ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cesta z Brezna bola vcelku veľmi nudná. Plenus venter non studet libenter,^[42] vravievali scholastikovia,^[43] a to je pravda. Myšlienka pod tlakom plného žalúdka spí a nedajbože dostať sa jej napovrch. K tomu ospalosť po nespokojnej noci. I Rázvora nekrútil ustavične bičom. I jemu klesla často hlava na prsia. Iný bol by už desať ráz zo šaraglí spadol. Ale on už bol tak navyknutý, že iba na šaragliach mu chutilo spanie.

Na zadnom sedisku, upravenom na kufre, sedeli naši dvaja dobrodruhovia, čo sa cez noc po Polhore potulovali. Dostihol ich trest: zmáral ich sen nesmierne. Sedisko bolo zo všetkých najpohodlnejšie, ale málo platno, každým drgnutím voza ich kapituly^[44] prichádzali v nemilý styk. Obyčajne sa to vraví, že zabíjali hrnce. Toho následok bol, že mladí hrdinovia začali jeden na druhého nevražiť. Po každej zrážke vyvinula sa prudká debata, kto je príčinou. Debaty pomaly sa priostrievali, začali ich doprevádzať i trochu živšie pohyby, v rétorike gestami nazvané. A čo divné, gestá tieto boli vyvádzané lakťami, do susedovho boku zle-nedobre namierenými. Z reči do reči — i povstala medzi susedmi otázka, čie je to územie, na ktorom sa nachádzajú. To sa rozumie, že táto otázka vždy zapríčiní rozbroj; situácia sa priostrila. A koniec? Jeden druhého chcel z územia vytisnúť. Ostatné stránky sa síce zbudili i prostredkovali medzi rozkohútenými stranami. Ale bolo už pozde. Strany sa tisli a tlačili jedna druhú, keď i nie k stene, teda ku drabine. Jeden z nich, majúc hlavu o drabinu opretú, pocítil úder na líce. Pod koleso prišla totiž skalka a drabina vylepila šuhajovi zaucho. A keby len to! Zhodila mu klobúk, ktorý prišiel práve pod koleso. Náš hrdina uzavrel zatým prímerie a robil prípravy skočiť za ním a doniesť si ho. Ako vstal a chcel sa už spustiť na hradskú, pobadal na tvári sokovej škodoradostný úsmev. ,Ako ty mne, tak ja tebe!‘ pomyslel si, a prv než by sa bolo komu snívalo, zmocnil sa súperovho klobúka, a v tom okamžení bol na ceste.

Vo voze smiech. Prostovlasý šuhaj cítil nerovné; duša jeho mladá zahorela pomstou, i skočil z voza. Rázvora i ostatní pozerali za zaostalými šuhajci. Bolo vidieť, ako pri ceste na pažiti pokračujú v boji, započatom vo voze. Keď už oba mysleli, že už majú dosť, pustili sa za klobúkmi; šťastlive ich našli. A teraz spojenými silami za vozom.

„Postojte, dočkajme ich!“ volali sme na Rázvoru.

„Nech sa prebehnú, aspoň ich hnev prejde.“

A milý furman pošibal kone. Voz letel dobrou cestou ako strela — a chudáci pasažieri museli utekať za ním. Sprvu držali s ním krok, ale čím ďalej, tým väčšmi rástla špácia medzi vozom a medzi nimi. A konečne pomysleli si, že ho i tak kedysi dohonia, a čo hneď len doma; prestali bežať a šli krokom. Voz tiež uvoľnil trochu svoj beh; šuhajci chceli sa chytiť rozumu. Schytili sa v nohy a za ním. Ale Rázvora pobadal, čo tí urobia. Pošibal kone, a medzera znova vzrástla. Čo mali robiť? Odovzdali sa osudu a kráčali svorne napred.

A bolo im veľmi ľúto. Vo voze ozval sa spev, ba i hlas husieľ. Voz vchádzal práve do akejsi dediny. Ľudia vybehúvali na preddomie, pozrieť, aká to svadba v tejto kanikule.^[45] Rázvora podvihol plachtu, zastal a povedal udivenému národu:

„Pozrite, ja veziem komediantov.“

„Bude komédia?“ pýtali sa zvedaví ľudia.

„Dnes večer v krčme, príďte sa pripáčiť. Na povrazoch sa bude tancovať a kohút ponesie v pazúroch brvno. Tento tuto,“ ukázal na jedného zo starších, „prehltne šabľu so všetkým činom a nasnuje ženám galúnov a tkaníc, koľko len budú chcieť.“

„To nám bude len oči kaukľovať.“^[46]

„Uvidíte, len sa príďte pripáčiť.“

A Rázvora zas pošibal kone, a komédia uháňala dedinou. Vprostred dediny zas zastavil kone. Spev a hudba len sa tak rozliehali. Ženička akási stála na môstku a usmievala sa, ukazujúc dva rady drobných bielych zúbkov.

„Ženička, neporadili by ste, kde tu predávajú sadlo na korbáč?“

„Sadlo? A načo?“

„Povedám, na korbáč.“ Tu vyhrnul zas plachtu a ukázal zadivenej neveste svoju menažériu.

„Pozrite, koľko ja veziem židov.“

„Juj, čo ich je!“ zhíkla ženička.

„A na každej štácii im musím chrbát namastiť korbáčovou masťou.“

„Ale tu takej nepredávajú. A povedzte, načo ich to mastíte?“

„V každom býva sedem čertov a tých musím vyhnať. Pozrite, hentým, čo som nevyhnal, už ako utekajú za vozom. Utekajte, tí hryzú!“

„Ach, iďte: vy ste akýsi!“

Nevesta nedopovedala aký, ale sa tak zasmiala zo srdca, že ten smiech by bol vyhnal nie siedmich, ale desiatich čertov.

