ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takúto adresu mohol kedysi napísať z vojny šťastný syn Banskej Bystrice, a bol istý, že list jeho milá mama dostane. Bystrica bola vtedy obohnaná ešte múrom a nepreletel do nej ani vrabec bez vedomia hajdúcha, vlastne pána kastelána. Koľko ciest viedlo do Bystrice — a každá cesta vedie do Bystrice — toľko mocných brán sa vypínalo a bránilo prístup nepovolaným hosťom do mesta. Násilník, ktorý pod dákym prestrojením prešiel bránou vzdor ostražitosti strážnikov, aby sa približne poučil, čo čaká naň v meste, vyložený bol ohromný kyjak, v podobe tĺka, ktorým niekde švábku tlčú pre kŕmniky, kyjak, dľa legendy, samého Jánošíka. Nuž keď Jánošík tam o kyjak prišiel, nechže obyčajný zlodej sa má na pozore!

Veru všeličo by tie brány vedeli rozprávať, keby mohli. Tak by rozprávali, ako pred štyridsiatym ôsmym bol zabránený prístup synom Izraela.^[77] A rozkaz sa plnil so všetkou prísnosťou a krutosťou tých starých, barbarských časov. Ak si mal podozrive dlhý nos alebo brčkavé vlasy, už ťa hajdúch zastavil a examinoval; ak si prízvukom reči prezradil, že tvoji predkovia pasírovali Červené more,^[78] hajdúch ti rezolútne oznámil, že ty hradby kráľovského mesta pasírovať nebudeš. Ak si sa dobre držal a neprezradil rečou svoj pôvod, ešte si nemal výhru vo vrecku. Hajdúch vedel, čím je označený Izrael, i musel si sa mu legitimovať.

Nad Európou a teda i nad Bystricou svitla nová doba. Doba kultúry, emancipácie, liberalizmu, tolerantnosti, pary, elektriny, nacionalizmu a bohvie ako sa tie šaty menujú, ktoré si obliekli násilie a brutálnosť našej doby. Lebo všetko zostalo pri starom, ľudia sa v ničom nezmenili. Staré hriechy zostali, len obliekli sa do nových moderných šiat. Hrádze medzi kastami sa porúcali — ak sa porúcali — a nastavali sa miesto nich iné, ešte mocnejšie. Ponad roztrhané hrádze votreli sa iní, cudzí, a prvá ich práca bola nie tie hrádze porúcať, zničiť, ale do trhlín nanosiť piesku a hliny a znovu ich reštaurovať, len aby ich už nik neprekročil.

Ale čo je pravda, to je pravda: vyšnej brány v Banskej Bystrici už niet. I múry sú už tiež porúcané, lebo mestu je potrebný priestor, aby si mohlo voľne vydýchnuť a rozšíriť sa. Keď sme vťahovali do mesta, pristúpil síce hajdúch, ale len aby vybral akýsi poplatok, neviem, či mýto a či dáku inú daň. Ani mu nenapadlo pozrieť do voza, kto tam sedí, a vynášať úsudky, k akej konfesii patríme. Ostatne keby bol aj dnu pozrel, nebol by videl nič, len kľuckajúce, driemajúce postavy, pozdĺž alebo krížom voza preložené. V tom šere petrolejových lámp, ktoré po ulici kmitali, bol by nás ľahko mohol považovať za vrecia s múkou, švábkou alebo mrkvou. Ako voz zastal a hlava necítila, že sa vezie, že sa tlčie o drabinu, alebo kufor, alebo opätok susedov, prebudili sme sa a udivení hľadeli do dlhej, dlhej ulice, osvetlenej dvojradom petrolejových lámp.

„Bystrica!“ vydralo sa každému mimovoľne z úst. Známa vec, že pre Slováka sú dve mestá na svete: Bystrica a Prešporok. Vzpriamili sme sa na sediskách, každý dľa najlepšej možnosti. Nie že by nás bola pýcha prešla pomyslením, že je to mesto naše, ale že ulice boli vyložené zvariakmi, po ktorých Rázvorov voz veselo si tancoval.

Popri biskupskej rezidencii a liptovskou bránou našli sme sa za mestom. Tam sme i zatiahli do veľkolepého hostinca, v akom sme ešte dosiaľ nikdy neboli. Rázvora sa tam pohyboval ako doma. Znal i čeliadku v dome, a čeliadka znala jeho. Každý sa mu prívetive usmial, i prihováral, potľapkali ho i po pleci a jak Janíčko, tak Janíčko.

