Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 4


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 4

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

O „Zobraných spisoch“ P. O. Hviezdoslava

I. zväzok

[37]

Práve vyšiel I. zväzok básní Hviezdoslava v druhom nezmenenom vydaní.[38] Bez hluku a bez bubnového tam-tam stala sa táto udalosť, vďaka Kníhkupecko-nakladateľskému spolku nášmu a vďaka krásnemu, čestnému obecenstvu slovenskému. Áno, to je u nás udalosť nielen literárna, nakladateľská, kníhkupecká, ale udalosť národno-kultúrna, vzdelanostná, ktorá blaží srdce a pozdvihuje už-už klesajúcu dušu pod ťarchou časovej hnusoby a pri netrebnom hluku prázdnych opičiackych komédií! Slobodí sa slovenská duša ako úbohý motýlik z tvrdej kukly, ako zrnko pochované v čiernej zemi. Veliký syn Oravy, miláčik celého národa, pomáha kukle horúcimi lúčmi, pomáha zrnku nebeskou vlahou svojej čistej poézie. Oslobodí sa slovenská duša ako motýlik, ako pochované zrnko, oslobodí sa k životu, hoci ju dusia zo všetkých strán.

Strovenie, pomerne rýchle, celého prvého vydania Hviezdoslavovej epiky v ťažkých okolnostiach bez vreskotu škrekľavej reklamy, ktorá už i naše uši počína urážať, svedčí o vysokej úrovni slovenského čítajúceho obecenstva, o jeho vysokej inteligencii, o zjemnelom vkuse a hlbšom nazeraní na život a jeho duchovné záujmy. Pre nás je zjav tento milší, než krvopotné vydobytie volebného okresu, hoci si vysoko vážime každý politický výdobytok a naskrze nebagatelizujeme národné zástupníctvo pred fórom nešťastnej, do záhuby sa valiacej krajiny.

Druhým vydaním Hviezdoslav utvrdí sa už v národe ako fakt, ktorý sa nedá zotrieť nijakou tyraniou školskou alebo kultúrnopolitickou.

Kosť z kosti národa, celý, nesfalšovaný, nevyumelkovaný, prostý a veliký stojí Hviezdoslav u brány národnej osvety a ukazuje bezškolskému národu cestu k sláve. Bezškolskému, hrozné pomyslieť na počiatku dvadsiateho stoletia.

Sládkovičov „Detvan“ hlásil sa tiež k bezškolskému národu, Hviezdoslavova „Hájnikova žena“ je súrodný, kongeniálny pendant[39] k „Detvanovi“. „A to je naše zrkadlo!“ stojí o dvoch najväčších, najslovenskejších tvorbách slovenských. Bezškolský národ: miluj si obrazy žitia verné a skvostné: nech sú ti školou strednou i vysokou, nech sú ti akadémiami, univerzitami, nech sú ti i panteónmi slávy a budúcnosti!

Krásnoduché slovenské obecenstvo, nepočúvajúc na vŕzgot kritikasterov a obskurantov, kvitovalo slávne literárny skutok svojho poetu, keď rozobralo už tri vydania „Hájnikovej ženy“ (ako prvé možno považovať uverejnenie v „Slovenských pohľadoch“, ako druhé odtisk z tohože časopisu, tretie v „Zobraných spisoch“), a toto štvrté, veľmi krásne, korektné, až na najmenší punktíček, dúfame, nebude dlho ležať v magazínoch „nakladateľského spolku“, ale pôjde do slovenských krajov k slovenským srdciam, umom i dušiam, ako živá, účinkujúca, povznášajúca, krištáľovo prameniaca sa kniha slovenského génia.

Okrem „Hájnikovej ženy“ prvý zväzok „Zobraných spisov Hviezdoslavových“ prináša epickú bukoliku[40] „Bútora a Čútora“, nádherný obraz ľudový „Na obnôcke“, rozkošný „Poludienok“ a „V žatvu“, veci vypracované zo slovenskej čistej skaly tatranskej, zrastlé s našou slovenskou zemou, intabulovanou na meno slovenského národa, že nám ich už ani tisíc konkvistádorov a pelešiacich arpádov a divochov neodberie a neodcudzí. To sú pečate slovenskosti, vrezané nezhladiteľne do tejto našej írečitej, veľkej slavianskej pôdy, to sú charakteristické rúny a črty, ktoré nám poisťujú na večné veky vlastníctvo našej slovenskej a len slovenskej zeme. Ostatné epitetá sú švindeľ, lož, podlosť a hnusné farizejstvo! Zem naša slovenská je naša svätyňa, za ňu položíme duše a životy svoje. Nie konkvistádorským[41] palcátom vydobyli sme si ju, ale duchom, géniom a vehlasom našich velikých, jasných, tvorivých synov. Meno Hviezdoslava musí preniknúť do celého slavianskeho plemena! Ono neostane v úzkom kruhu blízkych zemkov, ono pôjde do velikého sveta: ouranon euryn hikanei!![42]

II. zväzok

[43]

Vyšla veľká slovenská kniha, čo druhý zväzok jedného z najkrajších a najväčších slovenských vydaní. Mnoho, mnoho rokov, okrem „Tovaryšstva“, na obzore slovenskej literatúry nezjavilo sa také objemné literárne dielo.[44] Naše časy nie sú priaznivé veľkým podnikom čiste ideálnym. Boli i iné časy, v ktorých Bernolák vedel vydať monumentálny „Slovár“ a Palkovič celé Písmo sväté. Rešetka vydal dvojzväzkovú knihu veršov a teológia ozvala sa vo veľkých bachantoch. Ale tie minuli sa. Denná potreba hlce talenty, ľahký list časopisov požaduje rýchlu, zimničnú prácu, ktorá nečaká.