Po dlhej, zdravej prechádzke dostali sa naši hrdinovia do voza, ktorý zas medzi spevom a hudbou letel ďalej.

Cesta ubiehala, dediny ako sa objavovali, tak i zachádzali na obzore. Ktoré to dediny, veru už neviem; konečne bol by zbytok ich mená tu uvádzať. Kedysi som počul ich slovenské mená, i hľadel som na ne ako na obce slovenské. No od tých čias sa mnoho zmenilo, slovenské mená klali pánom oči, preložili ich do ,tótoš-maďarčiny‘.^[47] Nastavili ,nemzeti-stĺpov‘^[48] a na ne dali nové mená vpísať. Príde dážď, zelená farba na ,nemzeti-stĺpoch‘ vybledne, premení sa v modrú, i mená sa zotrú, zabudnú a zostanú len tie staré, ktoré i Tatárov i Turkov prečkali. Dosť na tom, dediny tratili sa za nami; slnce počalo sa kloniť k západu. Nám tiež mušky ožili, vo voze nastala dobrá vôľa, spevu nebolo konca-kraja. Zaspievali sme konečne Rázvorovi tú jeho: „Rázvora, furman oravský…“ a pri zvukoch tejto piesne vtiahli kone do dedinskej pajty.

Rázvora pohodil koňom sena, my sme vošli do krčmy. Načo ju opisovať; tie krčmy sa i tak podobajú jedna druhej ako vajce vajcu. Krčmár predložil nám vína, najlepšie, čo mal. Ale po breznianskom nechcelo sa nám doňho pustiť. Aby sme mu predsa dačo utŕžili, kúpili sme slaniny a chleba a vyšli k potoku ohňa naklásť. Za nami pobrala sa celá spoločnosť, i panstvo z bričky. Pri potoku vzplanul o chvíľu oheň, a my boli sme veselí a spokojní. Slaninu sme ani nepiekli. Obed brezniansky hádzal ešte tôňu na náš vnútorný život. Ale keď boli tu pištole, čo by sme si nestrelili?

„Nože, či trafíte do tej vŕby?“ riekol Rázvora.

My sme triafali, ale gule, vlastne broky lietali vpravo i vľavo, len do vŕby nie. Potom sme vyhadzovali klobúky a tak triafali do nich, a keď ani tak nešlo, zavesili sme klobúk na vŕbu.

„Treba dobre cieliť,“ napomínal nás Rázvora, ale najviac ak jeden brok zatúlal sa ku klobúku. „No, do tohto azda len trafíte!“ nahneval sa Rázvora a zavesil svoj klobúk na konár.

Do toľkého cieľa z desiatich krokov trafiť nie sú žiadne čary. Brokov nasypalo sa do pištole hodne, koľko len bolo možno nasypať, a najlepší strelec chytil pištoľ do ruky. Cielil dlho, zvŕtal ruku i tak i tak, konečne spustil. Pištoľ vystrelila. Rázvorov klobúk zahúpal sa na vetve a padol na zem. Priskočili sme k nemu. Zvedave ho obracali: dno bolo samá dierka. Výstrel bol znamenite mierený.

To sa rozumie, že smiali sme sa všetci, keď Rázvora taký deravý klobúk postavil si na hlavu. Pri vatre sedel i náš maród. Nohy obuté, lebo palec mu trochu zmŕtvel, že už mohol čižmu obuť a opatrne, veľmi opatrne pokročiť. On, jestli sedel niekedy na zemi, vždy snažil sa defekty na podošvách zakryť tým, že nohy po turecky vtiahol pod seba. Ale udalosť s klobúkom odvliekla jeho pozornosť od podošvy. Nohu vystrčil smerom k spoločnosti a smial sa, že sa za brucho lapal. Ale kdeže by nie! Rázvora schytil jednému z nás mladších klobúčik s úzkou strechou a postavil si ho na hlavu. Svoj klobúk vtisol zas tomu, čí bol na jeho hlave. Rázvora bol ako hríb s malým klobúčkom, chlapec zas ako rýdzik o nízkom koreni a širokom klobúku. Náš maród musel sa smiať, nemožno sa zdržať. Skrčil a nadhadzoval sa smiechom. Smiech mu vypäl všetky údy; len palce na nohách sa skrčili, následkom čoho silne preklonili sa ponad ideálnu, myslenú plochu deravej podošvy. Veľký palec, ešte skrvavený od včerajšieho úrazu, obživol a stal sa razom akosi všetečným. Tu skrčil, tu natiahol sa, akoby chcel napodobniť svojho pána. Rázvora, ktorému nechutilo podávať sa smiechu svojej gardy, ukázal mlčky na podošvy skrčeného a smejúceho sa maróda. Celá spoločnosť pustila sa do smiechu, i maród sa smial, netušiac, že na sebe. Ani slečna-krásavica nemohla odolať. Odvrátila sa a smiala maródovým živým podošvám. Chudák-šuhaj len keď zbadal, že niektorí divne hľadia na jeho podošvy. Spamätal sa, zatiahol nohy ako slimák svoje rožky — ale už bolo pozde. Jeden nesmelý pohľad spod obočia dostačil mu presvedčiť sa, že o jeho tajomstvách už i slečna vie. Zarmútil sa a ukryl sa i s osudným palcom do voza.

Rozjarená spoločnosť tiež vtiahla do pajty, posadala na vozy a uháňala ďalej.

Slnce zachádzalo pomaly za vrchy, kone leteli dobrou hradskou, po nás zostávali len stĺpy prachu. Husle a spev, k tomu výstrely z pištolí budili všade opravdivú senzáciu. Ľudia, v poli zaujatí, vzpriamili sa a zvedavo hľadeli za podivnými povozmi. My sme im v ústrety spievali a výskali ako na svadbe. Na jednom záhone plela akási nevesta ľan. Rázvora zastavil kone, i pýtal sa jej:

„Pán Boh pomáhaj! Povedzte nám, ideme dobre do Brezna?“

„Veru nejdete, musíte sa obrátiť. A skadeže idete?“

„Nuž z Ľupče,“ odpovedal Rázvora.