„Čo je to za hostinec?“ spýtali sme sa ho.

„To je pána Trebuľov! To je šak hostinec — ja, čože, pán Trebuľa!“

Hoci som v Bystrici predtým nikdy nebol, predsa Trebuľov hostinec som znal dobre. Každé dieťa u nás ho znalo, lebo od nás ľudia podjeseň chodievali do Bystrice s kapustou. A nech si sa opýtal kohokoľvek, kde nocoval, každý povedal, že u Trebuľu. Dľa toho utvoril som si o jeho dome divný pojem. Dom, v ktorom celá dedina môže prenocovať, už len musí byť poriadny! A ešte keď mi rozprávali, že nielen z našej dediny, ale i z ostatných dedín tam nocúvajú!

Ostatne bolo tam dosť smutno. My sme vo voze zostali sami, pánov z bričky už tam čakali a zajali do mesta. Mimo toho boli sme ako otrávení po dnešnej ceste, a prehalaškovanej ceste. Kufre sme usporiadali tak, aby sme na nich mohli spať, takže celý voz premenil sa v obrovskú posteľ. Ale čo jak veľká posteľ, predsa nemôže toľkých pritúliť. Traja sme zostali bez prístrešia. Ale na šťastie tu bola panská brička. Dvaja sme ju hneď obsadili, ľahnúc si pozdĺž popod sediská, hlavou do sena, ktoré bolo utisnuté za zadným sediskom za šaragľami. Náš tretí kompán musel sa uspokojiť len sediskom. Obsadil, vlastne obľahol zadné, a boli sme všetci ako v sláve nebeskej. Zaspali sme, ani čo by nás bol do vody hodil.

Keď som sa prebudil, bol už jasný deň. Podvihol som hlavu, ktorá ma bolela v tyle, lebo ležala na doskách. Podvihnem hlavu, a tu tlk do čela. Zabudol som, že ležím pod sediskom, i udrel som sa doň. Priateľ, čo ležal na ňom, prebudil sa, čosi zahundral, vstal a pretrel si oči. Ale tu zgavdžal i druhý nepriateľ, ktorý mi ležal pri boku vystretý.

„Noha, noha! Nožička moja!“

Trhol sa, ramenite^[79] vstal, a zas tlk hlavou o sedisko. My sa dívame naň, priateľ zo sediska sa nehol, len pretieral si oči.

„Čože kvičíš, čo ti je?“

„Noha moja, prepánaboha, nestoj mi na nej!“

„Tak čo si hneď nepovedal?“

A priateľ zo sediska za dobré uznal prestúpiť na iné miesto.

„Ej, noha!“ skríkol som zase ja, a nie som si povedomý, či schválne a či len tak zo žartu virgol som urazenou nohou.

To malo konečne účinok. Priateľ si sadol na sedisko a začal si nohu varovať, akoby mu decko ležalo na lone, i hladil ju, i mraštil sa a cez zuby osŕkal od bolesti.

„Nechcel som ťa, naozaj, nechcel som ťa,“ vysvetľoval som mu nehodu.

Ale on postrčil ma, a ja by som bol iste padol do pajty, keby sa nebol drabiny zachytil. Brička teda bola pri novom živote.

Rany sa nám hneď zahojili. Zabudli sme na nehody, v ktorých sme sa dnes, akoby na dôkaz, že chodíme v údolí plaču a bolestí, prebudili. Prvé bolo, že sme šli dobré ráno zavinšovať pánom do voza. Tam ešte všetko spalo ako more. Bolo počuť len odfukovanie.

„Čo by sme im urobili?“ bolo prvou našou otázkou.

„A kde sú vám klobúky?“ pýtal sa nás priateľ zo zadného sediska.

Vskutku, nezbadali sme ani, že klobúky nám zostali v bričke. Skočili sme si po ne, ale tam, kde sme ležali, nebolo nič. Ani na sediskách, nikde nič. Napadli sme nepriateľa zo sediska.

