ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nenazdávajme sa, že cestovanie na Rázvorovom voze vyžaduje zvláštnu činnosť hodín. On a jeho kone sú pravý chronometer.^[26] Ako vyhladnú alebo vysmädnú, zatočia do prvej pajty, ktorú náhoda do cesty postaví. A in puncto kŕmenia medzi koňmi a ich gazdom panuje najužšia solidarita. Ak gazda chce do hostinca, kone slúchnu na najmenší pokyn; ak kone chcú, gazda sa neprotiví. Nie div, že zatiahol v Tisovci do prvej pajty. Brička, ktorá vopred letela, až teraz zbadala, čo Rázvora urobil. Obrátila sa tiež a vtiahla za vozom.

„Ale už kŕmiť?“ podivil sa starý pán.

„Hoviadko vie najlepšie, čo treba. Ono by šlo i o štuliach,^[27] ale chce, aby sme si i my odpočinuli. A treba i hrdlo vypláknuť; tento nešťastný prach!“

A Rázvora neprestal na slovách. Pristúpil ku koňom a pohodil im sena. Starý pán vybral sa do mesta i s dcérou navštíviť známych. My mladší zostali sme u Rázvoru, uznávajúc ho za svojho prirodzeného vodcu. Starší odtiahli za starým pánom. Čo ich vábilo do mesta, neviem: či rozpomienky na fašiangový ples, na ktorom boli v Tisovci či magnety, čo im srdce k mestu tiahli, a či konečne krásavica, čo so starým pánom šla v tú stranu. Myslím, všetkého po troche.

My menej ideálni chytili sme sa košov, ktoré nám starostlivé matere koláčmi a všetkým dobrým našpikovali. Vošli sme do hostinca. Rázvora nám rozkázal pol holby vína, jemu predložili rumplík pravej terkelice.

„Vypite si s nami.“

„Nebudem. Vody mám i doma dosť.“

„Veď je to víno!“

„To je mne ako voda.“

„A radšej pijete pálenku?“

„Toto je terkelica.“

„Pálenka ako pálenka!“

„Oj nie, to je nie pravda. Keď sa švábkovice napijem, akoby tisíc čertov vohnal do mňa. Ale terkelica, tá nerašpľuje dolu hrdlom. Ide ako olej, rozloží sa ako pahreba a hreje vo všetkých žilách. Hej, keď sa jej napijem, zídu mi na um staré časy, keď sme do Debrecína furmanili. Tú chujavicu pili len paholci, my sme vždy mali terkelicu.“

„Nuž vy radi terkelicu, radi?“

„Veru rád. Hneď by si dal z nej košeľu ušiť. I vezmem si jej na cestu do tejto krpky. Azda i domov doveziem z nej kvapku, aby i stará do nej omočila jazyk. Ej, boli to kedysi časy!“

Pomaly i nám počal byť čas zdĺhavým. Páni sa nevracali, iste sa im dobre vodilo. Zobrali sme sa do mesta, i my sme mali známych: študentov, čo s nami do školy chodili. Pochodili sme po všetkých, i nám sa dobre vodilo.

Pred večerom vrátili sme sa ku krčme. V pajte bolo ticho. Kočiš sedel v bričke a odfukoval. Rázvora sedel vo voze a driemal. Ale driemal ako myš vo vreci. Len čo nás začul, už sa prebudil. Pretrel oči a poobzeral sa vôkol seba.

„Čo by sme sa var i pohli,“ riekol maród, ktorý sa vo voze nesmierne nudil.

„Ja — nič! Ja pánov dočkám, a čo do takto roka. A čo mi je z toho, keď o deň prv prídem domov? Čo tam nájdem? Trápenie a chudobu — na furmanke mi aspoň v hlave svitne.“

Študenti sa tiež vo voze utíšili a začali podriemávať ako sliepky pred dažďom.

„A nehanbíte sa, chlapci?“

„A prečo?“

„Takýchto leňochov som ešte nikdy neviezol! Pozrite, už ste sa mohli nasmiať.“

„A na čom?“

„Na všeličom. Kde len pozrieš, všade smiechu dosť. Pozrite len toho kočiša, ako chrápe. Ten nemá ani náprstok furmanskej nátury. Môžeš mu i kone vypriahnuť, i bričku spod neho ukrasť, a nezobudí sa. Len by šiel s iným na furmanku, veď by tomu preliali olovo!“

Chlapcom prešli driemoty, rozum začal sa zas hýbať. Rozmýšľali, radili sa, smiali sa, a koniec bol, že náš maród otvoril kufor a vyňal z neho škatuľku šuviksu. Otec mu bol naložil, aby doviezol na ukážku tej špécie, na ktorú mu musí toľko posielať. Čo sa ďalej stalo, škoda i hovoriť. Mladý kočiš mal o chvíľu nesmierne fúziská. Jeden bol vykrútený dohora, druhý visel nadol. I koniec nosa dostal svoju porciu.