„Ale ako, veď táto cesta ide do Ľupče. Vy sa vraciate do Ľupče. Povedám, že sa musíte obrátiť.“

„Tak by sme zas prišli do Ľupče,“ priečil sa Rázvora. „A my chceme ísť do Brezna.“

Žena si nevedela ďalej rady. Zakývala rukou na chlapa, ktorý neďaleko okopával švábku a s istým udivením hľadel, čo furman môže s tou ženou vyjednávať. Preto ihneď hodil motyku do brázdy a o spasenú dušu letel k vozu.

„Však touto cestou prídu do Ľupče?“

„Pravdaže do Ľupče,“ prisviedčal gazda. „Všade sa budete len cesty držať, tá vás nikde nepustí, a keď prídete k takému starému zámku, tam už uvidíte, kde je Ľupča.“

„Ale oni majú ísť do Brezna, a nie do Ľupče,“ vysvetľovala mu starostlivá žena.

„No, tak sa musia obrátiť a nazad viezť. Lebo táto ide do Ľupče.“

„Veď my máme ísť do Ľupče,“ riekol Rázvora.

„A povedali ste, že do Brezna.“

„Veď sme tam boli dopoludnia, tam sme i kŕmili. Preto sme sa tak naľakali, keď ste nám povedali, že touto cestou sa chodí do Brezna.“

„Ale ja?“ divila sa žena.

„Teraz ste nás tak strašili.“

„Ja nie; povedala som, že táto cesta ide do Ľupče. A čože veziete?“

„Tuto, len sa prizrite!“ A podvihol plachtu a ukázal všetkých obyvateľov svojho voza. „Rozvážam exekútorov po dedinách. V každej dedine som stratil po jednom. A týchto ešte musím tu po Ľupču roztratiť.“

„A čože sú to za?“

„Ale exekútori? To sú takí páni, čo predajú všetko i tam, kde nič nenájdu. Ale hijó!“

Pošibal kone, a voz pohol sa s hrkotom a žena i s chlapom stopovali ho až po najbližšiu zákrutu, kde im zmizol pred očima.

Už sa mrkalo, keď sme prišli do mesta. Meno mesta neuvádzam, vtedy sa zvalo Slovenskou, dnes sa zovie Zvolenskou Ľupčou. Či slovenský, či zvolenský: to v prehadzuj, ako sa ti len páči, čo je slovenské, bude vždy slovenským. V zámku postavili ,Gizella-árvaház‘^[49] so známou, u nás všemohúcou tendenciou. Berú doň siroty nielen z okolitých dedín, ale z celého Uhorska. Rovnoprávnosť je tam úplná. Maďari, Rumuni, Nemci, Slováci žijú tam spoločnými silami na štátne útrovy. Len učitelia nevedia iba maďarsky, slovensky, niektorí i nemecky. Deti rozdelia tak takticky, aby v jednej ,rodine‘ zastúpené boli všetky národnosti. Polyglotizmus uhorský v malom! Deti vytvoria si najprv akúsi spoločnú reč, a konečne naučia sa po maďarsky, pravda, tiež len tak ,tótošan,‘^[50] pošlú sa do polgárky,^[51] a o jedného „hazafi-proletára“^[52] viac! Deti i učitelia oddelení sú od podzámčia, nesmú sa s ním stýkať; len direktor a s jeho povolením niektorí učitelia stýkajú sa s obyvateľstvom slovenským. Len aby ani vetrík slovenský ta nezafúkol a nezrútil ten kartový domok, ktorý sa tam s toľkou rafinériou i vytrvalosťou stavia. Život je teda ten istý ako v stredoveku za časov oligarchov, ktorí na tom zámku bývali. Rozdiel je len ten, že tí boli boháči, kdežto títo sú siroty. Vtedy ešte zámok bol v rumoch. Siroty neboli utisnuté na humanizmus.

Mesto, podvečer i tak oživené, ohlášalo sa naším spevom. Odvšadiaľ nám ľudia kývali hlavami a usmievali sa. Poznali i oni, kto sme my, i vítali nás v svojom meste s dobrým úsmevom.

Zatiahli sme do pajty, len trochu pohodiť koňom, že ďalej pôjdeme. Hostinec bol dosť veľký i výstavný, ale izba, do ktorej sme vstúpili, smrdela. Bolo to zdusené povetrie ako v izbách, kde mnoho ľudí býva. A skutočne, musí tu bývať požehnaná rodina. Posteľ pri posteli, ba posteľ na posteli, lebo i pod posteľami boli akési kasniam podobné rámy, ktoré sa v noci naprostred izby mohli vytiahnuť. K tomu kolísok všelijakého druhu i spôsobu. Počnúc od starootcovskej až po najmodernejšiu tešínsku. Vidieť zo všetkého, že ,čáp‘ mal tento dom pod zvláštnou protekciou, takže nestačil jeden jeho dar odrásť kolíske, už tu prišiel druhý. Tomuto sa dala urobiť nová, politírovaná. Prišiel tretí, bola treba kolíska. Nuž tomu sa kúpil už len košík. Dary sa množili; dostačila potom i obyčajná plachta o trám zavesená.

Do tejto atmosféry vstúpil pán, meštiansky oblečený, celkom ako sa iní páni nosia. Len nos mal pridlhý a čierne fúzy nekrútili sa mu pyšno dohora, ale šli mu rovno do úst. Boli zanedbané; viseli na nich a na brade ešte zbytky olovrantu; myslím omrvinky chleba, máčané v káve.

