Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 4


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 4

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

Pavol Országh-Hviezdoslav: „Letorosty“

[18]

Medzi novými poetickými publikáciami slovenskými zasluhujú zvláštnej spomienky Hviezdoslavove „Letorosty“, vyšlé v almanachu „Živena“.[19] Na každý spôsob patria k najlepším zjavom literárnym, ačkoľvek sú to skromné, prosté, málo súvisiace básničky lyrické a kontemplatívne.

No majú vnútorné spojivo: žiaľ a hnev nad potlačením slovenského národa. Básnik vlieva svoj osobný bôľ do bôľu všeobecného, jeho slobodná duša ťažko nesie duchovné uníženie národa, jeho hlivenie pod ťažkým tyranským jarmom. I keď odskočí básnik od tejto večnej témy, veľkosť bôľu ťahá ho naspäť nepremožiteľnou silou.

On nemôže ináč, lebo „nevie sa zatajiť, nenávidí šaľbu, mamy, kov falše, poklôn jalovosť“ a podáva len „pravý pocit duše“. Slovenský básnik nemôže necítiť ťažobu, a keď ju pocítil, nemôže o nej nespievať.

Pravda, vyhľadáva sa talent, aby žaloba nestala sa nudnou. A talentu je uňho viac než ekonómie s darmi a myšlienkami. Jeho bohatstvo myšlienkové často láme formu a škodí jasnote. Neraz prekvapí nás krupobitie myšlienok, a čo získame na množstve a hĺbke myšlienok, to tratíme na umeleckom pôžitku: veríme, že by z niektorej neveľkej básničky vyžilo desať dnešných poetov, ktorým je najvyšším ideálom „sen“. Dnes vám všetko „sníva“ a nota bene vo sne „zpívá“, ale len slovom „pieseň“, „spev“, „poézia“, lebo ku skutočnému spevu treba dar, a toho je poriedku, treba prsný hlas, a nie nanútená fistula. Divno: dnes, kde výtvarné umenie v západnom Slavianstve má toľko serióznych žrecov,[20] toľko solídnych pracovníkov, ba i ľudí geniálnych, poézia leží ľadom, okrem že na málo oázach prospieva. Tomu neodpomôžu poklony (jalové) a nezdravé, lživé frázy o „nesnívanej výši“ dnešného poetického tvorenia. Akési cechovníctvo skrslo, akési meranie poetickej sily na zväzky a zbierky, ba tu i tu na tucty zväzkov. Tomu neodpomôže samoklam. Nedávno prišiel mi do rúk český časopis z roku 1882; tam „kritizuje“ niekto práve vyšlé básne istého, dnes už zabudnutého „básnika“ a hovorí o ňom, že má „grandezzu[21] Byrona“, „koncíznosť[22] Lermontova“ a „pátos Viktora Huga“. Akoby Byronovia a Lermontovovia rástli za každou cukrovou repou!

Hviezdoslav má prsný tón. On spieva z duše, a nehovorí len, že ide spievať. On leda sebou vládal, už hľadal, hádal, skladal, jeho omámili prvé rytmy, on šiel do poľa poza školu, aby vytúžil sa plesom i vzdychom. No aké piesne? Silné i smutné, lebo: „nad postaťou havran krká, v ston poroby reťaz štrká, nuž nie div, že slabnú brká, na varyte čierny flór“. Brká síce neoslabli, ale van čierneho flóru šumí a šumí piesňami, vzdor bôľu a smútku zdravými a vysoko ladenými.

Utešená je tretia báseň „Ó prajte mi ticha, žičte pokoja!“ Je to slovenské „odi profanum vulgus“, lenže pod luzou rozumie sa tá luza, ktorá pre korisť a pokoj bruchový zrádza svoj národ a pľujúc na svoju prešlosť, bojuje za „veteš“ a hádže sa „v rmuty“ a „spory“.

Akou láskou horí básnik k svojmu národu, to dokazuje „sans phrases“[23] v šiestej básni „Veď závidia ti, dcéro Tatier“. Ona patrí k najkrajším tohto cyklu. Bár by bolo viac než poézia, že dcéru Tatier háji „junač“! V siedmej zase vyspieva ten veliký bôľ nad porobou. Koľko tam duchaplných variácií na starú, večne mladú tému! Jak namáhala sa slovenská loď vyplávať na slobodné more — no darmo, ako siali sme plní nádeje, a žeň nebola našou. Prišla desná nepohoda, zmarila nádeje:

Nuž krutý, besný krupovec: ten doriadil nám naše sady!

A potom: mŕtvota! Tupo, hlucho všade! Chlad, bezcit. I srdce skamenelo! Básnik v krvavom bôli odváži sa na úzkostný výkrik:

— Ó, Hospodine, spíš?

Pravda, potom kloní sa pred božou mocou:

— Ach, odpusť! nezahrúž — som reptal, mlčím už… ach, žalobníka um sa snadno mýli!

