ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[10]

Boh udelí národu utrpenie, no pridá k nemu silu. V čom sila naša? V rozmanitosti našich talentov, v duchovnej slobode, v samorastlosti. Bez týchto darov božích by zmŕtveli boli Tatry.

Básnik Hviezdoslav je božím darom, darovaným slovenskému národu v časy najťažšieho utrpenia, darom, ktorý sme neuspeli oceniť.

Ešte nikdy neznela lýra slovenská tak vysokým, plným zvukom, nejavil sa slovenský jazyk takým boháčom, plnými rukami sypúcim perly — ešte nikdy neodrážala sa čistota slovenských národných snáh v tak jasnom, vernom zrkadle.

Rozoberme len jedno tvorenie jeho. Pred nami báseň „Roľník“; skromný názov, skromná báseň, všedný predmet. No práve v tejto trojakej skromnosti ukáže sa nám veľkosť poetova.

V úvode opis jari. Slnko kúpe sa v modrom mori nebeskom; ono je zlatovlasou králicou — vlasy = lúče. Každý lúč, prchnuvší od líca slncového, zdá sa byť sám slnkom. Zvestoň vzkriesenia chodí nivou, kam vstúpi, vzchodí pažiť, kvieťa! V tie časy zaškripia pluhy, zapráskajú biče, básnika volajú tieto jarné zvuky do poľa za oráčom.

On rád hľadí zďaleka na oráča, oko jeho spočíva na ňom, až sa mu stratí v šedých brázdach. A tu mu napadne latinskej básne počiatok: „Beatus ille, qui procul negotiis“.^[11] I nasleduje opis orania, obraz plastický, jasný ako ten jarný deň. Pozrite tie biele tučné volky, jak trasú sa im plné lýtka; to nie otrocká práca: samé volky rady vracajú sa do brázdy, veď čaká ich vonná ďatelina! Vy proste vidíte ten ich mäkký krok v kyprej zemi: a sprievod ich — poskočná trasorítka. Nenie vám, akoby ste cítili zápach sviežej, slnkom polorozohriatej zeme? To predcit, hneď utkvie oko básnikovo na zemi. Ona kála sa. Hrudy zdajú sa mu čo temné vlny! „Jedna brázda druhú plní.“ Či nepozorujete tú vypuklú pravdivosť líčenia? Posledná brázda zasypaná býva novou, povstávajúcou. Vari stala sa zem morom, tak hýbe sa, vlní! A teraz v živej poetovej fantázii vzniká obava: pozor oráču, aby tvoja loď = pluh nebola stroskotaná! A tu zase obraz: neboj — veď bráni brána, t. j. brána urovná tie vlny = hrudy; a z tohto dojemného obrazu vyšinie sa razom idea všeobecná: kde pluh je kotvou, tam ani more neuškodí, kde verná roľnícka práca, tam pred búrkou malý strach, tam žitie isté, pokojné, pevné. Tak vyvádza požehnaný básnik idey zo zeme ako slnko byliny. Z potemných hrudových vĺn vyletela myšlienka, ako šľahotom biča vyplašený škovránok.

Sotva uspeli sme nasladiť dušu týmito obrazmi, už sa nám nové tisnú: zem musí byť zrýpaná ako stena, ktorú chceme omaľovať novou maľbou. Úhor, krášlený jarným kvietím, obráti toto svoje pestré líce: rub jeho je temný, šedý! Či sa hviezda = zem zatmela, volá poeta! Hej, aby sa zas osvetlila: lúče jej budú zlaté klasy. Obraz u obrazu, myšlienka u myšlienky! Vynímte tu čo len jedno slovo a spozorujete, že ste nedobre učinili. Tu nieto nič zbytočného, žiadna bežná fráza. Jednoduchosť krásy, istota.

Básnik obracia sa k zemi a pýta sa jej, koľkokrát prevrátil oráč pluhom jej líce? Kto ten muž, ktorý zvliekol zo zeme jej božský šat = les! Tu spomienka na prvé obrátenie zeme, na vyklčovanie prahory, ktorou bola pokrytá. No zem mlčí — ba ani ľudia nevedia históriu svojej pôdy. Myseľ básnikova zaletela do tajných vekov, tam našla tmu a zabudnutie, a poneváč to myseľ jasná, plná vnútorného mieru, zas len vrátila sa k zemi a vidí, že je tvrdá, štrková — no zem dedičná! O tamtej dávnej minulosti zeme básnik len povzdychol: pred ním známy dej: „Tá zem je zem mojich dedov, tá zem je tvoja, rode môj! Drž si ju! Lebo Boh nedal ti krídla ako vtákom; oblak nenie tvojím úhorom, abys’ na ňom bezstarostne žil a spieval; ani plutvu ryby nemáš, abys’ perly zbieral v mori, nie si ani kvietím, ktoré ani neseje, ani nežne, a predsa šatí sa skvostne, tvoj život nehúpe sa na mori: tvoj večný Ararat — to tie tatranské hory!“ Krásne napomína básnik svoj ľud: „jednou rukou drž sa pluhu, druhou tatranskej chvoje!“ Život slovenský je pevný, stály, veď je založený na skale!