„Čo rozkhážu?“

„Vína holbu!“ zvolal jeden zo starších.

„A ešte jednu!“ zvolal druhý a doložil: „Ale dobrého!“

„Nho,“ zavolal žid, „mne lifrujú víno zo Siksardu,“ a mľaskol pritom, aby ukázal, aké bude dobré.

„To je nie zo Seksárdu,“^[53] poznamenal jeden, keď ho okúsil. Ústa sa mu stiahli v peknú šošovičku.

„I phán richtár ode mňa perú,“ pochválil sa žid.

„Keď treba octu do novej kapusty,“ doložil maliciózne ktorýsi.

Bolo to víno, ktoré nikdy Seksárdu nevidelo. Bohvie, ktorý kraj bol tak nešťastný ľupčianskemu krčmárovi ho ,zalifrovať‘. Pod rukami týchto krčmárov i ,szamoroztlý‘ premení sa v pravé pomyje. Mieša, riedi, prisádza, močí v ňom do tých čias, kým nedostane zvláštnu príchuť, ktorá by i Bakchusa^[54] musela prinútiť k vstúpeniu do ruženca. Bolo to podobné Chalupkovmu ,Dreimännerwein‘,^[55] ktoré museli traja piť. Vlastne pil jeden a dvaja ho držali, aby neutiekol.

Izba sa pomaly zaplnila. Čím sa mohla rodina krčmárova pochlúbiť, všetko prišlo ako do ,auslagu‘.^[56] Človek mimovoľne sa vmyslel do starých časov, keď ešte nad Jeruzalemom skvel sa slávny hrad Sion.^[57] Dvanásť pokolení, moderných dvanásť patriarchov stálo pred nami. Najmladší v plienočkách, od neho starší šmýkal sa po zemi, jeden zas vykrikoval v stojaku ani rečník na tribúne. Iný, už odrastenejší, rozkročil sa pred nami v šatočkách v židovskom štýle ušitých: kabátec i nohavičky tvorili jeden celok, otvárali sa na chrbte radom gombičiek, siahajúcim až dolu. Kto pozrel naň od chrbta, nemožno, aby prehliadol nezbytný pri takýchto šatách uzlík, visiaci spomedzi rozopätých gombičiek, hlásajúci, že dnes je nie šábes^[58] a že minulý šábes už bol dávno, i že v šábes bude o mnoho-mnoho čistejší. Malé žíďa už prezradzovalo, že čo bude chýbať na groši, doloží jazykom. Bezpečne mohlo už teraz polovicu ho darovať dákemu nemému. Nepratal sa do úst; hodný kus ho vyčnieval spomedzi červených pier. A kde je ryňa, tam je odkvap. Jazykom ako ryňou odtekali sliny na bradu, až sa leskla; dolu bradou na hrdlo, až dospeli k podbradku, ktorý bol celý mokrý a bol akousi živou ,špeiscetlou‘^[59] všetkého, čo sa od šábesu až po dnešný olovrant u ľupčianskeho hostinského jedlo. Že príroda nezabudla obdariť svoje mazniatko nosom, jasne svedčili zrkadielka na oboch rukávoch, ihrajúce zvláštnym mastnošedým leskom.

Ostatné články výstavky opisovať nemôžem, lebo ich bolo vskutku mnoho. Len ešte musím pripomenúť dievča asi pätnásťročné, ktoré na našich z ,vyššieho‘ veľmi pozorne hľadelo. A naši páni si ju tiež obzerali; bola nemrzká, skôr pekná. Každý žid by sa musel do nej zaľúbiť. Jasné, čierne oči bez bázne potulovali sa po postavách našich bohatierov a nesklopili sa, ani keď sa stretli s junáckym pohľadom. Mladšie od nej dievča vzdychlo, utiahlo sa ku kolíske a stadiaľ obzeralo ukradomky všetkých. Bol to opravdivý domáci organ; ,flauty‘, ,ambílie‘^[60] a iné registre^[61] nechýbali v ňom. ,Principál‘, to bol sám starý, a aby nechýbala ani ,mixtúra‘,^[62] privliekla sa i stará. Jej rozmery jasne svedčili, že ona zaľudnila tento pustý dom. Keby ju bol rozdelil, bolo by z nej vystalo všetko to pokolenie, ktoré sa okolo nej hemžilo. Vyzerala ako kvočka, ktorá zo šestnástich kuriat ani jediné neodpudí, ale stačí všetky pod sebou zahriať a od zimy i dažďa ochrániť.

„Skadiaľ idú páni?“

„Z Revúcej.“

„Čo tam roboli?“

Vôbec vypýtala sa nás na všetko s takou znalosťou a dôslednosťou ako nejaký vyšetrujúci sudca. Prišla konečne k záverku:

„A oni sú Slováci?“

„A čo by sme boli?“

„Veď ja nepovedám, ja Slovákov veľmi, veľmi rada.“

Ako to povedala, videl som, ako sa naši z ,vyššieho‘ zahanbili. Dosiaľ sú, chvalabohu, všetci Slovákmi. Ale keby bol niektorý i uskočil, bol by si to vedel vysvetliť. Milovaným byť od ľupčianskej pani krčmárky je na každý spôsob plané lákadlo. A možno, že si ju najali ,geniálni administrátori‘^[63] zvolenskí, aby Ľupču podobnými objavmi maďarizovala. Alebo od tých čias i jej láska zvážila sa na protivnú stranu?

„Berta, kde máš štrikeraj!^[64] Nehanbíš sa pred toľkými gavaliermi zaháľať?“

Berta sa strhla a vzala do ruky štrimfľu. Dochodila už k päte, košíček s klbôčkom zavesila si na ruku a koketne hľadela zas na gavalierov. Ťažko rozhodnúť, akej farby bol pamuk na štrimfli. Povedal by, že čiernej; ale keď klbôčko vypadlo z košíčka a zakotúlilo sa až podo mňa a ja ho zdvorile zdvihol a podal krásavici: tu mi neušlo, že kde sa niti odvili, tam bol pamuk biely.