Slnce zapadlo, keď starý pán a za ním ostatní vošli do pajty. Kone boli v okamihu zapriahnuté, vozy vyšli pred pajtu, spoločnosť si vysadla. Všetko bolo veselé, rozjarené. Starší sa pučili tajeným smiechom na omaľovanom kočišovi, ale mlčali. Konečne i kočiš vysadol na bričku a dľa starej obyčaje sa obzrel, či je všetko v poriadku, i riekol obvyklú svoju frázu:

„Prosím ponížene, ideme?“

Pán i ostatní v bričke len teraz sa prizreli kočišovi do tváre. Zasmiali sa jedným razom. Ono nebolo v tom nič smiešneho, ale sú okamihy, keď sa i zarytý filozof zasmeje na hocijakej hlúposti. Smiech krásavice znel nám ako nebeská hudba. Veď každý zná, aká to radosť, keď môžeme dakoho rozosmiať. Iných rozveseliť, to je pud, ktorý už príroda vložila do nás, aby snáď zotrel slzy, ktoré sme vytlačili do očú. Tento pud mnohí kultivujú, obetujú mu všetko: premenia reč, vykrivia tvár, stávajú sa sprostými — vyberú si ho za životný cieľ. Keď rozosmeješ dakoho, čo len dieťa, cítiš akúsi úľavu a smeješ sa s ním z hĺbky svojej duše. A keď ten dakto je mladá krásavica — aká to odmena!

Kočiš nechápal vonkoncom, čo sa pánom robí. Ale páni! Boli na olovrante, rozjarili sa, chce sa im smiať, smejú sa na ňom. Nechže sa len smejú, i on im bude pomáhať. A tiež utiahol ústa, čo vzbudilo ešte väčší smiech. Sluha bol celý šťastný. Lepšie vidieť pánov v smiechu nežli v hneve. Ale Rázvora nechcel dopustiť, aby sa žart nevykoristil až na dno. Priblížil sa ku bričke.

„Ono, prosím ponížene, pršalo. A to musel byť čudný dážď. Miško vyšiel naň, a hneď mu fúzy narástli.“

Kočiš tak pochopil, na čom sa panstvo smeje. Či mu závidel tú zábavu a či nechcel vôbec za ňu platiť: šuchol si tvárou, hľadel stopy šuviksu odstrániť. Ako sa mu to podarilo, svedčil nový smiech.

Keď dostali sa na vrch medzi Tisovcom a Polhorou, zore boli zapálené, ich žiara prechádzala do fialova. Pohľad na tie nekonečné hory a lesy bol vznešený. V dolinách už tma, nekonečné more tmy. Chlapci posadali do voza. Zatiahli kepene pred čerstvým, letným vetríkom, voz spúšťal sa vrchom k Polhore. Cesta znamenitá, voz sa kolembá, uspáva dnu sediacich. A naozaj, dnu je neobyčajná tichosť. Nik nehovorí, počuť len hrmot voza a furmanov hlas, ako sa koňom prihovára. Viečka oťažievajú, klonia sa na oko. Postavy sa kolíšu, hlavy visia ako zrelé ovocie. Tu i tu zabijú hrniec. Trochu sa vzpriamia a zas sa klonia. Nad hlavami spiacich strhla sa akási búrka. Ani čo by dážď do plachty šibal a pritom hrmelo. Strhnú sa, pretrú oči, blesku nevidieť. Vytrčia dlaň, vonku neprší. Možno je to halucinácia alebo hra lesných duchov.

„Hrmen dreventete! Vy budete spať?“ ozval sa Rázvorov hlas a znova vzniesla sa búrka nad ich hlavami.

Stiahli hlavy medzi plecia, čakajúc, kedy uderí. Ale neuderilo. Búrku tú robil sám furman, perúc bičiskom o plachtu.

„To máme vari dukáty čítať? Čo nám nezasvietite?“

„Veď vám ja zasvietim, keď vás niže cesty vysypem. Ja nespím už koľko nocí, a tu takí mladí!“

„A čo máme robiť?“

„Spievajte. Ja som si to tiež vyjednal.“

Konečne to nebola taká ťažká požiadavka. Neminulo ani otčenáš, keď z voza zaznela známa: „Chlapci, buďme veselí…“ Rázvora si odkašlal a riekol po dokončení piesne:

„Inej už vonkoncom neviete?“

Zaspievali mu: „Kto za pravdu horí…“ On nebol spokojný.

„A dáku veselšiu, aby nám driemoty prešli. I kone idú lepšie.“

„A o čom?“

„Nuž takú dáku: A ja som z Oravy debnár…“

„Keď z Oravy, nuž z Oravy,“ pomysleli si študenti a zaspievali mu.