A zas nasleduje apostrofa na blahý obraz, ktorý poskytuje oranie. Priebeh roľníckej práce je mu jedným celistvým dejom, len z viac fráz pozostávajúcim.

Začne sa sejba. Zhon havranov sadá na opak obličaja role. Z plnej zajdy (plachty, kde má semeno) hádže oráč hrsť za hrsťou, aby za každú dobyl celý chlieb. Rozsial. Zubatá brána má úlohu skypriť hrudy, „mäkko vystlať semenu“, aby neutvoril sa zákrn (kôra) a ono švihnúť sa mohlo z páperových hrúd! Semeno spí „spánok žitia“ v lone matky zeme, ako uložil ho otec = oráč. Sen krátky. Zrnká = deti prerazia sa hlávkami cez ťažký plášť zeme.

Orba, sejba skončená — Boh sám teraz stará sa o zrno, lebo Bohu je jedno, či vyviesť malinké zrnko zo zeme a či ohromné slnko z oblakov. Jak krásne to vyslovená božia všemohúcnosť.

Básnik volá za oráčom, aby išli spolu. Nečakaný, krásny zvrat; ten oráč je básnikov otec. To prekvapenie platí len pre čitateľa, lebo sám básnik dobre vedel, kto ten oráč. „Sem, kde vy — niesla ma túžba,“ odpovedá na otcovu otázku: „kde si sa tu vzal, synu?“ Tu v prírode je bližší človek človeku, ba i syn otcovi. Tu v prírode sú v rodinnom zväzku i veľké i malé zjavy — tu hromu tresk i brnkot včely, hlas víchru a šust vtáčieho krídla, blkot horiacej hory a kmit malého kvietka, zjavy trebárs tak veľmi rozdielne čo do rozmerov, predsa si vzájomne podávajú ruky, sú akoby v rodine. V týchto málo slohách vyráža sa tá nekonečná harmónia prírody, môžeme riecť ten dobrý, súladný princíp v prírode. Háj je tam bratom stráne, zvuk hromu a brkot včely majú jeden a ten istý pôvod, ponímané bývajú tým istým orgánom. I syn tedy blíži sa k otcovi a užšie sťahujú sa ich zväzky.

Znojné krupaje stiera syn z otcovho čela. A teraz nasledujú riadky, za ktoré plamenným citom ľúbam jasné čelo básnikovo! Prečítajte si ich dvakrát, trikrát, hľaďte na ne ako na nebo večerom, čím dlhšie budete hľadieť, tým viac hviezd spozorujete v hlbine nebeskej. Orba-borba! Tvrdá borba práce vyvoláva ľútosť básnikovu:

A hľa, tu zas kvitne kvet idey! Ťažká orba Slovákova, mnoho kúkoľu, mnohé vôstia (pichliače)! A syn bezmocný, on ničím otcovi v tejto borbe! Ruky-muky — on to vidí, verí, cíti a ľútosť ťažkým, veľkým vlnobitím, zmieta mi dušu… borba! muky!

Otcova tichá myseľ teší syna, veď práce treba, „ak darebák on, tak nech nezavadzia“. Zem bez dažďa, práca bez potu, obe zmĺkvejú, stanú sa neplodnými! No i hlava má svoje povolanie. Tŕnie premôže ľahko ruka, no tie väčšie prekážky, tie buky, premáhať musí um.

Zmysel toho: i tvoj um, synku, ktorého som nepritiahol k orbe, má široké pole, má pred sebou celé buky, veľké prekážky, zadržujúce vývin národa. Syn pochopuje. „Syn verný teda na zem rodnú, drahú, nenachrlí hany, nebude kliať prahu rodnému.“ Ale predsa sláva a česť roľníkovi, on zachová zem našu, lebo ju drží v prácnych rukách, polieva slzou, krvou, potom!