A ešte próza našich dní! Nechutná borba za posledné duchovné sústo, rozhorčenosť, prázdnota, odrodilstvo, slabodušnosť! Rozptýlení sme ako rozstrelené jarabice, a stavákov, čo nad nami pasú, je veľké množstvo! Unížení sme, obratí o slobodu, o možnosť duchovného vývinu. Vyháňajú nás zo škôl, mysliac, že tým Bohu slúžia, zavreli nám stánky osvety, mysliac, že nás tým postavili do stavu istého vymierania. Blen horký je náš život, suchá horúčava páli temená naše, dňom a nocou krahnú údy naše sychravou, vlhkou zimou. Žíznime po vode pramenitej a nik nám ju nepodáva, lačnieme po chlebe a nik nám ho neskytá.

V takýchto okamihoch z tichého Tuskula,[45] od človeka tichého duchom, skromného, dostali sme celú záplavu jasnej, krištáľovej vlahy, celý dážď májový, teplý čistej, hymnicko-lyrickej poézie. Považujeme to za veľký skutok v našom národnom, duchovnom živote. Keď rozpisujeme sa na tomto mieste o zhromaždeniach, o pravotách a iných dejoch nášho žitia, nech nám je dovolené venovať niekoľko riadkov tak veľkej literárnej udalosti, ako je krásna, čistá, duchaplná a geniálna kniha nášho básnika Pavla Országha-Hviezdoslava. Aby darca náš milý, štedrý, bohatý naozaj nemal právo povedať:

To skusujem: málo je súcitu, ej málo! Srdcia sú jak kamenie, zvariača toť cesty; priateľstvo, ach dávno kdes’ v tôni pozaspalo; láska, pomoc, obeť: to zvuky starej zvesti.

Nie, my musíme básnika dezavovať.[46] Veliký muž v našom duchovnom svete, raziteľ novej dráhy, pestovateľ jazyka nášho nepremožený, tvorca nesmrteľných postáv v epike a nových nesmrteľných zvukov v lyrike, zdroj orlích myšlienok, hlboký žalmista, znateľ rodných sŕdc, horliteľ za svoj národ, buditeľ, zlatou polnicou budiaci ospalých, majster slovesného umenia, ovládateľ širokej dŕžavy fantázie, poklonník krásy a dobra, bohatier Spasiteľa nášho, najčírejší Slovák duchom, vzletný proféta idey slavianskej, on nesmie mať právo povedať, že s ním súcitu málo, že srdcia naše sú ako kamenie a zvariača vedľa cesty… že láska… to iba zvuk starej zvesti! Nie, to nestane sa.

Jestli by stalo sa, jestli by nový svieži prívet mohutnej, hlbokej, čistej poézie Hviezdoslava zostal u nás bez ozveny, majster bez žiakov, proféta bez veriacich, spevec bez slucháčov, to by bol hrobný kameň národa, znak hynutia a prepádania sa pôdy pod biednymi nohami národa. V jednom arci môže mať pravdu bôľny povzdych nášho sladkého barda: súcitu málo, lebo nás je málo, nás je pomerne k jeho činu veľmi málo! Rozptýlení sme ako rozstrieľané jarabice, nie veľký chrám má pred sebou básnik, ale malú cirkvičku, malú loďku, hádzanú vetrami. Ale to nemení na samej veci! Nadhorný kazateľ, lejúci z pahŕbka slová večnej pravdy, nemal veľa poslucháčov. My netrasieme sa nad číslom, my staráme sa len o hĺbku ponímania, o vernosť tých, ktorí majú uši k slyšaniu, a duše súce prijať veľké, slovenské, poetické evanjelium jeho.

My trasieme sa nad tým, či mysliaca mládež naša pôjde zbožne načierať z Hviezdoslavovej hypokrény a na základe tónov veľkého majstra bude usilovať sa pomknúť slovenský myšlienkový svet zase ďalej, či utvorí sa nový krúžok duchov prijímajúcich, ako i duchov podávajúcich! Či do hluchoty zazuní jeho pieseň a či do živej hory s ľúbymi ozvenami? Či úrodná, tvorčia sila jeho narazí na iné tvorčie sily a či úroveň, na ktorú pozdvihol slovenský verš Hviezdoslav, zadržaný bude veselou, radostnou mladou silou, rozmanitým spôsobom čo do formy, vkusov, postati, ale jedným, celistvým čo do ducha a velikých ideí, ktorými má žiť naše veliké plemeno?

Beda národu bez pravej poézie, bez pravých, svojských poetov, ale aký bôľ musí vzňať sa v srdciach týchže, keď nerozumení klesajú do mohýl?

Väčšina, a to valná, básní zobraných v tomto druhom zväzku po prvý raz ide do sveta a otvára nám nové záhyby básnikovej, už upokojenej duše, predstavuje nám ho už zakončeného na všetky strany, rozvitého, ustáleného; posledné básne sú jasné a priehľadné ako horský krištáľ, formou bezúhonné ako poľné kvieťa. Rozhovorila sa bez ohraničenia duša poetova, a to jazykom poňatným každému vzdelanému, a pri malej pomoci, i obdarenému, prostému človeku. Mnohostrunná je lýra jeho, ladená prívetivou, jasnou múzou i vtedy, keď „smútky rozlieva“ dľa slov Sládkovičových. Nenájdete tam riadka manierizmu, falošného svetobôľu a moderného skučania mladých starcov, keď i nájdete veľké bôle a hlboký zármutok. Smútok jeho je ako aureolou obložený chomiakovovskou vierou, osladený umeleckým, puškinským ľubozvukom. Dobre robí, pravý poeta! Keď nemôže „prekročiť balvan obrovitý“, spieva: „preletieť ho ešte vždy stačia duše kriela“.