„Pite, ľudia, pite, kone sú už nakŕmené,“ vyrušil nás hlas Rázvorov.

Do pohárov nalieval najstarší zo starších. Ale ako sa prizrel, padlo mu do očú akési vlákno, čo okolo dna fľaše sa ohybovalo. Naddvihol sklenicu proti svetlu a zvraštil obočie.

„Tu je samý chrobák. Čo je to za víno?“

Žid priskočil a zasmial sa.

„Nho, tho býva, tho býva! Tho thaký gajst^[65] sa spraví a tho z thoho — neviem ten ausdruck^[66] — ale tho dáva thuhosť vínu.“

„A myslíte, že my to budeme piť! Dáme sa tu troviť takým vínom?“

Žid otvoril ústa a hľadel na rozhnevaného študenta. Akiste mu nešlo do hlavy, ako niekto môže proti tomu vínu čo povedať. Veď je to jeho najlepšie víno!

„Z thoho i phán richtár pijú — a dobrô im je. Tri sudy som ho vymeral, a nepovedal nik ništ.“

„Toto víno si takto vezmeme; pôjdeme sa pána kapitána spýtať, čo to za víno meriate.“

Krčmár sa mu bledý, rozochvený do očú zasmial. Náš hrdina vzal fľašu do ruky a vystúpil pred krčmu. Za ním vyhrnuli sme sa my, za nami hostinský, za ním jeho väčšia polovička a za tou celý kŕdeľ. Chlapík stúpal rezolútne smerom k mestu. Za ním sa pustil krčmár.

„Nech nejdú, spravíme sa medzi sebou, v tichosti…“

„A oni budú toto víno ďalej merať?“

„Im nie, na moj dušu, im nie, nech mi veria, im nie.“

„Ale iným áno?“

Žid pozrel naňho zas v akomsi úžase. Jeho pohľad značil asi:

,Čo ťa do toho, keď iný i hnojovku vychlepce, len keď ju ty nemusíš!‘

„Ja to musím vrchnosti oznámiť.“

„Nech ma šanujú, tieto dietky; pozrú, ako ma Pán Boh obsypal deťmi. A zas čakám, budem mať veľký kelčík: belčov kúpiť, vankúšik i perinku. Nech sa na takého žida nehnevajú, ako som ja. Ja som len židák, a oni sú pán. Budú slúžnym, alebo ablegátom,^[67] alebo… nech ich Pán Boh živí!“

Strach kládol mu na jazyk také slová, vlial mu do suchej tváre takú červeň, do oka taký oheň, že náš hrdina v svojom cite bezohľadnej spravodlivosti bol otrasený. Sama Themis^[68] by bola váhala. Rázvora bol pohnutý. Jedovalo ho to, že sa dal pohnúť, i odpľúval dosť, ale predsa musel sa i on zamiešať.

„Nechajte ho, nech sa s ním čerti ošklivia!“

Pre to slovo bol by sa mu indy krčmár do vlasov nanosil, ale že teraz rozhodlo razom v jeho prospech, skoro by ho bol vyobjímal.

„Za to víno im nezaplatím, aby vedeli!“ riekol mu náš hrdina trochu mäkším hlasom.

„Ja pristanem i na krivdu. Pán Boh nás neopustí.“

„A poďme!“

Rázvora chcel ísť k vozu, ale krčmár ho chytil za lakeť.

„Vy ste dobrý človek, dopite!“

„A budete to piť?“ užasol šuhaj, vidiac, ako sa Rázvora chytil fľaše.

„Keď som už raz pil chrobáky, môžem vypiť i tieto. Nech sa tam miešajú, ako vedia.“

I prevrátil fľašu na ústa a neodtrhol, kým i posledná kvapka nestiekla jeho zdravým, nerozmaznaným gágorom. Utrel si rukávom ústa, odpľul, čosi zahundral, ako ,pľuhavstvo‘, a šiel ku koňom.

Posadali sme si do voza; Rázvora sa vyštveral na šaragle, chytil bič a zanôtil si: „Ej, aspoň sme sa vína darmo napili!“

Neďaleko voza stál krčmár a za ním celá família. Chceli akiste ešte raz vidieť ľudí, ktorí sa bez pláce u žida napili a ešte mu zle-nedobre nakládli do válova. Židova rezignácia však nesiahala tak ďaleko, aby sa dal i vysmiať. Pritom mu i napadlo, že furman by si nespieval a ostatní vo voze by sa nesmiali, keby necítili, že žida oklamali. A to nemohol zniesť. Aké právo má goim^[69] klamať? Odkedy je to, aby sa goim po židovi vozil. Skočil ku koňom a chytil sa uzdy, práve keď sme chceli odtiahnuť.

„Zaplať za víno, ja ťa nebudem darmo nadájať!“

„Pustíš tú uzdu? Tak ťa tým bičom šľahnem, hneď ti ten okáľ vyskočí!“

„Šibni, šibni — zaplatíš. Ale ja ti uzdy nepustím. Ty ožran, ty korheľ…“

„Ale ja som ho rozkázal?“ vyjednával ďalej Rázvora.

„Tys’ ho vylogal — zaplať!“

„Ach, ty skrčenec naničhodný! Ak raz dolu zídem, hneď sa na márne kúsky rozsypeš. Ani do súdneho dňa ťa nezozbierajú!“

A Rázvora k tomuto divnému experimentu sa vážne hotovil. Lebo zhodil širicu, zišiel dolu a rovno ku krčmárovi. Chytil ho za ruku, a milý krčmár hneď sa našiel pri plote na zemi. Sedel, ani čo by už päť rokov nebol nič iné robil.