„A kde sú nám klobúky?“

„A ja viem?“

„Vieš, ty si nám ich prekryl!“

„Ale ja?“

„Ty!“

„Videl si ma, či čo?“

„Ty si prvý spozoroval, že nemáme klobúkov. Ty si ich musel prekryť!“

„Spozoroval som preto, že mám oči v hlave a vidím. Veď to každý musí spozorovať!“

„Nevyhováraj sa, daj nám klobúky.“

„A kde ich ja vezmem?“

„Vezmi, kde chceš, kde si ich schoval. Ale klobúky nám daj!“

„Ale keď ich ja nemám, dajte mi pokoj! Choďte si ku klobučníkovi!“

Priateľ sa obrátil na päte a pošiel na cestu ako človek, ktorého do nás a našich klobúkov celkom nič. To nás napálilo. Prikradli sme sa k nemu a od chrbta zmocnili sa jeho klobúka.

„Dáš mi klobúk?“

„Dáš mi klobúk?“ odpovedali sme mu my tým istým spôsobom.

„Daj mi môj klobúk!“

„Daj ty môj najprv!“

„Ja ho nemám.“

„Ani ja.“

„Ale ty…“

Nedopovedal ani, skočil k nám a začal nás ťahať. Môj priateľ, u ktorého bol klobúk, vidiac, že je zle, klobúk mi zahodil. Ja som ho schytil a letel s ním k vozu. Priateľa zo sediska to nahnevalo. Videl v tom lesť a seba obeťou ľsti. Nádeje nebolo, že mňa chytí; držal sa teda toho, čo mal. Nameral chudákovi priateľovi môjmu vrchovate, i vyplatil ho kde drobnými, kde hrubšími. Priateľ môj nechcel všetko prijať, z tých hrubších mu chcel niečo i vydať; ale priateľ zo sediska zariadil veci tak, že iba čo-to z tých vydaných na jeho adresu prišlo.

Ja som šípil taktiku svojho kamaráta zo sediska. Keď vyplatí toho, vrhne sa na mňa. I hľadel som zaujať pozíciu. Vyštveral som sa na voz od chrbta a sadol si na lajsničku^[80] medzi oboma drabinami. Toto bola asi najistejšia pozícia. Ak nepriateľ bude chcieť hore, mám, chvalabohu, nohy i opätky a na plachte sediac, nemusím sa báť, že prepadnem do voza.

Víťaz od Trebuľu skutočne obrátil sa k vozu. Ja som skrčil nohy v kolenách a čakal. Hoci mu hnev horel v tvári, predsa sa umiernil, aby prehliadol situáciu.

„Ideš dolu?“

,Aha — vyjednáva!‘ myslel som si a zajasal som nad svojou nedobytnou pozíciou.

„Ešte raz: ideš dolu?“

Ja som sa mu zasmial.

„Nejdeš, povedz!“

„Nejdem.“

Ale nestalo sa, čo som čakal. Priateľ sa neštveral za mnou dohora; darmo som si teda nohy krčil a hotovil. Naopak: skrčil sa, čosi dolu pod drabinou babral a vždy pozrel na mňa, či som ešte tam. Čo tam robil? Darmo som si lámal hlavu. Ale sa mi hneď rozjasnilo: plachta začala povoľovať. Medzi lajsničkou a oblúkom lieskovým utvorila priehlbinu, v ktorej som ja sedel. Pozícia moja bola nevýhodná. Nohami som nemohol vládnuť, musel som sa nimi na lajsni držať. Musel som upotrebiť i ruky. Klobúk nepriateľov postavil som si na hlavu a chytil som sa lievčov. Môj nepriateľ uhádol, čo je moja slabá stránka. Najprv mi zviazal nohy, a to motúzom z uvoľnenej plachty, ako keď kohúta nesú na trh do mesta. Keď už bol istý, že mu neutečiem, zostúpil dolu, vytiahol z osi lônik, takže lievč, o ktorý som sa držal, stratil všetku oporu. Musel som mu vydať i túto pozíciu. To isté spáchal i s druhým lievčom. Ja som sa chytil drabiny. Ale milý môj nepriateľ vystúpil na koleso, podvihol mi nohy dohora a druhou rukou mi dal pod nos frčku. Padol som následkom tej jedinej frčky do voza na spiacich kamarátov. Môj sok sa viac o mňa neozrel. Ani sa ma nedotkol. No, ale vo voze! Radšej by sa bol našiel vo vlčej jame. Tí tam mysleli, že to všetko len všetečnosť. Chytili ma medzi seba a mlátili — ale nie Čákyho slamu. Každý úder som pocítil „extra“^[81] a mohol by ho i kvitovať na písme. A ten, čo to všetko zapríčinil, ten sa mi pri voze smial. Ba i môj krivdený priateľ sa mi smial. Snáď si myslel, že dnes mne a ešte dnes tebe.