I nasleduje po výkrikoch, temer zúfalých, silné miesto, ktoré bez preuveličenia nazvem velikou, gigantickou apostrofou:

Si Bohom ešte vždy, Boh mocný živý! a vidíš nepatrné stebla kyvy, a čuješ, ako muška vzduchom šumí, či špľachotá sa zbičované more, či duša stonie — všetko očuť hore; si spravodlivý, však i trpezlivý, vieš hovieť, nie jak človek krátkej sily; no toho neprečkáš, by pyšných hrivy sa dotýkali tvojej povaly: tu ukážeš, že teba skúšali, i šliapneš rohaté na ich rozumy a zdrtíš ich čo biedne žížaly! Hej, nespíš; čítaš neprávosti vlny, len preto tvojej brvy nemé dumy, bo zieraš v kalich, jak sa sudbou plní; i prídeš, sudca prísny, v skorej chvíli… A naše ženy, len slnko vyšlo trudnej po sobote, priletia s heslom: „Kameň odvalený! ó, poďte, muži boľasti, ó, poďte — sme vykúpení!“

Že na takéto veľkolepé, vysoké tvorby prichádza tak málo ohlasov dnes, v deň potupy a samoprznenia! Že slová tieto nenachádzajú mocnej ozveny, že ony neryjú sa do sŕdc ako šípy slnka do čistých vôd! Ach, zakalili sa vody tatranské, že ani slnečné šípy takejto búrnej dikcie neprerazia do hlbiny. Nemo stojí národ okolo posväteného veštca, mocného v slove, pravého giganta myšlienky. Nerozplamení sa tá naša mlaď vysokým ohňom! Alebo asnáď i zachveli sa srdcia, ale ústa nevydali ohlasu? Ba pozdáva sa nám, že by sám Dante nerozvíril tie naše zaspaté, netrebné duše! Požehnanie božie je mať spevcov, no beda národu, ktorému darmo pejú vysokú pieseň!

Architektúra celej tejto básne je podivuhodná, súmerná, až na konci spustí sa kataraktom citovaná, búrna a hromohlasná apostrofa na vieru a istú nádej. Tón básne má tri stupne — v treťom básnik už bije kŕčovite do strún, až vyludzuje z nich disharmóniu. On obracia sa k Bohu, že prečo dáva zotierať obraz, čo sám maľoval, on pýta sa ho, či nelámu vrahovia slovenského národa prvé prikázanie z desatora, a predsa že je uzavretá pomsty brána! Že nestíha ich, ako by mala, jeho ruka. „Či ešte malá bola pravdy muka?“ zavolá naposledy, vo vzbúrení sa proti božím radám.

Viac už nemohol, ba prepial strunu, a potom ako orkán z prahôr sypú sa rýchlym spechom záverečné slová a vyznievajú uspokojením a verným oddaním sa istote vykúpenia. Báseň táto je pravou symfóniou našich utrpení, umelecky komponovaná, na myšlienky bohatá, ľahká a melodiózna.

V ôsmej básni odôvodňuje básnik piesni večné žalovanie. On sťažka podletí k jarkej piesni, uznáva, no jeho odôvodnenie láme každý odpor, každú výčitku. „Kým trpí rod, on trpieť musí tiež!“ U Hviezdoslava je to pravdou a skutkom. Odčiňte príčiny, a on sám hodí noc na bôle (upozorňujeme na pekný, nový zvrat), k tomu ho poženie sám jeho cit.

A akoby chcel podať pokus oných veselších piesní, zaspieva si v deviatej básni: „Čušte, sovy planorečné, vám je každé svetlo priečne, čo by ste vy vedeli!“ A nato končí:

Ó, ja sa chystám veľkej ku piesni, ja slabý k hymnu chystám sa, hej! Mňa chyce zápal veštby čudesný, hrá tucha vo mne akoby Vesny vrt kola jeden — tu slávy dej!

No nedlho potrvala táto jasná nálada. Na svojich rozhorčila sa poetova hruď, a ústa jeho mohutne kárajú podlosť svojich. Áno, dnes treba povedať otvorene, keď vidíme, aká morálna čuma počína chytať ľudí, do dneška verných, no blízkych spankhartenia:

Čo deň, vždy viacej zmáha sa a šíri podlosti veľkotoká záplava, rve sihoť poctivcov, breh strháva kus po kuse a v bezdné hlce víry! Stráž upomína z veže, ale sirý jej hlas na púšti zavše skonáva…

V pätnástej básni zase vyšvihne sa do profetických výšin: „Sme ako národ kedys’ Izraela“ a vysloví pevnú vieru, že i nám príde Jozue.[24]

A tak nám Hviezdoslav podal šnúru bohatú skvostných perál. Bár by ony otvorili oči nevidiace! Tak nám poslal vír krásnych tónov. Bár by ony otvorili uši neslyšiace!



[18] „Národnie noviny“ 1886, č. 71.

Článok vyšiel v sérii Vajanského glos pod názvom „Kritické poznámky“ V.

[19] „Letorosty, vyšlé v almanachu „Živena“ — v druhom ročníku almanachu „Živena“ 1885, str. 68 — 90. Jeho redaktorom bol Ambro Pietor.

[20] žrecov — pohanských kňazov

[21] grandezza — (tal.) vznešenosť, dôstojnosť

[22] koncíznosť — (lat.) zhustenosť, stručnosť

[23] „sans phrases“ — (fr.) „bez fráz“

[24] i nám príde Jozue — vo význame: i nám príde vodca, osloboditeľ





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.