„Hijó!“ A voz sa pohol.

Žid vyskočil zo zeme a chytil Rázvorovi liace. Rázvora videl, že tento mu nedá pokoja. Ak ho odstrčí od uzdy, zapradie sa mu do liací; ak mu tie vytrhne, zas mu chytí uzdu. Rozhodol sa k vážnejšiemu kroku. Chytil chlapa za golier a zaniesol ho k plotu. Žid bol ako tatrman, čo nohami drugá, keď špagátom trhneme. Nohy mu virgali v povetrí, pravda, len naprázdno, hoci bolo jasno vidieť tendenciu, že sa chcú k Rázvorovým nohám dostať. Natiahnutá ruka Rázvorova udržala ich v slušnej diaľke. Pri plote ho postavil na nohy, zas podvihol a zas postavil, akoby sa bol chcel presvedčiť, či figúrka mu nepadne, keď ju z ruky pustí. Po týchto pokusoch, vydarených dobre, ako si len možno v takej situácii myslieť, chytil sa Rázvora oboma rukami plota, vlastne kolov, čo v plote boli zarazené a pritisol milého krčmára.

„Budeš, budeš?…“

Na tieto otázky nedostal žiadnej odpovede. My sme mlčali, iba čo krčmárov organ plným hlasom sa ozval, akoby bol dakto mechy natiahol. ,Registre‘ že boli v poriadku, bolo pri tomto malom koncerte jasne rozoznať. Začala mixtúra a všetky ostatné za ňou, len ,principál‘ sa premenil v ,bas‘, i to akýsi nejasný, ozval sa len chvíľami prerývane ako taký nevyprášený, zachrípnutý organ.

„Budeš, budeš?…“ ozvalo sa znovu od plota.

Rázvora síce premohol nepriateľa, ale nedocielil tým vlastne nič. Kým on držal v babylonskom zajatí žida, žid mu nedržal kone: to je pravda. Ale i to je pravda, že ako ho pustí, tak žid sa chytí koní. Lebo zo skúsenosti vedel, že žid je ako lopta z pravej gumielastiky. Keď ju stlačíš, stlačí sa. Keď ju pustíš, zas sa vyduje. Viem, že bystrá Rázvorova hlava sa trápila vynájsť prostriedok krčmára o plot dajak pripevniť. Žid mal bystrejšiu hlavu. Vystriehol príhodný okamih, vymkol sa Rázvorovi popod pazuchu, podskočil, a už držal jeho široký klobúk v kostnatej ruke. Aby bol istejší, stal si za živú hradbu, tvorenú jeho lepšou polovičkou a potomstvom. Jeho pozícia nebola celkom zlá. Hradba bola živá, pohybovala sa celkom dľa toho, z ktorej strany mal prísť útok. Rázvora dobýjal z tej i z tej strany — márne. Ale sa hneď vynašiel. Podvihol nohu, že kde bola hradba najnižšia, tam prekročí a zmocní sa nepriateľa. Lesť válečná hrala vždy rolu. I tu sa osvedčila. Ako Rázvora prekročil malého Icíčka, vlastný otec tak postavil chlapca, že mu Rázvora stúpil na palčeky. Z toho povstal taký škrek, dľa ktorého možno si predstaviť povestný krik pod Jerichom. Kým Rázvora vyberal, kam stúpiť, hradba pošinula sa tak, že zasa len zostal mimo nej.

„Budem sa ja tu s vami babrať? Neboli by ste hodni, veď vás nahreje kapitán!“

A s tým holohlavý kráčal do mesta k richtárovi a či ku kapitánovi. Krčmár hľadel za ním.

„Nech si to rozmyslia!“ ozval sa náš hrdina z voza. „Na ceste neslobodno ľudí napádať.“

„Ja som ho len kontrabantoval. Nech zaplatí!“

„My zas kontrabantujeme ich víno,“ a s tým zostúpil z voza a rezkým krokom stúpal za furmanom.

Krčmárovi zas napadlo, že by títo ľudia nešli na úrad, keby z toho nekynul im osoh. A to z čieho vrecka osoh? Z jeho. Vzchopil sa a letel za nimi, kývajúc furmanovým klobúkom nad hlavou. Radšej sa zrečie všetkého, nech mu nezaplatia za víno, i to nech si vezmú, že ho ubili: len nech už idú, aby ich viac nevidel.

Furmana dohonil pred richtárovým domom.

„Jano, nate klobúk a choďte v čerty. Ja som len špásoval.“

„Klobúk nech si už len nechajú. Keď som vedel celým mestom ísť bez neho, môžem i pred richtára. Ale nie zadarmo — to im tu pod holým nebom sľubujem.“

„Nerobte grífy,^[70] klobúk vám vrátim, a choďte svojou cestou.“

„Viete vy, čo je furmanské právo?“ pozrel mu Rázvora ostro do očí, ani nespozorujúc, že mu vyká. „Videli ste v Bystrici tú ruku na mestskom dome? Kto ukradne dakomu dačo na ceste, tomu sa ruka odňala. Ja vašu nechcem, neviem, načo by mi bola: ale mi zaplatíte, ej, zaplatíte!“

Žid už bol zas naľakaný. Bol by ihneď hotový býval ruku nadstaviť, aby mu ju odňali. Len peňažite ho netrestať!