Keď moji rozjedovaní mučitelia videli, že na mňa sa už viac nesprace, bez ďalšej ceremónie ma vyhodili von. Tento výlet z voza mohol byť pre mňa i nepríjemný, keď povážime, že nohy som mal sputnané a k tomu s plachtou spojené, ktorá ich dohora tiahla. Istá vec, že na nohy som neskočil, ale ako každý iný na mojom mieste by bol urobil: prestrel som sa v pajte. Ale že pajta bola naplnená slamou a všelijakými odpadkami krmu a podobným, nestalo sa mi celkom nič. Ležal som na chrbte, nohy do neba, hlava quasi na zemi. Odviazať ma hneď neodviazali. Pobavili sa so mnou, zlostníci, a tak konečne ma rozputnali.

Bol som teda na tom istom stanovisku, ako som sa prebudil: klobúka som nemal. Rozdiel bol len ten, že vtedy sa mi nikto nesmial, a teraz sa smiali i strate klobúka i výprasku, ktorý som bol obdržal. Vyliezol som na prázdnu bričku a stadiaľ pozeral zamračene na veselú skupinu svojich spolucestovateľov. Stratený klobúk hľadať mi ani nenapadlo. Pridŕžal som sa fatalizmu: nájde sa, ak mi ho podhodí, kto ho prekryl. Behať, ňuchať, vypytovať sa, bedákať: to všetko značilo by len polienka na oheň všeobecnej škodoradosti prikladať a tajnému zlostníkovi nové trofeje na hlavu klásť. A skutočne, moja taktika sa osvedčila, spoločnosť začala sa inými vecami zaoberať. Ja, ako vyobcovaný hriešnik, nebral som podielu v ich zhovore.

Ale o chvíľu prišlo mi pocítiť ťarchu svojho postavenia. Páni z bričky boli ešte v meste, ani tak chytro sa nevrátia, treba vykoristiť príležitosť a Bystricu sem i tam obzrieť. Skutočne, celá spoločnosť sa zobrala, i druh môjho utrpenia sa pripojil k nej. Podarilo sa mu požičať si od Rázvoru čapičku, ktorú ten pod klobúkom nosieval. Bola síce obšúchaná, i masťami všelijakými mazaná, ale vyzerala takto dosť dobre. Zďaleka sa činila, akoby to bola čiapka s vyhrnutým náčelkom.

„Nepôjdeš?“ volali na mňa kamaráti.

„Vidíte, že nemôžem!“ odpovedal som vzdorovite.

„Ako chceš!“

A už sa hrnuli na ulicu.

Musím vyznať, že celý žart len teraz začal sa mi nepáčiť. Zlodej bol nielen figliar, ale obyčajný, mizerný zlomyseľník. Dľa šibalských pravidiel bolo by sa patrilo, aby mi bol klobúk podhodil a neolúpil ma o zábavu v meste. V mojej duši hromadilo sa čím diaľ, tým viac pomstyžiadosti. Ale hlavne mi išlo o to, abych do mesta predsa šiel a zlodeja tým spôsobom o ďalšiu radosť pripravil. Skočil som do izby, kde sedeli Rázvora a panský kočiš, pilne zaujatí v robení hodného konta u pána Trebuľu.

„A čo si ty nešiel s nimi?“ prijal ma Rázvora.

„Vidíte, prekryli mi klobúk, nemôžem.“

„Čertova čeliadka!“ odvrával si furman. „Veď už jeden tu bol kroz čiapky. Požičal som mu svojej.“

„Nemali by ste ešte jednu?“

„Môj syn, ani mne čiapky na hruške nerastú. Ale tuto Miško ti požičia svojho klobúka.“

Ja som chtive pozrel na Miškov-kočišov klobúk. Bol celkom dľa kočišskej módy robený, s vysoko vyhrnutou particou, obšívanou širokou šnúrou, taktiež stužka visela z neho nadol. Ale stužku by bol zahol za particu a klobúk by bol celkom, ba veľmi gavaliersky. Miško sa usmial a len povedal, obrátiac sa k Rázvorovi:

„A ak mi ho odpasie?“

„Ale čerta, var za bieleho rána?“

„A páni čo by mi povedali?“

„Keď nechcete, majte si ho! Ani vám ho nechcem,“ riekol som podráždený a vtiahol som sa do voza.