A tak voľný duch jeho naozaj preletuje ponad balvany zemskej nízkosti, cez ktoré tak biedne klopýtajú dekadenti. Niet u nich krídel.

Mnohostrunná je lýra jeho, nájdeme tam všetky tóny srdca ľudského (až hádam na senzitívnosť v láske), no pre naše terajšie časy hymnická časť jeho novej zbierky (str. 1 — 71) má pre nás teraz aktuálny význam, len by vnikla do domov i duší! Klesáme duchom, mrmleme po kútoch, javí sa miestami hriešna nevrlosť a neláskavé súdnictvo. Opierame sa miestami o vrtkavé náhľady okamžitých nálad, samouverení a neúprimní. Nevera plúži sa ako had k srdciam našim, obraciame hlavy k modlám, nepočúvajúc hlas verných bratov!

Do takých časov zaznel velebný organ Hviezdoslavovej hymniky, obrovský, silný organ, s mutáciami nebeských sfér, s pedálom nezlomnej viery a velikej dôvery v nadsvetové riadenie, najvyššiu samoderžavnú moc božiu, prenikajúcu ako veľsvety, tak i náš malosvet do posledného pieskového zrnka, spočívajúceho na dne, ľuďmi zabudnutého alebo posiaľ nevedomého mora.

Zapýr sa, malodušný človeče, vyroň slzu pokánia, očisti dušu ohňom kajúcim od špiny a na krídlach nášho poetu vyšvihni sa do čistej sféry, bez ktorej zdochneš ako zver, zalezený do smrdutej jaskyne!

Zahanbi sa ešte zavčasu, maloverný, odhoď nízku službu i so mzdou tela, navráť sa k svetlu!

Veliký radca povstal v lone tvojom, ó ľude slovenský, on radí, abys zaúpel k Duchu svätému: „Uč štekot spenených vĺn odmietať, odvracať pádne zbesilý ich príboj; uč obnažovať zradu, podlosť, mrzkosť, uč vytrvať vzdor všetkým útiskom a príkorom a krivde, násilenstvu až do pozdného dychu zmužile!“ Nečuješ v slovách jeho radu spásy?

Veliký kazateľ povstal v lone tvojom, ó ľude slovenský, ktorý ti káže: „… pokľakni i skloň sa v pokore, tak opakuj prosbu: budi Gospodi milosť Tvoja na nás nynie i ve vieky!“[47] Nečuješ v slovách jeho zvuk svätometodejský?

Dávidovský žalmista povstal v lone tvojom, ó ľude slovenský, ktorý ti spieva: Pomôž zbudovať Sion, vzbuď prorokov, žehnaj sejbe ducha, z pôdy utrpenia vyveď život, žatvu prebohatú. V nádeji blízkej spásy na novej času vlne ideme v budúcnosť — postretaj nás, ó Hospodine, posolstvom radostným! Nečuješ v slovách jeho útechu a obrodenie?

Tatranské studené skaly ozvú sa, keď ty neozveš sa, tukom podrastené srdce! Vekové jedle zavzdychajú, jestli nepovzdychne tvoja spľaslá hruď! Ale beda, až budú za nás ozývať sa a vzdychať skaly a nemé stromy.

A o tebe, drahý náš poeta, o tvojich vekových tvorbách, nemôžeme iné povedať na konci týchto nedostatočných, bledých riadkov, len to, čo si sám riekol o Raffaelovi pred jeho „Sixtínou“:

Kto mohol tento zázrak znázorniť? Kto zachytiť v sieť lúčov blahovesť tú chvátavú, kto zmyslom priblížiť to veličavné božstva zjavenie? Poviete: slávny básnik Hviezdoslav, ja však: božský genij v človeku!

III. zväzok

[48]

Zobrané spisy uznaného už autora majú podávať celý obraz jeho duchovného sveta, jeho prekonanej a dovŕšenej práce, jeho literárnej osobnosti, zakončenej a ustálenej. Druhé veľké slovenské vydanie posledných čias, tretí zväzok básnických diel Hviezdoslava, túto úlohu nevyplňuje. Básne, ktoré Hviezdoslava vyniesli a urobili známym, srdcu milým, z veľkej časti ležia ešte vždy po hrobkách rozmetané, a básnik naplňuje zväzok za zväzkom prácami novými; on namiesto ustáleného, upevneného obrazu podáva nám drahocenný zjav vzrastu, vnútorných premien, rozšírenia a prehĺbenia svojej múzy. Zozbieranie jeho spisov vzbudilo v ňom nové a nové mysle, dumy a plány; priestor, ktorý mu poskytnutý bol vydavateľským spolkom pre jeho už raz tlačené práce, naplnil pilnou rukou prácami novými. A tak jeho „Zobrané spisy“ stávajú sa tým drahými, čím vlastne nie sú. Ako prvý a zvlášte druhý zväzok, tak i tento tretí prináša nám svieži plný voz ťažkozrnnej novej úrody.