A tu obráti básnik oko na hory! S tajným bôľom hľadí na balvany, lebo ony nasypali to skáľa na biedne role otcove, ľudu — pre tie tvrdé otcove ruky hnevá sa na ne — no posledný blesk slnka zláti štít Choča! Štít nezávidí, on ďalej posiela blesky z hory na horu, až konečne zjasá sa nimi svätý obor Tatier! On svieti sťa lampa Slovenska. Nuž, teda nežehrite, otče môj, na tie skaly, za ich kamenisté dary! Skaly? Ale skaly naše! Ako prebleskuje slovami týmito horúca láska k rodu a kraju rodnému, ako svieti, ani ten bleskom slnka zjaganý vrchol svätej Tatry! A otec na to:

A pokojne stúpa so „šťastným“ otcom básnik za volkami; prichádza domov a zavierajúc vráta, tvrdí v duši svojej: „nik nám neodorie!“ Ticho končí sa báseň, necháva nám v duši jasnotu a mier.

Počuli sme hlasy, že mnohým čitateľom je Hviezdoslavovo tvorenie ťažkým, nezrozumiteľným. Nutno nám vyznať, že v niektorých básňach, zvlášte z mladších dôb, nachádzajú sa temné miesta, pridlhé sady, elipsy a dosť smelé skoky, ačpráve i tam, i tam plno myšlienok. Hviezdoslav nenie robený básnik, zbierkár, ktorý majúc v zásobe asi päťdesiat takzvaných poetických slov a la snění, do snů, sosnu, z rukáva sype celé bibliotéky, plné variácií — snění, do snů, sosnu! On samorastlý poeta, on čo škovránok, „ktorý nevylieta z palôt, ale z oráčovej brázdy“ a tým menej z pseudopaloty hotových „vytríbených fráz“! No on nebol dobrým ekonómom nad bohatstvom svojich myšlienok. On mal v jednej básni toľko ideí, z níchž by mohli dosnoví, sosnoví poeti natropiť tisíc „individuálnych“ zbierok. A to bola chyba. On vzal spústu drahokameňov a urobil z nich hŕbu, jeden diamant tiesnil druhý, nahromadené blesky slepili oči, miatli umy. Umelec arci potrebuje drahokamy, no nie naraz veľa. On ich poukladá do symetrie, zriadi a dá každému svoje miesto a páči sa jeho dielo i v širokých kruhoch, kdežto onú hŕbu obdivujú iba znalci.

No už v posledné časy a najmä v básni „Roľník“ vidíme, že Hviezdoslav stal sa ekonómom-umelcom. Báseň táto tvorí jeden mramorový, súmerný, blýskavý celok. Bohatstvo myšlienok zriadené, sporiadané; ono slúži harmonicky kráse. Ako krásne, plne zvučí tá jeho čistá, bezúhonná slovenčina, zrnistá ako granit, zvučná ako strieborný zvon, ohybná; raz mäkká ako páper, raz mohutná ako dunenie ďalekého hromu. Nikdy nechýba mu správny výraz, on si hrá s jazykom ako zručný umelec, panuje nad ním, zvŕta ho dľa svojej vôle, a predsa nenaruší nikde jeho ducha, neprehreší sa proti jeho pôvodnej čistote! Že ťažký! Ba čudovať sa prichodí, že tak veľké, hlboké veci vie predniesť celkom prostými výrazmi, dobre známymi i v ľude, že prostému motívu vie dať význam veľký, že hovorí prosto a majestátne, silne a detinno, hlboko a prístupne — všade ale zjavuje sa čistý slaviansky duch, ako žil a vial pred tisíci roky, ako veje ľudom i dnes, ten duch, ktorý zachovať je našou najsvätejšou povinnosťou, ktorý zachráni nás pred duchovným rabstvom cudzej kultúry. V tom veliký význam Hviezdoslava: nik z nás nenie tak nedostupným pochopom vpašovaným z cudziny, ako on! Starých našich držala na klasickej svorke latina, nás dusí germanizmus a vplýva na nás duchovne veľmi skazonosne; no Hviezdoslav akoby bol vyšiel zo žulovej jaskyne tatranskej, kde ho divom božím trímali útroby hory cez stoletia, zjavil sa v literatúre našej čistým Slovákom-Slavianom, pôvodným a samobytným od hlavy do päty, synom svojho rodu, nezakaleným žiadnymi postrannými vplyvmi. Nám samým divne vidieť seba v ňom, a to v neskalenom, sviežom, autochtónnom vide; stadiaľ to nedorozumenie, tá ostýchavosť vhĺbiť sa do prúdov jeho poézie, zato ten náš nevďak oproti spisovateľovi, stojacemu osamelo v literatúre ako tatranská jedľa v kosodrevine.