„A viac neviete?“

„Začnite nám vy.“

„Dáku o furmanovi.“

Vo voze utíchol spev a prestali reči. Rozmýšľali, nik neznal takej dákej.

„My takej nevieme.“

„Nuž vymyslite dáku. Študenti vraj vymyslia všetko. Oklamú i čerta — i žida vraj prekabátia. Čo by ste dáku nevymysleli?“

Vo voze nastalo znovu ticho. Múza rozprestrela nad nimi peruť, nastal božský okamih tvorenia. Šepot — a pieseň nová, nebývalá drala sa k životu. Povedala sa najprv veta, na posledné slovo našiel sa rým, k rýmu zas myšlienka, bárs k predošlej i priliehala ako javorové koryto ku zimnici. Dosť na tom: Múza neviezla sa darmo v Rázvorovej arche. Po polhodinovej ceste opustila voz a zanechala po sebe pieseň novú, hneď naďabili na akýsi nápev. Prvý znel: „Rázvora, furman oravský, pozná ho každý hostinský. Hneď ako ku krčme príde (Rázvora), pálenka mu na um zíde…“ Bolo viac veršov, ostatné sme cestou potratili. Škoda ich! Pieseň sme hneď intonovali, a sotva sme ju skončili, už sme boli v polhorskej pajte. Pieseň bola teda celkom riadne inštalovaná.

Hostinec polhorský stál na konci dediny. Pri ňom bola pajta. Otvárať ju nebolo treba; vo dne, v noci bola hotová prijať hosťov. Nestál v nej ani jeden voz. Rázvorove kone sotva zastali, už netrpezlivo hádzali hlavami.

„Čakaj, čakaj, môžeš čakať, ty kadlub!“

Aj čakali a utíšili sa, keď ho počuli senom šuchotať.

„No a teraz, keď sme si hoviadka obriadili, obriaďme i seba,“ riekol Rázvora.

I šiel istým krokom ku dverám krčmy, ani čo by bol doma. My za ním šiplali sme sa ako muzikanti za primášom. Boli sme hladní i ospalí ako muzikanti. Rázvora zabúchal bičiskom na dvere, zvuk sa rozniesol pustým domom; mimo tupej ozveny nepočuť ani hláska. Len krava z blízkeho chlieva akosi smutne zabújala a zas utíchla.

„Otvor!“ a znova zabúchal.

Bola letná noc. Letná ako medzi horami býva. Mesiac nesvietil, čo je jeho škoda — myslím, doposiaľ banuje, že nesvietil. Rosu bolo cítiť pred pajtou na trávniku: chladila nás, vzdor dôkladnej obuvi.

Zima nás rozberala, zub na zub nestačil dopadúvať. Všetci, koľko nás bolo, zatúžili sme po izbe, poskytla by väčšej záštity pred zimou než naše tenké obleky. Ale dvere sa neotvárali; krčma vzdor úsiliu našich hrdiel i pästí zostala zavretá ako zakliaty palác. Rázvora netratil nádej. Stal si pod oblok, zavretý okenicou, a počal na ňom bubnovať. Na ten hrmot by bola mala celá dedina skočiť na rovné nohy. Dvere sa akosi otvorili; či samy od seba, či ich dakto otvoril — o tom kronika mlčí. Vstúpili sme do prázdneho pitvora. Bola v ňom tma ako v rohu: mohol by ju krájať, keby sme boli mali nože u seba. Rázvora zakresal na ocieľke; pri kmitaní iskier dostali mne sa ku kľučke. Stlačil ju ktorýsi zo starších, a pri kmite iskier videli sme, ako sa prestrel naprostred krčmy. Dvere boli ťažké a tak zavesené, že nebolo treba ich tisnúť. Vlastnou tiažou sa nielen otvorili, ale i strhli za sebou váhavého a opatrného pána.

Kým sa ten tam pozbieral a oprášil, my sme sa vhrnuli. Ovial nás vzduch teplý, ako býva v izbe, dokonale obydlenej. Na náš krik ozvalo sa spod kozuba prasiatko, ktoré snáď báli sa dať do jeho rezidencie, aby cez noc dakam nezabehlo. Ktorýsi rozožal svetlo, zapálil sviecu lojovú, čo pri rekeštíši^[28] stála, tak dostali sme razom po celej sieni úplný rozhľad. Popri stenách boli dlhé stoly so stolovinami, krížom zbitými; na jednej táfli vidno bolo periny a ohromnú hlavu ani hlava medúzy.

„Ej, ba tak nebudeme gazdovať!“ rozhodol Rázvora. „My chceme za stolom sedieť.“

Chytili sme plachtu, čo bola na stole prestretá, ťahali dolu táflou. I periny i hlava pohli sa k okraju. Tu Rázvora podobral celú ťarchu na ramená a položil naprostred izby.