Tretí diel zobraných básní Hviezdoslavových je zase epický, ako bol prvý. Prináša prepracovanú „Agar“, v dvoch tretinách nového „Kaina“, novú báseň „Ráchel“, nový „Sen Šalamúna“, rozmnožené „Vianoce“, novú „Večeru“, nový „Prvý záprah“, v starom, už známom rúchu „Eža Vlkolinského“ a cele novú epickú báseň „Gábor Vlkolinský“. Posledný je v rozmere najobšírnejší slovenský epos po Hollého „Svätoplukovi“. Už z tohto suchého vyčítania vidno, koľko sviežeho, nového prináša nám toto veľké, krásne vydanie, takže za tretím zväzkom môžeme smelo siahnuť ako za literárnou novinkou. Bárs by sa jej dobre viedlo a zavítala pod strechu každého rodoľubého domu nášho.

Radosť, ktorú redakcia „Slovenských pohľadov“ roku 1883 pocítila, keď jej prišiel rukopis „Agary“, obnovila sa v hrudi našej pri čítaní tohto posledného spracovania a rozhojnenia. Hviezdoslav vtedy, r. 1883, s „Agarou“ narástol pred našimi očami, ačkoľvek mal už neúročný vzrast. Bolo to prvé jeho väčšie dielo objektívnych, pritom vozvýšených tvarov.

„Agar“ je apoteóza materských citov v trojakom smere: hryzavá ľútosť ešte bezdetnej Sáry, ktorá ju pohýňa až k trápnemu povedomiu, že je „ničím“, pohýňa až k rúhavým slovám:

„Ó, strestals’! a ja predsa nezvinila; i berieš život, a ja nedožila materských slastí, v dcére nie, nie v synu! Nuž ďakovať zač Tebe, Hospodinu!? — — — — — — — — Strž odev! — Tys’ ju dal — a vyškub vlasy! — skrz Teba sšediveli, Tvoje časy —; zhrň kosti tieto! neviažu ich svaly — tiež Tvoje roky, čo ich ohlodali! — Spáľ ňadrá, srdce rozkál, zachyť oči! Tvoj anjel — zdrž ho! — darmo ku mne kročí: bo sľúbils’ neraz, ale nenaplníš; už márne: či sa skvieš, či v chmárach vlníš; vem duše strapy! dovoľ, nech už zamre: môj pán ať schová v hrob ma proti Mamre, on nech ma schová, trápny obraz ženy, a smrti anjel nech mi krídlom tieni na veky… Život červmi rozprtený, tam spočiniem, pusť! pusť…“ A v zloby vatru dážď šustnul sĺz.

Oproti tejto žravej túžbe za materskými radosťami stojí Agar, ktorá síce nemôže hovoriť so Sárou: „mám zlato, striebro, skvosty“, — Agar, otrokyňa, nič nemajúca, ale šťastná mať, o ktorej hovorí básnik:

sa vztýčila, a vezmúc decka ruky do svojich, celú lásku, aká zvrela jej v duši — v ústa vdýchla Izmaela.

Len týmto materinským bozkom, v ktorom vrie celá jej bytnosť, je Agar bohatšia nad Sáru, a toto bohatstvo preváži všetko, preváži i krásu a mladosť Agary, takto opísanú:

I došla Agar. Ako mládnik zjari už pokročilej, kvietím obopätý, tak zjavila sa. Jasnomodré šaty jak vlna morská, stieľavá hmla v podzim, jej splývajú od drieku k nohám bosým, kým prez plň hrude plášť vlá prevesený čo peruť plamenná. Pleť tváre mení sťa hodvábu sa lunenie, plam v skrytu — je brnavá a preds’ jak z polosvitu; na skvosty očí riasne mihalnice tak spadajú jak tráva do studnice; úst pruž ni ruža vzňatá do plápola — a v ušiach krúžky žiaria z karneola. Jej celý zjav je východu jak snenie, jak povetrohry čar a vykúzlenie, jak v púšti oáza, jak zora v stepi, trsť Nílu hybká, porast palmy lepý…

Plastika a malebnosť panujú v tomto opise, patriacom k najskvelejším miestam slovenskej poézie. Agar tu stojí pred nami v zrelej sviežosti, v hrdej orientálnej kráse. Mňa upomína na istú polychromizovanú terakotu,[49] ktorú som videl kdesi v múzeu — miesto a čas už vymizli z pamäti, ale sama statua mi živo stojí pred obrazotvornosťou, živo osviežená básnikovými veršami.

A tretí moment materskej lásky: Agar, vyhnatá Sárou a Abrahámom, na púšti vidí umierať svojho syna, to všetko, čo má, tú sumu všetkých radostí i bôľov, obáv i nádejí — jedným slovom, vidí hynúť svoje decko.

Básnik siahol do najhlbšej komory svojho srdca, keď opísal zúfanie, rev srdca, ston duše matkinej nad hynúcim dieťaťom. Silný, temer prisilný je výraz hrozného zúfalstva, na aké môže sa vyšvihnúť len bôľ materský:

Och, k nemu! neste nohy, chromé sily; či nie ja uložím ho do mohyly, v kolísku večnú — do svojeho lona, by Agar hrobom bola mu, až skoná?

Je to grandiózny výraz, on objíma celú veľkosť materského bôľu; je to najvyššia, ramenami po nebo spínajúca sa modlitba, strach raz rúhajúci sa, raz všetko žertvujúci; je to krik duše, čo ako hrešiacej zúfaním, no predsa, predsa ešte v hlbinách dúfajúcej na Boha a jeho svätý sľub.

