ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[18]

Medzi novými poetickými publikáciami slovenskými zasluhujú zvláštnej spomienky Hviezdoslavove „Letorosty“, vyšlé v almanachu „Živena“.^[19] Na každý spôsob patria k najlepším zjavom literárnym, ačkoľvek sú to skromné, prosté, málo súvisiace básničky lyrické a kontemplatívne.

No majú vnútorné spojivo: žiaľ a hnev nad potlačením slovenského národa. Básnik vlieva svoj osobný bôľ do bôľu všeobecného, jeho slobodná duša ťažko nesie duchovné uníženie národa, jeho hlivenie pod ťažkým tyranským jarmom. I keď odskočí básnik od tejto večnej témy, veľkosť bôľu ťahá ho naspäť nepremožiteľnou silou.

On nemôže ináč, lebo „nevie sa zatajiť, nenávidí šaľbu, mamy, kov falše, poklôn jalovosť“ a podáva len „pravý pocit duše“. Slovenský básnik nemôže necítiť ťažobu, a keď ju pocítil, nemôže o nej nespievať.

Pravda, vyhľadáva sa talent, aby žaloba nestala sa nudnou. A talentu je uňho viac než ekonómie s darmi a myšlienkami. Jeho bohatstvo myšlienkové často láme formu a škodí jasnote. Neraz prekvapí nás krupobitie myšlienok, a čo získame na množstve a hĺbke myšlienok, to tratíme na umeleckom pôžitku: veríme, že by z niektorej neveľkej básničky vyžilo desať dnešných poetov, ktorým je najvyšším ideálom „sen“. Dnes vám všetko „sníva“ a nota bene vo sne „zpívá“, ale len slovom „pieseň“, „spev“, „poézia“, lebo ku skutočnému spevu treba dar, a toho je poriedku, treba prsný hlas, a nie nanútená fistula. Divno: dnes, kde výtvarné umenie v západnom Slavianstve má toľko serióznych žrecov,^[20] toľko solídnych pracovníkov, ba i ľudí geniálnych, poézia leží ľadom, okrem že na málo oázach prospieva. Tomu neodpomôžu poklony (jalové) a nezdravé, lživé frázy o „nesnívanej výši“ dnešného poetického tvorenia. Akési cechovníctvo skrslo, akési meranie poetickej sily na zväzky a zbierky, ba tu i tu na tucty zväzkov. Tomu neodpomôže samoklam. Nedávno prišiel mi do rúk český časopis z roku 1882; tam „kritizuje“ niekto práve vyšlé básne istého, dnes už zabudnutého „básnika“ a hovorí o ňom, že má „grandezzu^[21] Byrona“, „koncíznosť^[22] Lermontova“ a „pátos Viktora Huga“. Akoby Byronovia a Lermontovovia rástli za každou cukrovou repou!

Hviezdoslav má prsný tón. On spieva z duše, a nehovorí len, že ide spievať. On leda sebou vládal, už hľadal, hádal, skladal, jeho omámili prvé rytmy, on šiel do poľa poza školu, aby vytúžil sa plesom i vzdychom. No aké piesne? Silné i smutné, lebo: „nad postaťou havran krká, v ston poroby reťaz štrká, nuž nie div, že slabnú brká, na varyte čierny flór“. Brká síce neoslabli, ale van čierneho flóru šumí a šumí piesňami, vzdor bôľu a smútku zdravými a vysoko ladenými.

Utešená je tretia báseň „Ó prajte mi ticha, žičte pokoja!“ Je to slovenské „odi profanum vulgus“, lenže pod luzou rozumie sa tá luza, ktorá pre korisť a pokoj bruchový zrádza svoj národ a pľujúc na svoju prešlosť, bojuje za „veteš“ a hádže sa „v rmuty“ a „spory“.

