenel ako hrebeň u kohúta.

„Tuto som chytil chlapcov — v ďateline pásli. Musí sa im vziať záloh. Kone som im tiež zajal. A tuto neviem, ako k tejto trúbe prišli. Akiste ju bachtárovi ukradli.“

„To je moja trúba.“ Starý Juro skočil a vytrhol mládencovi trúbu. „Tu je znak na nej — aha, krížik. A už viem, ako som prišiel o ňu. Zdriemol som na chvíľku pod stenou, a tí mi ju ukradli. Ale zachovajte si, chlapci: Pán Boh vás potresce ako tie deti pri Bethel, čo sa Elizeovi starému posmievali.“^[8]

„Keď ste nám do obloka trúbili, otec rozkázal…“

„Ja?“ skočil červený boženík. „Netrep tuto pred celým úradom. Dosť mám hanby, že boženíkov syn prišiel do takého podozrenia. Ale nedbám: nech ťa dajú na mušky^[9] alebo do klady.“

„Do obloka trúbil, do obloka trúbil! Čo ste sa žalovali, že ma nepočuť? Ja som trúbil, aby ste ma počuli.“

Richtár chcel všetko objasniť pred úradom.

„Chlapci, povedzte nám, či ste Jurovi trúbu vzali a nenechali mu dačo miesto nej. Nebojte sa nič, len pravdu povedzte.“

„Nuž henten roh — aby sa svet zasmial,“ priznal sa boženíkov syn.

„Hm-hm,“ pokrútil richtár hlavou. „Kde sa len roh u teba vzal? Kedy ste ho Jurovi podhodili?“

„Bol odtrúbil jedenástu — driemal pod stenou.“

„A ty ešte budeš tajiť?“ okríkol mladého hlásnika nahnevaný richtár.

„Veď ja netajím,“ a sedel pokorne pod pecou, ani sa neopovážil úradu do očú pozrieť.

„Nuž dobre — bolo sa hneď priznať. Tuto vezmi si svoju trúbu, a ako si ju skazil, tak ju naprav. Ale aby si už deviatu dneska na nej trúbil! Celú túto noc ty budeš sám hlásiť, za pokutu. Zajtra, aj navždy bude pred polnocou Juro a po polnoci ty. Nech všetko zostane pri starom. Keď si vyslúžiš ako Juro, deväťameru rokov, môžeš si i ty vyberať, kedy sa ti páči hlásiť. Tú krádež ti odpustíme, ale majže sa na pozore! A vy, Juro, vezmite si svoju trúbu nazad.“

Juro vzal trúbu, fúkol do nej — bola zapchatá.

„Netrúbi,“ ozval sa mládenec, „naprali sme do nej prsti.“

Mladý boženík sa zasmial. „Tak — teraz len aby bolo obe trúby reparovať. Obec iných nákladkov nemá; môže na trúby vyhadzovať peniaze. Keď mladý zreparuje svoju, túto Jurovu nech napraví mládenec alebo jeho otec.“

Červený boženík udrel sa do pŕs.

„Ja nedám ani grajciara! Nech ťahajú chlapcov.“

„Vieme, kto im rozkázal, i kto ich učil,“ pohrozil mu richtár. „Chlapci zo svojej náuky to nerobili. Potisneme vás do prísahy i vášho syna: tam sa najskôr priznáte, a potom vám to bude i väčšia škoda i hanba pred pánmi. Ale ak nechcete — dobre! Napíše sa relácia.“

Červený boženík sedel ako na uhlí. Naskočil v hneve na syna.

„Potvory, ja som vám kázal — povedzte!“

Mládenec neodpovedal ale smelo hľadel otcovi do očú. Mladý boženík žmurkal naň, aby sa nič nebál.

„Ja budem prisahať,“ rozhodol sa otec.

„Ľahko sa to povie, ale keď sa zapália sviece — to je nie blázon!“

„Ale pristaňte,“ prosil ho mladý hlásnik, ktorý sa tešil, že tak ľahko vyviazol z blata.

„Tebe ľahko pristať, keď si vo vine; ale ja! Tu pred celým úradom mám sa dať takto zahanbiť, a prečo?“

„Slávny úrad,“ navrhoval mladý hlásnik. „Najlepšie by bolo, keby sme trúby už nepotrebovali. Píšťaly boli predsa len lepšie. Službu odbavíme i píšťalami a nemusíme dať trúby reparovať.“

„Ja nepristávam,“ odporoval mladý boženík.

„Ani ja,“ ohlásil sa richtár. „Vy ste oba vymysleli trúby, a teraz by ste ich chceli už odhodiť. To nemôže byť. Musíte škodovať aspoň toľko, čo za trúby dáte.“

„Ja tiež myslím, aby sme pri píšťalách ostali,“ ozval sa Tutura. „Probovali sme, a čo máme z nich, z tých trúb? A ja mám ešte píšťalu zachovanú; nepotrebujem reparovanej trúby.“

„A ja obci nahradím, čo stojí reparácia tejto mojej trúby,“ osvedčil sa mladý hlásnik. „Nech radšej má obec peniaze ako cudzí majster.“

„Ja tiež zaplatím za Tuturovu,“ doložil červený boženík.

„Nuž zostaneme pri píšťalách,“ prisvedčil pán richtár.

Juro Tutura dožil sa tej radosti, že chodí s píšťalou, a to pred polnocou, na vartu. Všetko je ako za starých čias. Od mladého má svätý pokoj, i ostatní protivníci umĺkli. Píšťalu nosí priviazanú, aby mu ju zas chlapci neukradli, keď zdriemne pod stenou krajného domu.