A veľkolepá materská epopeja, tragická, potriasajúca, surová, postavená pod ťarchu vyšších súdov božích, pod ťarchu tej zmluvy, ktorú Jehova zakľúčil s Abrahámom o sudbách semena jeho, ku koncu mení sa v triumf citu materského: zmiloval sa Hospodin i nad nezákonným plodom Abraháma, ktorý:

„jak céder vzrastie libánsky, zdusiac cudzopasné chraste — na reka zdužie, skutky veľkolepý, slobody orlom zahniezdi sa v stepi; u vzchodu brány čo len bude strežať — a v národ zbujnie, v dvanástoro kniežat!…“

A Agar, opäť šťastná žena, putuje ďalej, vyhnatá, vydedená, ako archanjel smer letkom značil pred ňou… Takýmto krásnym, blahým obrazom končí sa citmi a náruživosťami, bôľmi a ďalekozornými reflexiami bohatá, nepokojne vzrušená a pritom predsa rovným epickým chodom idúca, krásna slovenská prvá epopeja nášho Hviezdoslava. On zanechal po prvý raz v „Agare“ „nevyčerpateľnú reflexívnu lyriku svoju“, ako hovorí Jaroslav Vlček („Dejiny literatúry slovenskej“, str. 255), „malé motívy, z ktorých vie vyčariť myšlienkový svet, v ktorom hlási sa originálny poeta i originálny mysliteľ“ — a pošiel ďalej tvoriť postavy, typy, živé deje, objektívne obrazy, histórie. A prvý nábeh bol skvelý.

Bolo počuť svojho času niektoré teologické pochybnosti — možno správne. No my máme pred sebou báseň a nie učenie o božej ekonómii pri diele spasenia plemena ľudského. Básnik podáva obrazy a nie náuky. No i v tomto ohľade hlavná cnosť Abraháma, jeho bezpodmienečná viera je živo pointovaná. K reptajúcej Sáre hovorí patriarcha:

„Nie: jeho reč je žiadne pochlebenstvo, lež istota! je pravda neskonalá, Abrahám verí tvrdšie než je skala, pevnejšie dúfa nad dubové hory, a ďakuje a prosí a sa korí!“

Hľa, tu je význam abrahamitizmu celý a presne označený: viera a dúfanie v jedného Boha, základ monoteizmu a koreň všetkého judeo-christianského[50] náboženského vývinu.

No nám tu ide o básnika, o formu, o krásu, o estetiku. Nám je ľahostajné, kde našiel poeta krásu a do akej rízy ju zaodel. Vďačne ju prijímame, zaodenú „v jasnomodré šaty, splývajúce ako vlna morská štíhlou postavou, v rudý plášť, prevesený ako plamenná peruť cez plnú hruď“ brnavej Egypťanky, práve ako vďačne ju vidíme v príšernom opise žhavej stepi a v nadzemskom zjave archanjela, vznášajúceho sa a cestu ukazujúceho tvrdo skúšanej matke, ktorá v básni našla svoje najvyššie zidealizovanie. „Agar“ je drahocenná čierna perla slovenskej poézie.

„Kain“, druhá veľká báseň v tomto treťom zväzku, má tiež starozákonnú, vlastne praľudskú tému, idúcu do najhlbšej stariny, ktorej posvätnosť uznáva židovstvo, kresťanstvo, mohamedánstvo a paralelné zvesti má i národ prastarých Indov. Pád prvých rodičov a prvý veľký zločin, tak ako ho nachádzame v prvej knihe Mojžišovej, má mnoho variantov aj inde, takže Hviezdoslavovu tému mohli sme správne pomenovať praľudskou.

Nejedného už pritiahla: najznámejšie spracovanie, bezsporne i najgeniálnejšie je Byronov „Kain“, tak známe a tak geniálne, že vyžaduje sa odhodlanosť, aby nový básnik nevdojak nebol vtiahnutý do krážov silného Brita. Pred Byronom spieval o tom samom Milton vo svojom „Stratenom raji!“; nemecký poeta osemnásteho stoletia Salomon Gessner napísal báseň „Smrť Ábela“, ktorá dostala temer európsky chýr.

Byron svojím „Kainom“ stal sa otcom takzvanej „satanickej“ poézie, ktorá si našla mnoho epigónov. Títo páni myslia byť veľkými a silnými, keď zvelebujú satana a Boha unižujú. Bez žartu, videli sme „poézie“, v ktorých Boh píšu s malým „b“ a diabla s veľkým „D“, satan s veľkým „S“.

V Byronovom „Kainovi“ hlavným hýbateľom deja je Lucifer, ktorému priznáva sa sila, rovná božej, a ktorý tak pokúša Kaina, že ho privedie k bratovražde. Báseň je plná ostroumných rúhanín, duchaplných pochybností, geniálnej nevery, či zlovery. Toto by chceli napodobniť noví vyznavači satanizmu, lenže okrem surovostí a blasfémie nič u nich nevychodí.

Lucifer zasial do srdca Kaina vzburu proti Bohu. On nechce viac obetovať: „Čože je para horiacej krve a muskulov proti plaču matiek, ktorým vraždíš mladé! Preč!“ A Kain ide rozrúcať Ábelov oltár. „Preč,“ volá, „tvoj Boh miluje krv, daj si pozor!“ No Ábel chráni svoj oltár proti nábehom rúhača so slovami: „Viac ako tento život milujem Boha!“ a Kain udrie ho ohoreným polenom, schyteným z oltára, po sluchoch.