V poézii Hviezdoslavovej nieto nič chorobného. To zriedkavosť u veľkých talentov; u malých talentov tak býva, že oni len chorobné stránky oných veľkých kopírujú, ako to vidíme v dnešnej poézii. Tam napr. celá „škola“ poetov, hlúpo zaľúbených až do triviality, korí sa vlasom, prsiam, ba istý cinkal hovorí, že celý svoj svet, všetko vidí na dlani svojej milej.^[12] Zas iný velikými slovami rúha sa Bohu, tropí idolatriu^[13] mäsa, sám seba za Boha drží. Mnohí zase vystatujú sa svojimi osôbkami a nesú svoje privátne, nikoho nezaujímajúce veci a záležitosti na verejný trh.

Hviezdoslav je zdravý dušou a srdcom, takzvaný „umelecký mier“ obkľučuje ho zôkol-vôkol. I bôle ospevuje síce, bôle hlboké, no nie tú dešperáciu, to hádzanie sa sem i tam, to preklínanie. Ľúto mu je tvrdých otcových rúk, nad potom na jeho čele ustrnie žalosťou; trúchli nad ťažkým osudom národa svojho, ktorého chlieb „viac sa z dlane rodí, než z ňadier zeme“, no pevná viera žije v ňom, že „nik mu neodorie“, nádej jeho je mohutná, iskrenná — odložiac všetky žiale, „zatvára za sebou vráta“ a vhĺbi sa v tíšinu svojho domu. Tak harmonicky, pokojne vyznie báseň, plná velikých citov, krásnych myšlienok, plná slovenského cítenia. Ona je naozaj dcéra našich hôr, našich neúrodných rolí.

V žiadnom slovenskom básnikovi nevyráža sa tak mohutne viera vo vymanenie slovenského národa, v budúcnosť našu, ako v Hviezdoslavovi. Viera jeho je onou neotrasenou, mohutnou vierou, o nejž píše sväté Písmo, že hory prenáša. Táto viera čujná je všade, ona tvorí základný akord jeho geniálnych reflexívnych básní. Či stojí na temeni Baby Gory, či začína rozhovor s matkou alebo malým Ivanom, synom obraznosti! Všade osnovným tónom čuť onú nezlomnú vieru, ktorá zuní prísnym zvukom organa. Malicherné sú všetky dňové protivenstvá pred touto bezpečnou vierou na slovenské spasenie. A tento básnik spieva v dňoch najnižšieho poníženia slovenského národa! On silne, smelo spieva v hurhaji terorizmu, on je slobodným pri zvuku otrockých reťazí, on letí voľne ponad kraje potlačené a jarmené bláznivým odnárodňovaním. Hruď jeho dme sa, rozohriata ohňami voľnosti, hruď to široká a mocná, od nejž odráža sa každá pochybnosť, každá obava.

Chcel bych uviesť citáty mocných jeho slov — no voľba ťažká. Na každej stránke jeho básní koľko veršov, toľko mocných miest. Opisy jeho sú plastické, verné. Prečítajme, čo hovorí o Rusku („Slovenské pohľady“, I. ročník, str. 440.), o tej šírej pláni, prečítajme „Rodostrom“ („Slovenské pohľady“, ročník II, str. 99.), aby sme poznali stručnosť a plastiku jeho poetickej reči. Komu zdajú sa byť priťažké jeho reflexívne, dlhé básne (ačpráve ťažkosť väzí v nás a nie v básňach), nuž nech prečíta si niekoľko ráz, niekoľko ráz hovorím, „Pieseň o panne“ („Slovenské pohľady“, ročník II, str. 52). Tam ani ťažkostí, ani dlhých sád, tam reč plynie bystro ako krivánska riava, a predsa je hlboká ako morské oko! Po prečítaní tejto básne zachce sa človeku plakať. Taký hlboký lyrizmus neozval sa ešte v Tatrách. Len treba oči otvoriť, len treba nakloniť ucho. Či treba tu vysvetľovať? Nie. Nech si je tá panna „sloboda“, nech si je „národnosť“, nech si je čo na svete, ty nemusíš zháňať sa za vysvetlivkami alegórie: používaj alegóriu samú, bez ďalších dúm, i tu ťa ovanie čistá, zdravá, vysoká poézia. Natus poeta!^[14]