Tam som zožieral v sebe hnev, stud i všetky pocity, ktorými ma situácia nadelila. Tak som do mesta vôbec nešiel, kvôli čomu sme vlastne túto dlhú cestu volili. Preto, keď som domov prišiel, nemohol som ani materi, ani sestre o Bystrici rozprávať, čo som veľmi, veľmi ľutoval. Ani vám nemôžem o nej nič, celkom nič napísať, čo ešte väčšmi ľutujem: iste väčšmi ako vy, trpezliví, trpezliví čitatelia.

Ani vám nejdem opisovať, čo som precítil vo voze cez tých niekoľko hodín. Kto ešte klobúka nestratil, ten by ani neuveril tomu bôľu. Keď sa priatelia vrátili, našli ma vo voze; potešoval som sa obhrýzaním kosti — jediná to relikvia po merinde.

„Keby si vedel, aké to mesto!“ chvastal sa mi kamarát v Rázvorovej čapici. „Domy, divné domy! Štyri domy jeden na druhom; štyri také „ronďoše“, a máš jeden dom bystrický. A ako tu chytajú psov! Ide šarha s takým vozíčkom a učeň drží taký drôt. Tu ti musia psi nosiť také mašličky, justík ako my, a na mašličke dukát. Ak nemá toho dukáta na hrdle, už mu ten učeň zahodí slučku na hrdlo a vstrčí ho do kamrlíka, do toho vozíka. A psi tak brechali v celom meste.“

„A teba nechytil ten učeň?“

Kamarát ani nepočul moju otázku.

„Ty, a tu ti majú divné hodiny. V jednom obloku som videl. Dvaja sedia na takom dreve a vážia sa — a to hodiny idú. Alebo taký chlap v klobúku je tam vymaľovaný, a tomu chodia oči sem i tam, a to čo hodiny idú! A tu ti veľké rožky predávajú. Ani vôl daktorý nemá takého roha, ako je tu rožtek za dva grajciare. A zlepia sa ti dva rožky dovedna, tak chrbty ich zlepia, a to je za groš! Jaj! A počuješ — tu je tiež gymnázium a promenáda! Taká pekná! Ani tu ti kravy nevyháňajú do poľa, ani kráv nedržia, len ženy čo donesú mlieko z dedín, a to tak každé ráno. A vodu zo studní nemusia ťahať, ani potoka nemajú. Tu ti voda z takých rúr vždy a vždy tečie. By si sa nadíval! A aké pletené koláče predávajú! A kostolov čo tam jest, keby…“

„Ale daj mi pokoj! Už som videl dosť kostolov.“

„Ale takých nie. Majú taký zvon, juj taký, — Quirin^[82] v Revúcej mu je ako najmenšie dieťa. Boli sme na veži i ukázali nám ho. Regiment vojakov môže pod ním bývať.“

„A veža koľká je?“

„Len ako revúcka, nič nie — ba je vysoká.“

„A široká?“

„Nie je široká, trochu širšia.“

„A ako sa zmestí do nej ten zvon?“

„Ten zvon? Nuž, braček, keď sa musí.“

Videl som, ako ma môj kamarát šudí; ale čo robiť, preškriepiť sa mi nedal. Dľa jeho slov mal som o Banskej Bystrici omnoho znamenitejšie pojmy nežli predtým.

Konečne, keď sa mi už v Bystrici počalo i neľúbiť — áno, neľúbiť, vzdor tomu, že ľudia si prajú: ,Za živa v Bystrici, a po smrti v nebi‘ — prišli i páni z bričky. Slečna žiarila krásou, viac než kedykoľvek predtým. Úctive sme ju pozdravili i starého pána, jej otca. Mne to, pravda, bolo skoro nemožno, natoľko som bol holohlavý, ale dľa obyčaje ruka siahla predsa k hlave a zachytila miesto klobúka šticu. Spoločnosť sa zasmiala, i slečna, ale len na chvíľku trhla kútikmi a na lícach naskočilil jej dve také šelmovské, naničhodné, roztomilé jamky! Ja som s obdivom pásol po každom hnutí jej tváre, otvoril som trochu ústa a nespúšťal z nej oka. Spoločnosť nevychádzala zo smiechu. Menovite starší by boli radi na moje konto dvoriť krásnej slečne.