„Tak, teraz môžeš ležať.“

Situácia sa i tak veľmi nezmenila. Slúžka zaryla si i tvár do periny a spala ďalej. Možno, nespala a len chcela rozpustilcov svojím príkladom obodriť k odpočinku. Tí si sadli za dlhý stôl, ale darmo by boli niečo žiadali. Nebolo živej duše k obsluhe. Všetko pod zuby i do gágora bolo zavreté za mrežovým rekeštíšom. Pravda, nežiadalo sa nám ničoho, hlad sme mohli zahnať známym obsahom košíkov, smäd vodou: mrzela nás viac dobrá vôľa. Boli by sme nedbali dakoho vyrušiť zo spania. Lebo človek je egoista; keď on nespí, žehre na celý svet, ktorý nedrží s ním. Nebolo ani ničoho, na čom by sa bolo zasmiať. Ani jeden nechcel pred ostatnými zadriemať a zadať príležitosť k dákemu fígľu. Vskutku, v tejto krčme je život jednotvárny ani na Sahare!

Ten, čo bol na nohu maród, pomaly sa prikrádal ku dverám. Nebolo to ani pozorovať, tak opatrne sa posociaval dlhou lavicou. Na jej konci trochu posedel, zvesil hlavu a jazvečím okom stopoval každý pohyb svojich kamarátov. Už chcel vstať a stratiť sa do pajty, ale nemožno, zbadajú ho. Prišiel na lepšiu radu. Vytiahol z vrecka cigaru — nevedieť, čo u neho cigara hľadala — a podal ju Rázvorovi.

„Zapáľte si, bude nám veselšie.“

Rázvora pristúpil k lojovej svieci a zapaľoval cigaru. Plameň sa učupil pri každom vťahu a vyskočil pri vyfúknutí. Náš maród dúchol do sviečky — izba stemnela.

„Čože je to zas za trupstvo?“ vyvolal ktorýsi občan.

„Teraz si rozožni, ty babrák!“

Ale maród mal iné starosti. Opatrne prikročil k dverám; kroky jeho boli bezzvučné, ako keď ide mačka na nočný lup. Stlačil kľučku, ani nešťukla, nadvihol dvere, aby nevrzli, odchýlil ich trochu a prešmykol sa do pitvora. Zavrel za sebou dvere a, zveriac sa svojmu pudu, dostal sa do pajty.

To bol vlastný cieľ jeho námah. Vošiel do voza, spoza sedadla vytiahol batoh s perinami, rozviazal ho a natiahol sa na sedadle ako v posteli. Sotva ucítil pevný podklad pod ustatými údy, zaspal spánkom spravodlivých.

V izbe zapálila sa síce svieca, ale umdlenosť zmocnila sa všetkých. Starší sa tiež za maródom povytrácali. Mali so sebou kepene, zakrútili sa do nich a ľahli do žľabov, kde furmani sypú koňom sečku. V izbe zostali už len dvaja pri Rázvorovi, ktorý, privyknutý už kočovníckemu životu, driemal, oprúc hlavu do dlaní. Zvonku zaznel hlas píšťaly; hlásnik šiel s druhou. Predsa akási premena v tomto jednotvárnom mori spánku. Vytratili sa i oni. Ale spať sa im tiež nechcelo. Vyšli pred pajtu na hradskú. Doznievala k nim pieseň, ktorú hlásnik spieval. Bola to pieseň „Díky Bohu vzdejme“. Za každým veršom zapískal dva razy. Noc nebola tak celkom temná, vyšli za humná a začali hrubým hlasom spievať: „Již se noc na poly dělí“ a na palci jeden vyhlásil dvanásť.

Bolo by dobre vedieť, čo si pritom hlásnik myslel. Hlas jeho napodobnili správne, i pískanie bolo ako na hlásnickej píšťale. Snáď si myslel, že sa mu dakto posmieva, alebo že predpolnočný hlásnik zabudol vyhlásiť dvanástu, a keď ho svedomie trápilo, vstal z teplej postele a odhlásil ju teraz. Alebo polnočná pieseň z úst hlásnikových zaletela niekam do veže a tam sa za dve hodiny učupila, a teraz sa jej zachcelo rozhliadnuť sa po svete. Alebo dáka mátoha robí si z neho blázna. On síce počas svojho úradu mátohy ešte nevidel: ale keby ich vôbec nebolo, ľudia by o nich vždy nemiatli. Nedarmo hovorí sa, že noc má svoju moc. Už je síce po polnoci, mátohy majú moc len do polnoci, a keď udrie dvanásta, prepadne sa vraj zaraz do zeme. Ale kto ich tam vie, či sú všetky rovnaké! Alebo daktorá sa opozdila, kým došla až do Polhory. Veď je i tak dedina pochovaná medzi horami; nebol by div, keby i mátoha poblúdila.