Hviezdoslavov „Kain“ je tiež mystérium a vzdor tomu, že látky temer kryjú sa, o odvislosti ani reči byť nemôže. Tú by mohla vyňuchať iba podlá zlosť špinavého recenzenta, ktorý myslí si, že vynašiel nový pušný prach, keď autorovi nájde nejakú zdanlivú podobnosť. O takom „kritickom“ a „realistickom“ lumpovi veľmi dobre hovorí Goethe:

der Tausendsacrament! Schlagt ihn todt, den Hund! Er ist ein Recensent!

[51]

Hviezdoslavov „Kain“ predstavuje negáciu; ona je pôvodom a prameňom egoizmu, nešpliech, sváru, ľsti, ziskubažnosti! Ona „brehy trhá s útulky cnosti, s pravdy oltármi, s majákmi svetla; zaplavuje nivy s ich krásou, dobrom, v korisť zaberá skvost nádeje i práce hotovizeň, v púšť obracajúc sľubný Kanaan.“ Menujme ju kainizmom.

Že dobre chápeme, potvrdzuje nám to i Lilita, vábiaca Kaina z ramien ženy Diny: „Vieš, kto si, brachu? Veleduch! Ty medzi našich duchov patríš umom i vôľou jedine. Ten orlí vzlet, ten rozmach ramien! Za priekorom žízeň, po protivenstvách žravá pachtivosť, snáh vzbura o víťazstvo plenu, skazy.“

A o sebe hovorí Kain: „Nie môj dômyseľ ač úmyseľ môj: vykonávač, nástroj ja jeho bol len — nástroj zduchovnel však: stal sútvorom sa, majstrom! Prijímam zlo za svoj remek! Vážim šedivý rub dobra; v službu najatý lži, nesiem hold mrzkosti. Mám poklad záporu: svet schopný zakúpiť, ho obmeniť v zmes, za púšť znova!“

Táto negácia kainizmu vyráža sa veľmi vypuklo v opise vychádzok Kaina s Dinou:

„A jak tak vychádzali: jej neraz pilne poukazoval na vnady prírody… Ale medzitým vždy niečo našiel vadným, nedostatkom na tvorčích dielach, i hneď nevážne ich zľahčil, odsúdil. Klas mu bol chudý: mzdou práce lichou; málo pestrý kvet pre oka žiadosť, pre sluch lakotný spev vtáčka bzuk ak — chrastím leda strom, bár vrcholom sa týkajúci hviezd, kŕtinou vrchu štít… a šíry obzor len tesňou, úžavou; ba blankyt sám, ten nekonečne čistý, jasotný slul zabrudenou síňavou mu, chmára nie dosť čiernou. Kam zmyslom trkol: všetko zvrátil v opak. Tak potupil ich: kýsi kazisvet, odbojník, nadutec…“

Básnik nepolemizuje, nekarhá, on podáva v obraze to, čo zahniezdilo sa morovo v dŕžave duchovnej; sám fakt hovorí a odsudzuje sa sám. Tak zavraždenie Ábela bolo len fázou, len surovým výbuchom kainizmu, ktorý má širšie pole pre svoju negatívnu, kritikasterskú, všetko výkalmi vlastnej zlosti a podlosti oblievajúcu činnosť. A Kain Hviezdoslavov je o to hroznejší než Byronov, že tento posledný stal sa obeťou samého Lucifera, zvedeným, kdežto zlosť prvého zrodila sa v jeho vlastnom srdci; on neprotivil sa ani dedičnému, ani vlastnému hriechu, neborí sa s ním, ale naopak, on ho povedome pácha, ba zvelebuje: „hriech! hriech! — a či je hriech? Tma u svetla, noc za dňom… ako puch popri vôni, ako osteň proti hlati… všetko musí byť, je nutným líca opakom — povinnosť má jestvovania! Ja tento volím.“ Len slepotou omráčený nevidí tu borbu veľkého básnika s opachou smilného novovekého duchovného zablúdenia, perverzného dekadentského oslabenia.

Strašné zablúdenie ducha a srdca ľudského neviaže sa na čas a formu; v dnešné dni zvlášte silno badáme ho v egoizme a individualizme, narástlom do potvorských rozmerov, v zle páchnúcej nadutosti, v samozbožňovaní a pri žiadnom stupni podlosti nezastavujúceho sa zneváženia ducha a práce iných.

Že nič nevkladám do básne, čo v nej niet, uvidí každý pozorný poslucháč. No aby sme poznali jej kompozičnú, poetickú krásu, vráťme sa k počiatku. Báseň je hlbšia, obsažnejšia než „Agar“, ona pri umnom pochopení blíži sa u nás k významu „Fausta“. Ku koncu vyšvihne sa k unášajúcemu dramatizmu, zjav i u Hviezdoslava zriedkavý.

Rozbor „Kaina“. Strašný zločin stal sa, Adam zaburácal hnevom, bôľ matkin ozval sa v náreku, sestry nesú schladlé telo Ábelovo, volajú ho k životu — darmo… Pod nohami Kaina „celá príroda sa sklátila“, on vypočul kliatbu „behúňom budeš, sveta tulákom“. „Iď, odporco ty! odvážlivec drzý! Iď! vražedlník, zhubca, zločinec, mariteľ môjho rádu, tvaru borca! Odsudzujem ťa i zapudzujem!“ K tomu kliatba otca, matkin výkrik desný, lkanie sestár, na čele „špejúca smuha — čo zbývalo Kainovi?“

Útek bez cieľa. „Búrlive kráčal, rovno prívalu… zamieril v porost — prelámal sa ním jak šelma v noci na lup tiahnúca,“ až zanikol v pošmúrnom lese.