„Kde ti je klobúk?“ spýtal sa jeden z nich, chcejúc tak pozornosť slečninu obrátiť na neúplnosť mojej toalety.

Ja som nezdvorile pohol plecami, chcejúc mu pred slečnou ukázať, že jej krása prevyšuje všetko, i rešpekt najnižšej triedy oproti osmotriednikom.

„Čo si nepostavíš klobúk na hlavu?“ riekol mi dobrodušne nič netušiaci starý pán.

Ale ja som mlčal a hľadel, hľadel.

„Kde vám je klobúk?“ zaznela konečne otázka z jej plných rtov.

Čo som chcel, docielil som. Ona sa mi prihovorila, prvý raz v živote, a ona mi dvojí! Áno, dvojí, medzi prvú, vlastne druhú a ôsmu triedu položila dve vodorovné čiarky, čo sa volá v matematike ekvál. Ja som ekvál ktorémukoľvek z tých, čo sa mi vysmievajú, čo ma zľahčujú. Nevedel som, čo napochytre odpovedať. V zmätku som si siahol na hlavu, potom do vrecák, akoby som otázny predmet hľadal. Moji zásadní nepriatelia to vykoristili a jednohlasne sa rozrehotali. Áno, rehotali sa všetci, keď ich smiech porovnám s jej smiechom. Lebo i ona sa zasmiala.

„Klobúk — klobúk sa mi stratil.“

„A z hlavy?“ zadivila sa milostive a ešte raz sa usmiala.

„A čo si ho nehľadal?“ vypytoval sa ďalej aj starý pán.

„Veď som ho hľadal,“ a mimovoľne som si ohmatal nohavice, ktoré mi kamaráti pri hľadaní klobúka vyprášili.

„No, pôjdeme. Kdeže je Mišo?“

Pre Miša doskočili do hostinca. My sme čakali, kým pokladie riad na kone a kým zapriahne. Mišo, odkladajúc žľab spopred koní, zrazu sa zadíva.

„Ľaľa, čo je tuto!“

V ruke držal akýsi čierny predmet.

„Veď sta to tie klobúky, no, bohuprisám!“

A skutočne, naše klobúky boli vo válove pred koňmi. Môj bol už i tak všelijaký, ale terajší jeho tvar ma až zarazil. Na strieške boli stopy konských zubov.

„A čo ste nám ich ta dali?“ osopil som sa na Miša.

„Ale ja, mladý pán? Tuž, a komu by to na um zišlo. Ale, ľaľa, keď ležali vo vozíku a hlavu mali v tom sene, musel som klobúky so senom strhnúť. Všetci čerti by to nevymysleli.“

„Ba keby ich kone boli zožrali!“ vtipkoval si jeden zo starších.

Spoločnosť sa i tak smiala, ale jemu to ešte nebolo dosť.

„Ja — naše kone sta naučené na dobrú sečku a na ovos,“ riekol Mišo, nemysliac pritom na nič bočného.

„A pod ich klobúky je ašak planá?“ prevracal mu reči spomenutý už zlostník.

Mne nebolo milé, že ma toľme nihiluje pred slečnou. Osmelil som sa a zavrátil som ho ostro:

„To dľa svojej ju tak haníte?!“

Všetci sa zasmiali, iba slečna sa odvrátila.

Bol čas už si sadať. Vtiahol som sa do voza a sadol hneď na stranu, aby nebol tak pod rukou. Urazený pán pri tom všetkom strčil ma do boku a sľuboval mi, že ma vyhodí.

„A ja si tiež nedám…“ bránil som sa s gurážou.

„Čuš, chlapčisko!“

„I vy ste…“

„Ja že som?“

„I vy ste boli chlapčisko!“

„No, veď tak!“ uspokojil sa nahnevaný pán.

Iste sa bál, že ho nazvem tak ako on mňa. A čo sa budem s ním doprávať: naperú ma, vysmejú ma, plakať mi nedajú.

Tak sme leteli smerom k Starým Horám. Bol som znechutený dnešnými príhodami. Keby nie slečna a jej slová, ktoré ako balzam vyfutrovali mi zranené srdce, bol by sa pustil snáď do plaču.

Neskoro večer vysypali ma z voza rovno do náručia natešenej matere.