Istotne chcel veci na koreň prísť, lebo ,mátohy‘ počuli ho o malú štvrťhodinku hlásiť už na konci dediny, neďaleko krčmy. Šiel teda za hlasom, skadiaľ ho počul. Lenže tí vedeli, čo sa asi stane. Sotva odpískal druhú, už z protivného konca dediny zaznela polnočná pieseň a dvanásť písknutí. Hlásnik sa neozýval, akoby vyčkával, čo sa bude ďalej robiť. Oni tiež čakali. Hlásnik pri krčme vyhlásil tretiu. Títo na protejšom konci hlásili jedenástu. Hneď sa pohli poza humná ku krčme. Na nohách cítili chlad rannej rosy. Nad prostred dedinou zastali a očakávali hlásnika. Ten mlčal. Aby ho povzbudili, odhlásili ešte raz jedenástu.

„Čože tu za tulák?“ počuli neďaleko seba hlas. Nevideli síce nič, ale hlas sa veľmi ponášal na hlásnikov. Ľahli tichučko do trávy. Spoza uhla jedného humna uzučkou medzierkou vošiel ktosi do sadu. Dľa vzrastu bol to chlap vysoký a v ruke držal mnohosľubný predmet, dlhú palicu. Nemali veru príčiny hľadať bližší styk so strážcom bezpečnosti polhorským, i ležali ako zarezaní vo vysokej, vlhkej tráve. Hlásnik sa obzeral na všetky strany, nemohol zočiť nič podozrivého.

„Akoby tu bolo bývalo; pekne som počul, ako tu pískalo. Len či je to s dobrým?“

Urobil niekoľko krokov napred, smerom k ich skrýši. Oni ako raky cúvali pred ním, nespúšťajúc z neho oka. Nebezpečie bolo veľké, lebo hlásnik musel čosi pobadať. Načúval na všetky strany. Títo cúvali vždy ďalej, chtiac sa dostať z obvodu dosluchu. Mysleli, že sú už extra ictum,^[29] keď jeden v plazení dostal sa nohou k akejsi doštenej strieške. Jedna doska musela byť zle pribitá, lebo zo striešky sa zošmykla a celou plochou padla do trávy. Nešťastník sa len teraz obzrie, i vidí, že by sa bol doplazil do studne. Chytro sa zhýbol, natiahol ruku, či vodu necítiť. O vode ani chýru. Teda studňa hlboká. Ale vtom blíži sa už hlásnik. Počul teda dosku padnúť, nebolo času na rozmýšľanie. Najpohodlnejšie by bolo utúliť sa pod striešku. Studne bývajú zdnuka hrubými skalami vyložené, možno sa bez nebezpečenstva na ich stene udržať. Vtiahol sa dnu, ale tam nebolo žiadnych skál. Nohy sa mu uviezli, ruky nemali sa čoho chytiť, nešťastník padol do — jamy. Bola to obyčajná jama na švábku, kde švábka prezimúva. Skoro sa i potešil, že taký úkryt našiel.

Vzdor úkrytu bol by ho hlásnik vynašiel. Ale šťastie bolo, že druhý, vidiac, ako pripeká, neplazil sa štvornožky, ale ľudským krokom, vlastne skokom zaberal záhradou k hostincu. Hlásnikova pozornosť bola od jamy odvrátená. Ťažkými skokmi, ako medveď, dal sa za ním: ale nahliadol, že ho nedohoní. Preto mal za múdrejšie poslať za ním svoj kyjak. Nech sa neuchýli za starú hrušku, bol by ho kyjak istotne ochladil. Pekne počul, ako fundžal povetrím. Náš diletant hlásnický ani sa neobzrel, len keď stál za dedinou pri dákejsi búdke. Vyzerala celkom ako tá jama, lenže bola krytá plástím a hlinou. Chcel sa utiahnuť do nej, vyhľadal otvor, ale tu ho zarazil puch, akoby vchodil do izby, kde sa spí. Zastal, makal rukami, i omakal popol, pod popolom ešte bolo uhlie, žiar prebehúval po ňom a tvoril sa páper na ňom. Žiadna pochybnosť, to sú Cigáni. Potichu sa vzdialil. Lebo keby mu prišlo vyberať, koho radšej: či hlásnika, či Cigáňov, nebol by chcel ani hlásnika, ani Cigáňov. No hlásnika sa niet čo báť, práve počuť, ako kdesi v dedine hlási tretiu.

Pred pajtou sa oba vtáci sňali. Boli radi, že so suchou kožou vyviazli z biedy.