Akou láskou horí básnik k svojmu národu, to dokazuje „sans phrases“^[23] v šiestej básni „Veď závidia ti, dcéro Tatier“. Ona patrí k najkrajším tohto cyklu. Bár by bolo viac než poézia, že dcéru Tatier háji „junač“! V siedmej zase vyspieva ten veliký bôľ nad porobou. Koľko tam duchaplných variácií na starú, večne mladú tému! Jak namáhala sa slovenská loď vyplávať na slobodné more — no darmo, ako siali sme plní nádeje, a žeň nebola našou. Prišla desná nepohoda, zmarila nádeje:

A potom: mŕtvota! Tupo, hlucho všade! Chlad, bezcit. I srdce skamenelo! Básnik v krvavom bôli odváži sa na úzkostný výkrik:

Pravda, potom kloní sa pred božou mocou:

I nasleduje po výkrikoch, temer zúfalých, silné miesto, ktoré bez preuveličenia nazvem velikou, gigantickou apostrofou:

Že na takéto veľkolepé, vysoké tvorby prichádza tak málo ohlasov dnes, v deň potupy a samoprznenia! Že slová tieto nenachádzajú mocnej ozveny, že ony neryjú sa do sŕdc ako šípy slnka do čistých vôd! Ach, zakalili sa vody tatranské, že ani slnečné šípy takejto búrnej dikcie neprerazia do hlbiny. Nemo stojí národ okolo posväteného veštca, mocného v slove, pravého giganta myšlienky. Nerozplamení sa tá naša mlaď vysokým ohňom! Alebo asnáď i zachveli sa srdcia, ale ústa nevydali ohlasu? Ba pozdáva sa nám, že by sám Dante nerozvíril tie naše zaspaté, netrebné duše! Požehnanie božie je mať spevcov, no beda národu, ktorému darmo pejú vysokú pieseň!

Architektúra celej tejto básne je podivuhodná, súmerná, až na konci spustí sa kataraktom citovaná, búrna a hromohlasná apostrofa na vieru a istú nádej. Tón básne má tri stupne — v treťom básnik už bije kŕčovite do strún, až vyludzuje z nich disharmóniu. On obracia sa k Bohu, že prečo dáva zotierať obraz, čo sám maľoval, on pýta sa ho, či nelámu vrahovia slovenského národa prvé prikázanie z desatora, a predsa že je uzavretá pomsty brána! Že nestíha ich, ako by mala, jeho ruka. „Či ešte malá bola pravdy muka?“ zavolá naposledy, vo vzbúrení sa proti božím radám.

Viac už nemohol, ba prepial strunu, a potom ako orkán z prahôr sypú sa rýchlym spechom záverečné slová a vyznievajú uspokojením a verným oddaním sa istote vykúpenia. Báseň táto je pravou symfóniou našich utrpení, umelecky komponovaná, na myšlienky bohatá, ľahká a melodiózna.

V ôsmej básni odôvodňuje básnik piesni večné žalovanie. On sťažka podletí k jarkej piesni, uznáva, no jeho odôvodnenie láme každý odpor, každú výčitku. „Kým trpí rod, on trpieť musí tiež!“ U Hviezdoslava je to pravdou a skutkom. Odčiňte príčiny, a on sám hodí noc na bôle (upozorňujeme na pekný, nový zvrat), k tomu ho poženie sám jeho cit.

A akoby chcel podať pokus oných veselších piesní, zaspieva si v deviatej básni: „Čušte, sovy planorečné, vám je každé svetlo priečne, čo by ste vy vedeli!“ A nato končí:

No nedlho potrvala táto jasná nálada. Na svojich rozhorčila sa poetova hruď, a ústa jeho mohutne kárajú podlosť svojich. Áno, dnes treba povedať otvorene, keď vidíme, aká morálna čuma počína chytať ľudí, do dneška verných, no blízkych spankhartenia:

V pätnástej básni zase vyšvihne sa do profetických výšin: „Sme ako národ kedys’ Izraela“ a vysloví pevnú vieru, že i nám príde Jozue.^[24]

A tak nám Hviezdoslav podal šnúru bohatú skvostných perál. Bár by ony otvorili oči nevidiace! Tak nám poslal vír krásnych tónov. Bár by ony otvorili uši neslyšiace!