A čo riecť na polemickú perlu, na najnádhernejšiu polemiu, ktorá kedy uzrela svetlo sveta, na báseň „Moje krásy“ („Slovenské pohľady“, ročník I, str. 232). V Čechách vystúpil istý veľmi nadaný básnik^[15] so zbierkou básní „nebývalých“, kde opisuje a ospevuje telesné pôvaby svojej ženy: vlasy, prsia atď., atď. Táto spupná pseudopoézia vyzvala onú báseň, ktorá má v sebe viac poézie, ako celý tlstý zväzok mäsitých dityrambov. „Nie, nechválim ja súmrak tvojich vlasov… Ich noc sa stratí, kadier na vlnách dopluje skoro posol zimy — sneh.“ Bože môj, či možno krajšie vysloviť nestálosť tela, či možno lepšie zavrátiť onú idolatriu tela? Ale čítajme celú neveľkú báseň a srdce sa nám zatrasie nad vysokou poéziou, nad opravdivým, nedelaným citom. To stanovisko slavianskeho poetu. Ríša duchovná je jeho ríšou, anatomickú sálu a oplzlosť käruje poézia.

Ešte som len počal upozorňovať na niektoré krásy Hviezdoslavovej lýry — už musím prestať: nesčíselne, ako hviezdy, obklopujú ma jeho myšlienky, jeho zvraty, jeho krásy. Nepokojne blúdi myseľ — nenachádzam mieru duševného, abych mohol vysloviť, čo cítim, viem. Jak rád bych, aby rozliali sa tieto samobytné, čerstvé prúdy po Tatrách, aby zjasňovali, silili duše naše.

V posledné časy zjasňuje sa spev Hviezdoslavov, nabýva priezračnosti a tok jeho je čím diaľ, tým tichší, priamejší. On tak tvorí sa ako horská riava. Najprv skáče cez skaly, tvorí vodopády, zastáva v priehlbinách, vracia sa, šumí tuho, takže ťa šum ten omamuje k nedorozumeniu! No túto periódu už prežila Hviezdoslavova poézia, už vymanila sa čistá, krištáľová riava jeho poézie z útesov horských, prešla do krásnej doliny, stíšila beh svoj. Už plavne tečie, majestátne, beztoho, žeby bola stratila na blesku. Básnik náš v najnovšom svojom tvorení „Nová Vesna“ predstúpil pred našu milú rodinku,^[16] ktorá túžobne očakáva úkazy na poli spisovnom, už čo plavný, prostý, veľký poeta. Forma jeho blýskavá, jazyk prelestný, plnozvuký. Nuž, mnoho ešte môžeme očakávať. Pravda, Hviezdoslav nevypúšťa jasavé rakety, ktoré vo veľkej mase vyvolávajú to stereotypné „ah“. „Ich singe wie der Vogel singt, der in den Zweigen wohnet“,^[17] jeho odmena je tá samá pieseň. Viac nič. Posiaľ sme ho neuvážili, ani my, čo kocháme sa jeho prácami. No príde čas, i dohoníme zameškané. On ticho pracoval a pracuje, a keď spieva, teda robí to „z duše potreby“, ako sám hovorí. Do temného, bôľmi hojného času poslal nám Boh silný, potešujúci hlas! On sýti srdcia naše tou neklamnou vierou, ktorá ozýva sa v ňom.

Jazyk slovenský našiel si v Hviezdoslavovi mocného bohatiera. On narába ním samostatne, zručne. Víla slovenská našla v ňom milenca, ospevujúceho jej vysoké duchovné krásy. Naše slová, ktorými sme tu hľadeli upozorniť čitateľa na niektoré perly básnické, sú slová svedomia, sú výrazom nášho bezohľadného presvedčenia, ktoré potvrdiť by sme mohli i pred samým Bohom. Nás nikdy neomámilo chváľkarstvo, ba my ho celou dušou nenávidíme! Panegyrik nenie naším človekom, a prísne, ba dľa mienky mnohých ľudí našich milých a vážených, priprísne posudzujeme plody duchovné. No tu by bolo hriechom nepriznať, že máme v Hviezdoslavovi básnika, ktorého, dá-li Boh šťastia, už vytvorené a v duši jeho ešte driemajúce diela vynesú na Parnas slaviansky medzi velikých poetov nášho veľnároda.