„A ako si sa zo studne vytiahol? Nie si mokrý?“

„To nebola studňa, len jama na švábku. Keď som už nablízku nečul nikoho, začal som sa dobýjať dohora. Vzoprel som sa nohami i rukami, zo tri razy som sa od samého vrchu zviezol na dno ako mucha, keď podjeseň škrabe sa oslabnutá po skle. Ale som sa predsa len vyškriabal, a tu som. A ty?“

„Ja som bežal do poľa. Braček, tam som našiel kolibu.“

„Salaš dáky?“

„Ach, nie. Na salaši by boli psi, a tu ich nebolo. To je cigánska búda!“

„Hm!“

To „hm“ bolo všetko, čo povedal. Ale s tým neodložil záležitosť stranou. Vtiahli sa ako tôňa do pajty a brali sa k vozu.

„Ty, čo by sme tým Cigáňom urobili?“

„Ja tiež myslím, ale neviem, neviem…“

„Ty, vystreľme im pred kolibou.“

„Nemáme pištole.“

„Vo voze v košíku je jedna.“

„Nabitá?“

„Áno.“

Viac nepreriekli ani slova. Vystúpili do voza; ktorýsi stúpil na čosi tvrdého. Chvíľu makal v tej veľkej tme i vyrozumel, že sú tam dve telá spiacich kamarátov.

„Tu spia — a dvaja!“

„A pod perinou!“ pošepol miesto odpovede druhý.

„Zošime ich, ja mám ihlu.“

Súhlas bol hneď medzi nimi. Orientovať sa, kde je plece jedného a plece druhého, stálo veľmi málo práce. Každý poriadny študent má ihlu zabodnutú pod golierom, ovinutú cvernami. Nebolo treba len kabáty plece o plece prišiť. Aby bolo ešte istejšie a perinu aby nik neukradol, prišili im i perinu o kabáty. Vynašli poľahky i pištoľ a takto ozbrojení kráčali potom ku kolibe.

Už dosť dobre začínalo svitať. Zima bola nesmierna. Obuv, premoknutá rosou, chladila im nohy. Keď boli od koliby na dve strelenia, začali sa radiť o prevedení zámyslu. Cieľ bol vystreliť Cigáňom pred samou kolibou a nedať sa chytiť. Dosť ťažká úloha. I lámali si dlho hlavu, ako by ju vyviedli. Zjednotili sa i na tom, že oboch pri strieľaní netreba; jeden môže i obďaleč vyčkať, aký bude koniec. Len na tom sa nemohli uzniesť, ktorý bude čakať v bezpeku a ktorý má nasadiť kožu kvôli dobrému skutku. Rozlomili zápalku a ktorý vytiahol kratší koniec, tomu bolo súdené ísť do ohňa. Plán bol ten, že po výstrele dá sa strelec v nohy a niekde nablízu provizórne ukryje sa. Keď sa Cigáni z koliby vyroja, má ten, čo stojí obďaleč, ich pozornosť na seba obrátiť a lákať ich za sebou. Ostatok ponecháva sa náhode.

Šuhaj, ozbrojený pištoľou, kráčal opatrne vopred. Už tá pištoľ pripomínala mu vojenskú opatrnosť a nútila ho k hrdinstvu. Bol by hotový postaviť sa pred celý kŕdeľ Cigáňov a zvolať: „Poď, kto chceš na fľaku zgegnúť!“ Vzdor tomu hrdinskému naladeniu uznal za dobré poobzerať si terén a vyhľadať miesto, kde by sa utiahol. Bola tam neďaleko poľná cesta, opravdivý závoz, hlboko medzi dvoma brehmi. Tam by bol dobrý úkryt, ale Cigáni mohli by ho tam hneď hľadať a nájsť. Dal prednosť lieskovému kriaku, ktorý bol i vysoký i hustý, stál na jednom z briežkov a krem toho padol kolibe práve do chrbta. Dalo sa teda čakať, že na to miesto v prvom okamihu Cigáni nepôjdu.

Obzrel kohútik, natiahol ho, napravil kapsľu a prikradol sa ku kolibe. Naslúchal; bolo tam ticho, len dych riadny bolo počuť. Srdce mu zatrepotalo. V nohách pocítil akúsi slabosť. Čosi mu vravelo, aby nechal Cigáňov tak a nerobil si oštaru. Ale hneď videl aj úsmev opovrženia, ktorým by ho zajtra častovali kamaráti. Akási túžba po nebezpečí, po rozčúlení ozvala sa v ňom. Taká asi túžba ženie vojaka do najtuhšieho boja, nútiac ho, aby život do hry postavil. Pritisol kohútik — a polhorskou dolinou rozľahol sa výstrel. Známa je vec, akým hrozným zdá sa v tichej noci i menší buchot. Len nech jablko spadne zo stromu a buchne na šindľový krov, ako ozve sa to v celom dome. Keď obruč pukne na kanve, už sa všetci v dome prebudia a predesia.