„Jano, dám vám toliar, toliar vám zaplatím — na dlaň vysádžem.“

„A ja si dám za toliar takú hanbu urobiť? Moja poctivosť je len toliar hodna? Ja im ukážem! Peniaze sebe nenechám, dám ich na ľupčiansky kostol. Tak ich richtár tým lepšie potiahne.“

„Dám vám dva rýnske šajny. Jano, dva rýnske…“

„Ideme dnu, či nejdeme?“ osopil sa na Rázvoru študent, ktorý chcel čím skôr spravodlivosti pole prepustiť. Ale Rázvora, ten nebol ten človek, aby sa nepokochal na strachoch iného, keď sa mohol. S vyhrážkou pozrel na krčmára a vošiel do dvora. Za ním vošiel i študent ako právny obranca in natura.^[71] Tam ho chytil Rázvora za rameno.

„Mladý pán, bolo by najlepšie, keby sme sa s tým židom spravili.“

„Spravte sa, keď chcete,“ odpovedal rozhorlený šuhaj, „i tak ste už celkom nasiakli tým otroctvom židovským. Keď sa vám žid usmeje, zabudnete na všetky krivdy. Keď ho my neudáme, kto ho má udať? Ako sa dozvie úrad o neporiadku, čo sa v krčme deje?“

„Mladý pán, ja povedám, aby sme sa s ním spravili. Úrad vie, čo za víno sa meria v krčme, ale neurobil kroky dodnes, a kvôli nám ani dnes neurobí. Nám neprisúdia nič, budeme mať len oštaru a hanbu. Viem ja, ako je to v cudzom meste s mešťanom sa pravotiť. Cudzieho zamočia, ak len môžu, a mešťanovi dajú za pravdu.“

„Ja neverím: pravda musí byť všetkým rovná.“

„Veď ja nedbám.“

Už bolo i tak neskoro, lebo boli už v richtárskej izbe. Pán richtár ponúkol ich sadnúť a vyzval ich, aby povedali, čo mu doniesli.

Náš nádejný advokát previedol tu prvú obrannú, vlastne útočnú reč proti krčmárovi. Hoci to bola jeho panenská reč, musí sa mu uznať, že bola široko založená. Vybral si v tom za model reč Cicerónovu contra Catilinam.^[72] Plamennými slovami líčil ustatosť pútnikovu, dôležitosť krčiem; ako má byť krčma ochranou pred nápadmi lupičov; aký trestuhodný je to čin, keď krčmár dopustí, aby jeho hosťa olúpili; aký trestuhodnejší, keď sa sám spolčí so zbojníkmi, a aká to doprosta beštiálnosť, keď on sám napadne svojho hosťa. A prečo ho napadol? Len preto, že hosť zmiloval sa nad ním a na žobrácku palicu ho neuviedol. Líčil mu, ako krčmár prosil, odprosoval, sľuboval, ako sám sebe špintal, a keď bol istý, že ho žalovať nepôjdu, ako ich prepadol na ceste, ako sa zmocnil koní i klobúka furmanovho. Konečne mu pripomenul čo za úloha čaká naň, ako na sudcu; ako musí z každého skutku klásť počet pred tým Sudcom najvyšším; aké povinnosti vzniesla naň dôvera jeho spoluobčanov. Reč bola, ako hovorím, široká i hlboká, slová nevšedné, vzlet miesty až vysoko poetický. Mám ho v podozrení, že len preto vtiahol Rázvoru pred richtára a nedal sa mu vyrovnať so židom, aby mohol svojou výrečnosťou richtára i Rázvoru oslniť.

Pod ostatnými jeho slovy vkradol sa i predesený krčmár.

Abych pravdu povedal, na richtárovi nebolo znať žiadneho oduševnenia ani rozčúlenia. Ba myslím, že celá vec ho ani nezaujímala. Podoprel si hlavu lakťom a díval sa na dymy, ktoré z jeho fajky vystupovali a krúžili izbou. Keď už prúd rečí obhajcových zastal a vyschol, trhol sa razom, vylial močku, v pitvorci fajky nahromadenú, vytriasol na ňu popol, pritisol vrchnák a fajku strčil do vrecka.

„Čo sa vám to stalo, čo?!“

„Práve som dokončil svoju reč, uvedúc dôvody, ktoré viedli naše kroky sem hľadať a vyzvať ruku spravodlivosti, aby nedopustila…“

„A čo sa vám to stalo?“

Náš rečník zastal a v udivení hľadel na richtára. Prichádzal pomaly k náhľadu, že richtár z celej reči nepochopil ani slova. Nech potom mrhá niekto svoj talent pred takým… Eh, ani Demosthenes^[73] by tu nič nespravil. Voľky-nevoľky musel z vysokého fóra zostúpiť a uponížiť sa do tej čiernej prózy. Vytrčil prst a uprel ho k prsiam krčmárovým, akoby ho chcel prebodnúť.

„Tento pán olúpil tohto človeka o klobúk.“

„Kedy?“

„Dnes, teraz.“

„Kde?“

„V pajte, vlastne pred pajtou.“

„Prečo?“

„Prosím ponížene, phán richtár, títo pháni…“

„Mlčať, ich som sa nespytoval. Prečo?“

Náš verejný žalobca akoby bol z duba spadol. Čo vlastne bola príčina, povedať ju?

„Nuž preto, že sme my boli prislabí a prehliadli mu, že meria chrobavé víno.“

„Prosím ponížene, phán richtár, oni ho vypili, vypili do kvapky.“

„My sme si rozkázali dve holby vína,“ ujal sa reči Rázvora, lebo videl, že vec sa vždy viac zamotáva. „Keď sme ho dopoly odpili, videli sme, že v ňom plávajú chrobáky. Chceli sme krčmára žalovať, ale on nás uprosil, odpustil nám i plácu zaň, len aby sme ho nevyzradili. Ale keď sme boli už na voze a chceli odísť, on nás nepustil, a keď som ho upomenul, strhol mi z hlavy klobúk. Nuž sme sa prišli požalovať.“

Richtár teraz už pochopil, v čom je celá vec. A ľahostajným okom pozrel na žida. Tento cítil sa zas istým. Neúspech rečníkov mu neušiel; tiež ho obodrovalo, že furman i jeho zástupca uznali za dobré zamlčať dva fakty. Že totiž víno dopili, i že krčmára pomačkali.