Adam ustal v zúrení, Eva znemela nesmiernym bôľom, dcéry ako cipušky okolo nej, a keď otec znovu prepukol v predošlý vztek, išli ho tíšiť. Nežná Ada prosí otca, aby ustal žehrať, „Ada ťa tvoja prosí!“ Manželka-sestra Kainova, Dina, tíši otca, poznamenávajúc, že však už ušiel. Hanna vidí v otcovi jediného ochrancu „bázlivých stvôr“, keď je Kain preč a Ábel „spí tvrdo, hlucho“. Zilla liská sa otcovi nádejou, že sa Ábel ešte prebudí, ako stlačená trávka dvíha lístok po lístku…

Adam surovo rozborí nádeje mladuškej dcéry. Ábel je na veky mŕtvy, „padol, zahynul…“ Ale žije jeho ubijca… Tá myšlienka zase strhne Adama k mohutným slovám kliatby… „Ty Bože! svojou všemohúcnosťou, tou, ktorouž, jak si stvoril veľký svet, i zničiť ho môžeš, Ty prispej jej! Jej všetky živly pridruž: zahubiť zvrhľa môjho semena nešťastlivého…“

Tu vpadne do surmy otcovej hroznej kliatby hlas matky. Čo nemohli ľúbezné hlasy mladíc, utíšiť gigantický hnev Adama, Eva dosiahne cieľa — samovydaním sa. Ona, Eva, je hriešnicou — Kain je následkom matkinho previnenia! Ona prestúpila „ľavný“ zákaz v raji… Len jej výčitky, len jej celú horič otcovho vnútra a len jej hnevu spor, páľa pohromy, súžba kušavá — len jej… Tu vidíme zase veľkosť a žertvu matere, onen vysoký stupeň oddania všetkého, všetkého. A pomáha jej Dina, čo milujúca žena: „Ach, hej, dosť ver’, dosť — veď pošiel a aj sotva príde viac.“ K citom sesterským druží sa tu cit manželky, matky Enocha.

Utíšený Adam káže dievkam priniesť Ábela, aby ho pochoval. Nasleduje trúchlospev pohrebný. Chór plače nad Ábelom, no Dina prikladá zvyšok svojho bôľu — vzdychá za Kainom, mužom! Refrénmi žiali nad Kainom a ako milujúca žena hľadí ho vyhovárať: „Viem, želie zhlboka…“ Pri predposlednom verši doloží Dina: „Snáď tiež už nežije“, a pri poslednom zavolá s plačom: „A Kain? ach, Kain…“

Prekrásne, rýmované strofy rodinky s antistrofami Diny predchádzajú zahrabaniu mŕtveho tela… prvý pohreb: prach si a v prach sa obrátiš… Adam skryje sa i s Evou do stanu, no sestry rozbehnú sa poľom, natrhajú kvetov, aby zahádzali nimi prvú mohylu…

Potom tesne a úzkostne sadli u hrobu a dospievali prenikavým hlasom svoj žalospev; Dina zase len strofou vzlykne slovo o Kainovi. Zilla upozorní na mrúci matkin hlas, dcéry vyskočia z miest a vrhnú sa do stanu — len Dina zostala, jej srdce zovrelo, a ona vrhne sa do večernej tmy hľadať muža… Diaľava čuje jej tklivo-clivé volanie: „Kain, Kain, Kain…“

Nočná púť Diny, „nesenej mocnejším citom“ než je cit proti otcovi a matke, preplnená je spomienkami a reflexiami. Ona v tieňoch noci ide Kaina hľadať na tie miesta, ktoré rád mával, či v dňoch práce, či v deň sobotný. Hľadá ho na ornici, kde orával a sial, a kde znojom a prácou unavený odpočíval v jej ramenách, kde

… podoprev sa na lakeť, v jej oči vnoril pozor hlboký… … A v tom poza šij ju zajal ľavou, k sebe privinul že užasla až, ,nezdrť! kríkla, ,ľúby…‘ a chlpy jeho štice zježenej z jej kaderí sa skvostným prstencom pomiatli jak noc brudná s ligotavým dňa svetlom…

Ale tu niet jeho. A znovu upí hlas: „Ach, Kain, Kain…“ Ide k potoku, kde vrše pletával na ryby a ukázal bol i nenávisť k Ábelovi, žiarlivosť… Ale i tu pustý breh… Ide lesom na horu, kam ju vodieval a kde, sadnúc na vysokú skalu, otváral jej svoju nespokojnú, zapierajúcu, prázdnom zívajúcu dušu, kde úbohá, zostrašená Dina

nasluchovala … tým rečiam jeho blúznivým a rúhavým: i srdce stislo jej vše, tak jej bolo ťažko, bôľno, ľúto, že očujúc ich padať krupovcom na svojej mysle pole ružové, mu skoro vrkla: „Mlč, prosím ťa, nehreš!“

A tu on bral hada a láskal sa s ním, za šakalom brechal štekom šakalím — Dina nastrašená odvrhuje ho, nadáva mu do vlkolakov, zlotrilcov, no jeho gigantická sila pokorí ju hravo, ona stane sa jemu cele oddaná…

… veď predsa bol jej bratom, viac: tým as, čím bol otec matke — viac: bol bohom jej!…

Dlhá, trápna púť Diny končí sa: mesiac vyhupne z chmáry — na vysokom, pustom skalisku sedí Kain: „… prez kolená okväclé ruky, z čela štice spád, jak ozorný pavúk, dunčiaci“ sedel Kain… Hrozno-krásny obraz. Dina volá k nemu do výšavy, aby zišiel k nej! Či ju nepozná? Ona je jeho Dina, ktorú ľúbil, ktorá ho jedine ľúbila a ľúbi tak veľmi, veľmi! On ale urputne mlčí. Veď bola jeho celá, on i myšlienky jej spletal, rozväzoval! Poď! Odpustia ti pre Ábela. „Ja sama pripojím sa s prosbou, s nárkom, z tej duše všetky slzy vylejem… i odpustia ti iste…“

Srdcelomný jak ženy pohol Kainom — „zrak sprudka ziskril mu a dúbkom vstala potrasená hriva“.