A tu výstrel z pištole! A to v Polhore, kde i vo dne málokedy sa strieľa.

Pred kolibou zjavili sa čierne, rozcuchané postavy. Nenašli tam nič podozrivého: nadišiel ich veľmi bojovný duch. Starý Cigáň zavoňal hneď, že to prach, len nemohol pochopiť, kto to strelil. Ba či nie pandúri? Ale tí by nestrieľali do vetra! Oni radšej pustia Cigáňovi do päty!

„Zlodeji, zbojníci — rata!“ kričal Cigáň do ranného šera.

Napadla mu myšlienka, že ho chcel ktosi okrasť. Myšlienka to vskutku barokná:^[30] Cigáňa okrasť, na to niet pamätníka ani medzi najstaršími ľuďmi. Ale konečne nie div: čo všetko poschodí na um človeku, vytrhnutému tak naraz zo sna! A aby dáky zlodej najprv vystrelil a potom chcel kradnúť v cigánskej kolibe! No, to by už nebolo nič divného. Pri zvláštnych, veľmi zvláštnych príležitostiach sa strieľava. Pri svadbe, pri inštalácii^[31] a tak ďalej. Nuž okradnúť Cigáňa je iste zvláštna, veľmi zvláštna príhoda. Zaslúžila by teda, aby ju streľbou z kanónov ohlásili.

Sotva sa spamätali, už sliedili po páchateľovi. A on sa im netajil. Pri susedovom plote vykrikoval:

„Cigo, rigo kapsa!^[32] A ste všetci doma?“

Tie slová rozhodli. Snáď na celom svete nahnevajú sa Cigáni pre tú jedinú otázku. Väčšina purdekov^[33] na čele so starým hnali sa za posmešníkom. Ale ten preskočil plot a hodil sa do sadov. Cigánka s najmenšími holíčaty ostala pri kolibe a dívala sa, čo sa pri záhradách robí.

„Má čigánske nohy!“ pomyslela si o zlodejovi. Hneď po výstrele vyskočili z koliby, a predsa stačil dobehnúť až k záhradám. To sa jej zdalo byť i podivným. A jestli pravý zlodej je nablízku a len čaká, aby sa koliba vyprázdnila, aby mohol do opustenej vniknúť. Veď i Cigáni tak robia. Ukradnú dačo, a keď ich chytajú, zlodej sa ukryje i s korisťou, a ten, čo stál na stráži, vábi za sebou oškodeného.

Závoz pri kolibe zdal sa jej príhodným úkrytom. Zašla k ceste, obzerala koľaje, či dakto v nich neleží; každý kopenec, čo krty navyhadzovali, poobzerala; neušiel jej ani lieskový ker. Obišla ho raz, dva razy; rozovrela vetve a podívala sa dnu — nenašla nič. Čosi mrmlúc, vrátila sa ku kolibe. Ten, ktorého hľadala, zadúšal sa smiechom a vnútorným rozčúlením hore na lieske, medzi konármi. Napadlo mu, že je predsa istejšie hore na strome prečkať katastrofu nežli medzi krami — a vyškriabal sa na liesku.

Cigánka si sadla pred kolibu a čakala návrat mužov. Študent na lieske sa zobzeral, okamih bol výhodný. Spustil sa dolu, vystúpil z kra, ale tak, aby ho ten kryl pred kolibou. Cigánka sa ani neobzrela. Spustil sa do závozu a hlbokou cestou zaberal, čo mu nohy stačili, nie smerom k dedine, aby neprišiel Cigáňom na mušku, ale do poľa. Tam bol bok obsiaty žitom. Ani čo by kvôli nemu bolo! O malú chvílu zakrylo ho pred očima celého sveta.

Brodil sa ním, klasy ho šibali do tváre. Prešiel asi piatimi tablicami, a už bol ako zmok. Šaty mu mohol žmýkať. Ale náhoda mu prispela. Žitnými roľami viedol krížom chodník k ceste. Čo škodilo, že skoro pri každej zemi, na ktorú chodník zaviedol, stál drevený kríž na znamenie zákazu? Kto raz stúpil na cestu hriechu, ten sa na také pletky nesmie ohliadať. Poskakujúc spechal ku ceste. Ale tu, kde sa končilo žito, začínala sa akási lúka. Istotne sa nekosila, ale vypásala; i teraz pasie sa na nej pár zaputnaných koní. Pekne počuť, ako treští tráva pod ich zubmi. Neďaleko koní leží chlap. Zazrel i nášho hrdinu.

„Nuž ty laganisko, budeš nám ty žito tlačiť? Čos‘ hľadal v poli, ha?“

Šuhaj zastal ako prikovaný. Táto nová prekážka ho nastrašila.