A či sa hneváte, že som tak skoro zakončil ostatný deň našej púti? Bolo by snáď lepšie, keby som bol i s predošlými dvoma tak zachodil: nebol by musel mnohý trpezlivý čitateľ zívať. Zakončil som ho tak skoro nie preto, že sa chytro minul, skôr preto, že bol veľmi, veľmi zdĺhavý a nudný. Také bývali všetky dni pred príchodom domov. Človek cítil čosi v povetrí, ako blízku hrmavicu. S takým asi pocitom rediká sa bača na Michala zo salaša. Treba mu účty skladať z hospodárstva. Táto milá povinnosť čakala i mňa. Už vopred som precítil celý priebeh tohto deja, a to mi uberalo dobrú vôľu.

Že som sa nemýlil, dokázalo nasledujúce ráno. Mať otvorila kufor a prehliadala privezenú z Revúcej garderóbu svojho syna.

„A kde ti je košeľa? Jedna chybí.“

Túto otázku som čakal. Čo odpovedať? Treba sa dáko vytočiť.

„Ach, mamička moja, keby ste vedeli, ako som sa ja raz topil!“

„A kde?“

„Vyvábili ma, aby sa šiel kúpať — nuž tam.“

„Kto ťa vábil, dieťa moje? Čo si sa dal?“

„Ja — keď som sa musel. To boli veľkí, a tí by ma ubili.“

„A profesori? Tí by ťa nezastali?“

„Ba zastali. Ale keby som prišiel domov, starší by ma ešte lepšie ubili, prečo som na nich žaloval.“

„Ach, môj rajský kvet!“ A už ma pritisla do svojej teplej náruče. Košeľa bola zabudnutá. O chvíľu ma zas zavolala.

„A máš ešte ten remeň?“

Zas nová história!

„Nemám — roztrhol sa mi.“

„Čo sa roztrhlo?“ zamiešal sa drsný hlas otcov, ktorý ostatné slovo dopočul.

Hlas jeho nezvestoval nič dobrého. Bol nespokojný s vysvedčením. V prvom polroku som mal samé dobre (primis), teraz som sa popravil a doniesol testimonium^[83] so samými chválitebne (cum eminenti). Ale on sa nechcel dať presvedčiť, že je toto svedectvo lepšie.

„Dobre je všade dobre,“ riekol nazlobený, „hoden by si bol, aby ťa vysekal.“

Mať sa väčšmi zľakla otcovej otázky než ja. Stisla mi tajomne ruku a skryla ma za seba, odpovedajúc za mňa.

„Dierka na košeli sa mu roztrhla.“

„Stará, necigáň! Remeň sa mu roztrhol — ja mám dobré ucho. Ja ti toho galgana odtrhnem od srdca, len duj s ním do jedného vreca. Odpášem raz tento remeň a tak ho privítam, že bude do smrti spomínať.“

„Iď ho, ty katisko, iď. Máš ty srdce rodičovské?“

„Nepleť, stará. A ty, loptoš, povedz: kde si ten remeň potrhal? Ako?“

Pred otcom sa nedá zohýňať, ten hocičo nejde uveriť. Remeň som stratil. Pán Boh vie, kde. Ak to poviem otcovi, ten mi jazyk tylom vytiahne.

„Kde si ho potrhal?“

„Na gymnastike.“

„Čo je to gymnastika?“

„To je taký pánt. Človeku odpášu remeň a zavesia ho naň. A to je gymnastika.“

„To keď dačo prevriedite, ašak? Koľko ráz si tak visel?“

„To každý visel, každý týždeň dva razy.“

„Pre Pána Boha!“ zalomila rukami mať. „A neboja sa Boha tí ľudia?“

„Tak im treba, potvorám! Nie sú i tak hodni len na šibenicu. Nech sa od malička učí. Jánošík tiež tri dni visel na šibenici. I fajčil vraj.“

Prehrmela teda šťastlive i otázka strateného remeňa. Otec odišiel, vydýchol som si. Mať pokračovala v prehliadke.

„A kde sú tie nohavice? Vieš, tie pásikované.“

„A, mamo, tam nám dávali len raz dňa jesť.“

„A si mi nezomrelo od hladu?“

„Bol som iba kosť a koža. V páse by ma bol nechtmi preštikol.“

Táto hyperbola^[84] i materi sa zdala byť hyperbolou.