„Cigánia, prosím ponížene, cigánia! To bolo víno fajn, ale oni ho vypili, a potom povedali, že je nanič. Ja som ich prosil, aby hľadeli na moje deti, na ženu, že som ja chudobný človek. Ale oni vysadli do voza a chceli mi ujsť. Nech sami povedia, či by oni tak urobili? Ja som žid, ale by sa, na moj dušu, Pána Boha bál. Ja som mu chytil koňa za uzdu, ale iba trošku, len jedným palcom som sa jej držal, aby mi neutiekli. A to víno bolo takô, ani pri biskupskej tabuli takô páni nepijú, na moj dušu. A on ho vypil a priskočil ku mne a tak ma hodil o plot, že som myslel, že nikdy po svete nebudem chodiť. Mal som nové háby, a on ma hodil o plot a tuto mi gombičku odtrhol, a ja som ich na Turíce dal robiť, kúpil som i štof za pätnásť rýnskych, hotové som vysádzal za ne, a cúgehér^[74] za tri zlatky, a tuto mi na lajblíku gombičky odtrhol, i hozentrágla pukla. A keď som sa zodvihol, tak ma pritisol o plot, že mi ani vydýchnuť nedalo. To je pravda, svätá pravda, a ja som sa skrčil a vzal mu klobúk. Moja Rézka tam bola, taký fercvajflunk^[75] prišiel na ňu, že ochorie, a on priskočil ešte ku mne a chcel ma zmárniť. Lepoldkovi stúpil na palček, bude sa mu zbierať, a Rézka bola celá hin, a vedia, ona je v inom stave — a ešte ma šli žalovať. Nech povedia, či by tak oni robili? Fuj! fuj!“

„Čo ste mu za to víno nezaplatili?“

„Keď boli v ňom červiaky zaliahnuté, a on nám sám odpustil. A to je nie pravda, že by…“

Pán richtár nedal Rázvorovi dopovedať, i žid mu skočil do reči.

„Hahaha! Črviaky! To je zo Siksárdu víno a pán richtár ho tiež koštovali. A ja som neodpustil — ani jednu kvapku, ja som chudobný človek; nemôžem víno darmo merať, lebo ho na potoku nenačieram.“

„Keď boli v ňom červiaky — ukážte mi ho, kde je?“

„On ho vychľaptal, korheľ jeden! A teraz cigáni, že boli v ňom črviaky. Čo by im, pán richtár, povedal šuster, keby od neho čižmy nosili rok a potom mu ich vrátili, že sú nie dobré? Oni najprv vypili, a potom ľahko hovoriť, že boli v ňom črviaky.“

„Kde je to víno?“

„Ja som ho dopil,“ priznal sa Rázvora. „Ale on mi ho ponúkol, aby ho dopil.“

„Musel som mu povedať, lebo keď vypil tri žajdlíky, čo by už i tú kvapku nedopil. To by bolo ľahko! Ja by si dal doniesť dva okovy vína, jeden by spotreboval a druhý by vrátil, že je plané a nezaplatil nič. Nech uznajú, pán richtár! A ja tiež chcem dačo za svoju bolesť, ja si vezmem vízunk-repertunk^[76] a moja Rézi tiež, a budeme tohto, tohto grobiana žalovať.“

„Mlčte už toľko!“ zahriakol ho richtár. „Povedzte mi, prečo ste dopili to víno, keď ste videli v ňom črviaky!“

„Keď mi ho dal!“

„Nech mu neveria. Sedliak je veľmi háklivý, jemu by sa bolo hudilo červavô piť. Ale vedel, že je nie červav…“

„Uverte nám, my nič neklameme,“ riekol zástupca Rázvorov, „my pravdu hovoríme.“

„Ale to víno ste mali doniesť — to víno! Kdeže ja…“

„Oni vedia, akô ja mám víno, a pivnicu ani v Siksárde; nech neveria, tí ma ohovárajú.“

„Čušte, keď raz poviem! Vy hneď a hneď vráťte klobúk tomu človeku a vy zaplaťte za víno.“

„My?“

„Áno, vy. Keby víno bolo také nanič, neboli by ste ho dopili…“

„Ale bolo nanič, samý červiak…“

„Už by ste boli ochoreli od neho, a vám choroba nehľadí z očí. Len pekne zaplaťte a majte s ním svätý pokoj.“

„A mne za bolesť, za šaty? Ja tie šaty nemôžem potrebovať, to boli nové šaty.“

„A mne za hanbu, keď som musel sem ísť bez klobúka?“

„Nechajte to tak. Vyrovnajte sa, spravte sa pekne a choďte svojou stranou. Ak sa vám môj súd nepáči, choďte sa žalovať pred súd. Tam budete čakať zo tri dni, a nevyhráte nič.“

„Veď je tak,“ upokojil sa Rázvora. „Ja som hneď povedal,“ i pozrel s výčitkou na zahanbeného rečníka. „Povedz, koľko to víno stojí?“

„Holba po toliari, zlatka dvadsať grajciarov.“

„Čo? Nehanbíš sa?“

„To bolo zo Siksardu…“

„Nepleť.“

„I pán richtár toľko platili; ale oni zaplatili ako hodný a statočný človek, i onikali mi. A tento grobian, on i tyká i moc sa mu vidí.“

Rečník siahol do vrecka a vyplatil krčmárovi za víno. Keď už mal platiť, aspoň sa s ním nehádal.

„Tak, to sa mi páči! Oni sú hodný, veľmi hodný človek.“

Naši sa vytratili od richtára a sadli do voza. Vzali si od tých čias naučenie:

„Nesúď sa, keď si nie doma.“