„Poď sem, poď! Ukáž šticu, loptoš jeden!“

Ale volaný nešiel svoju šticu chlapovi ukázať. Znal zo skúsenosti, že za takú ochotu ešte ochotnejšie platia. Obrátil sa nazad do žita. Bežal tým samým chodníkom asi päťdesiat krokov. Obzrie sa, i vidí, ako valí sa za ním chlap. Dlhé vlasy viali mu povetrím; klobúk patrne drží v ruke, aby mu hlavu neťažil. Ako zajac cupkal pred chlapom a vše sa obozrel. Chlap za ním. Posošil sa ešte trochu, obozrel, a špácia bola medzi nimi väčšia. Zhýbol sa, chytil hrsť žita z jednej strany chodníka, druhú hrsť z druhej strany a zviazal obe hrsti mocne, takže nad chodníkom povstala brána, ale nízka. Čosi vyše členka.

Vzpriamil sa, chlap nebol veľmi ďaleko. Vidiac ubehlíka tak nablízku, uznal za dobré zavolať za ním:

„No, len dočkaj! Ja ti natiahnem pačesy!“

„Ale ja nejdem čakať,“ a cupkal pred ním.

„Veď ťa ja chytím — a čo hneď v Brezne. Ale beda tvojej koži! Ja ti…“

Chlap nedokončil svoj sľub, preto ho ani ja nemôžem tu dľa slova vypísať. Len bolo počuť, akoby bola šupa spadla na holohumnicu. Šuhaj zastal, skúmal; vidieť dookola len more klasov, tiché, bez pohybu, bez vlny, a v tom mori nevidno strapatého ostrova — hlavy chlapovej. Tak asi miznú ostrovy pod hladinou oceánu. Bol by nedbal vyskúmať, čo sa s chlapom stalo, ale povinnosť volala ho preč. Čerstvým krokom spechal do poľa ďalej a ďalej. Obzrúc sa asi po šiesty raz, zazrel nad povrchom zbožia ostrov, ale nie strapatý. Bol pekný, okrúhly ako chlebánik, vyňatý z pece pekárovej. To bol chlapov klobúk. Ale nestál na jednom mieste, pohyboval sa zase pomaly a nie rovnomerne. Hneď sa vnoril pod hladinu, hneď vystúpil dohora: teda krok bol kuľhavý. Že prostriedok nebol celkom zlý, poznať už po kroku chlapovom, ďalej i dľa toho, že sa zriekol zrezať hriešnikovi rováš a za lepšie uznal vrátiť sa na lúku.

Šuhajovi bolo celkom jasné, že do krčmy sa mu touto cestou nehodno vracať. Z jednej strany Cigáni, z druhej rozpálený gazda — nepriatelia, s ktorými nehodno sa viac zísť. Urobil si radšej hodný obchod, a tak sa dostal šťastlive na hradskú. Ale tu už bolo ťažko sa vyznať. Nevedel, či hradská vedie do Brezna a či do Tisovca. Pritom spozoroval, že tá lúka je blízko pri ceste, i musí popri nej ísť, ak sa chce do dediny dostať. A tam vidno i kone sa pásť i chlapa ležať. Sadol si ku ceste a oddychoval. Bolo mu teplo, štica sa mu parila, ani pri matematike.

Bol by tam dlho vysedúval, keby sa mu nebol nadaril akýsi chlap na koni. Druhý kôň pokreskával za ním.

„Vezmite ma na toho koňa.“

„A čo ty tu robíš?“

„Idem z Tisovca do Brezna.“

„A prečo sa chceš do dediny vrátiť?“

„Poblúdil som.“

„Len choď rovnou cestou — ak by si šiel za mnou, zas by si len šiel k dedine.“

„Aspoň si tam oddýchnem.“

Zodel kabát a prestrel ho koňovi na chrbát. Koňa doviedol ku chlapovi.

„Len mi ho podržte, kým vyskočím.“

Chlap sa podíval na divného chlapca a podržal mu koňa. O chvíľku už boli dva jazdci.

„A nespadneš?“

„Ale ja? Ani cvalom sa nebojím.“

A aby to dokázal, začal kloptavým klobúkom prať koňa do boku. Ten sa najprv ohnal chvostom, i nohou, a vidiac, že si ináč nespomôže, pustil sa do cvalu. Šuhaj sa smial v duchu, prebehnúc cestou popri lúke. Chlap na nej ležal a díval sa celkom ľahostajne na svojho záškodníka — nepoznal ho. Ale i ako! Nebol to chlapec v kabáte; klobúka tiež nemal na hlave. Vyzeral, ako chlapci vyzerajú, keď prichodia z paše.

Pri hostinci zastal, skočil z koňa a pustil ho svetom. Kôň sa zobzeral, zarehtal a pritočil sa ku svojmu druhovi, nesúcemu gazdu. Šuhaj vstúpil do pajty.