„A, chvalabohu, teraz si dosť v sebe. Nepoznať ti, že by si bol mal krivdu.“

„To ma tá merinda popravila, čo ste od Rázvoru poslali.“

„Ozaj — a bola dobrá?“

„No! A zajtra budete variť pirohy?“

„I dneska. A ty rád pirohy?“

„A aké budú dobré!“ tešil som sa.

Padli jej do oka moje úbohé čižmy.

„A ty si ich už podral! Chlapče, veď ty chodíš už na svojich podošvách.“

„Mamo, viete, v Revúcej je to taká móda.“

To som neluhal.

„Chodiť na holých podošvách? A kto tú módu nastavil?“

„Ja neviem: ale všetci sme tak chodili — len sa prizrite!“

„To je pľuhavá móda, to sa mi nepáči! Alebo boso, alebo v čižmách, ale nie takto: A keby otec zvedel…“

„Veď mi trvali od Turíc.“

„A od Turíc je ešte nie toľko.“

„Ale koľké svety som ja musel do školy! Sem a tam — sem a tam: a koľko ráz za deň! Dobre som si nohy nepodral. A raz, mamo, keď som išiel do školy, chytil ma kôň za plece. Mal mi ho odhryznúť.“

„Ach, to je akési mesto! A neodhryzol ti ho, chvalabohu!“

„Nie, ja som mu uskočil; ale kus rukáva mu zostalo v pysku. Vidíte tento kabát?“

„Škoda ho byť, a bol celkom dobrý. Keď sa len tebe nič nestalo, moje dieťa radostné!“

Tým bol i kabát odbavený. Mať ho hneď skryla do komory do svojej truhly a kľúč vzala k sebe. Len aby otec dáko nezvedel…

„Mamo, a dáte mi druhé čižmy?“

„Dám, môj synček, dám. Už som ti ich kúpila, ale čit — otec nevie! Keď sa trochu doma obtrieš, otec pôjde do poľa, potom si ich obuješ a zanosíš. Teraz by ich hneď poznal.“

„A tieto ak vidí? Ubije ma, lebo sa strojí.“

„Nie, dušička moja — ó, nedám si ťa! Keď večer všetci zaspia, zanesiem ich čižmárovi a ten ich musí podbiť do rána. Ale ty musíš tiež šanovať, môj holub zlatý. My nemáme toľko ako iní — vieš?“

„Veď!“

To bola moja odpoveď za toľko obetí.

Tak to bolo prvých päť-šesť dní, kým som sa v dome neobtrel. Otcova ruka vždy na remeni, len ho odpásať. Materina zas vždy hotová mňa zastať. A to ho ešte väčšmi hnevalo. Ona si myslela, že takého dieťaťa niet druhého na svete. Nedala by ma, a čo by ma zlatom boli chceli odvážiť. Radšej sa ona podložila úderu otcovej ruky, len aby mňa nezasiahol. Moja nevinnosť bola u nej jasná ako deň.

Pozdejšie sa prevrátilo všetko. Otec mi privykol i vľúdnejšie pozrel vše na mňa. U matky — neviem prečo, či že mi privykla, či že moje hriechy prevýšili i jej dobrotu, dosť na tom, že u nej ,rajský kvet‘ zamieňal sa postupne ,fialkou‘, ktorá nie je totožná s tou, čo je symbolom skromnosti, a konečne i s ,kvetom zo záhradky čertovej‘. Raz došlo tak ďaleko, že pochytila habarku na mňa. Vo mne sa vzbúrila krv: nedočkal som habarky, utiekol som. Človek nevie často sám, čo robí: tak i ja. Vrátiac sa do izby, mater som našiel plačúcu. Nepovedala len toľko: „Rád by si kedysi tú ruku bozkať, čo ťa chcela biť.“ Nechápal som celkom, čo vraví, ale som zaplakal.

Šťastný vek, kým stojí nad nami bytosť, držiaca v jednej ruke korbáč a v druhej koláč!

Pozdvihla sa potom len raz; ale nie trestať: požehnať. A zmeravela.

Revúcke gymnázium zahynulo.^[85] Rázvora doviezol na prázdniny i vtedy svojich škubentov. To bola jeho posledná furmanka. Po Všechsvätých obľahol a odobral sa k otcom starý Rázvora-Točiar, posledný predstaviteľ slávnych časov furmanských.