Ale nie bôľom pokánia. „Čo, odpustenie? Ja oň neprosím, nestojím — nechcem!“ Či odpustil Boh Adamovi? Mal si Adam diablov čiernokrídlatých zavolať na pomoc proti anjelom, bielej zberbe! Neodpustil, lebo „v odpustení vždycky trčí ujma pre toho, kto ho dáva! Nech si otec podrží svoj hnev a z neho súka mračná“. A teraz nasleduje silný výraz kainizmu: „Ja svoj hriech zachovám: tú nadobyzeň krvave zbronelú, vo vlastnej vyhni žeravej vyzrelú a v dume potiaľ otuhlú, ochladlú: i pôjdem s ňou a preobrazím svet!…

Dina u podnožia strmiacej skaly dojemne posiela ta nahor úpenlivé prosby o pokánie, o zahodenie hriechu. Kain tvrdo odvetí, že „hriech volím! Všetky moje zmysly priľnuli kuňmu; v sfére ducha môjho tlie stredobodom“. On prijíma zlo za svoje dielo, „v službu najatý lže, nesiem hold mrzkosti“.

Dina hrozí sa! Rozum unáša Kaina po zrázoch pýchy! V zúfalstve volá ta hor na skalu: „Človeče, máš ozaj srdce?“ Naozaj, toto je hlavná známka kainizmu; pýcha rozumu a studenosť, suchota srdca.

„Daj pokoj,“ hovorí Kain, začujúc o srdci, „pásky popráskali, som sám, — dosť sebe, veľký, slobodný!“ Hľa, toto je nie diabolský, ale ľudský, nízky démonizmus, zloduch sebectva, nadčlovecké, márne vypínanie.

Dina verí ešte aspoň na jeho lásku k nej a na tú sa odvoláva: „Dinu spomni! ktorá ťa nadovšetko v svete ľúbila, ti oddala sa cele, bez výhrady, svoj život, deň, noc, čistý panny kvet… či si ju ľúbil kedy?“ A Kain zahríma v odvetu: „Telesne!“

Dina potrasená je v hlbine duše — „teda si luhal, keď si mi prisahal lásku neskonalú?“ „Neluhal,“ vraví Kain. „Tedy ma ľúbiš i dnes,“ lebo „láska počiatok má síce ako potok v pramienku, no potom bez konca je v behu svojom.“

Kain blíži sa k Dine rečou: „Si mojou?“ „Tvoja naveky s celým bytím-žitím.“ No Kain bojí sa ešte zločinu, ktorý padol medzi manželov, bojí sa súdu neodolateľného. Dina ho uisťuje, že to všetko dá sa zmeniť. „Len lásku vatrou vzniesť… Je láska všemohúca!“ I pohol sa Kain ako obrovský tieň, aby zostúpil k žene — no v tom v pekelnej žiare skrsla Lilita…

Ohromný obrat… Lilita, dľa pobásnenia talmudistického,[52] bola prvo- a súčasne stvorená žena Adama, prevrátená v ženského padlého démona, mužov zvádzajúceho, diablica nečistej lásky. Kain stojí medzi dvoma bytnosťami, medzi Bohu oddanou, vernou, čestnou ženou svojej mladosti a medzi Lilitou, zvodnou, príšernou, zmyselnou obludou, majúcou „blesk v oku, vlasy tulne zvlnené, na líci bujarý kvet“. Dina varuje Kaina: „Stráň sa jej!“

No Lilita vie, že jej krásy už v sne zjavili sa Kainovi, a tu bunt, rozpor, vražda, pomsta! Hoj, to je voda na jej mlyn! Kain nebude viac orať, vláčiť sa s býkmi! Dina volá: „Neslúchaj lživých rečí! Práca je šľachetná!“ No vábna je reč Lility! Jej ľúbi sa bohorúhavý hovor Kaina! Ona začula jeho slová: Tys’ veleduch úlisníči! Ty bys’ mal sa priahať v nízke jarmo?

Dina ešte borí sa: „Nedaj, nedaj sa, Kaine! Pomni na zásvit vo svojej duši!“ K tomu Lilita: „Buď milencom mi, a budeš mi bohom! Pozri, ňadrá mi jak lichcú — Skúsiš ľúbosť anjelskú! Môj si?“ Dina: „Môj? však môj, Kain, poď.“

Kain stojí v dume… Razom sa rozhodne:

Hach! v údoch cvik a lom, zdvih búrky vnútri… … „Tvoj som, Lilito!“

Rozhodnuté. Kain ako búrny oblak hodil sa na stranu démona… Dva zrutné stíny, Kain a Lilita, odchádzajú, tratia sa. Púšťou horskou ozýva sa iba nárek Diny. Tak končí sa toto krásne, potriasajúce slovenské mystérium.

Hrozná, smutná, tragická báseň, pošmúrna a hlboká, zasahujúca do mystérií ľudského bytu, ľudskej dobroty, obetavosti, no i do temných priepastí zločinov, hriechov a poblúdení. V doslove básne autor zostúpi z koturna[53] a objasňuje nám netajný zmysel svojho diela. Na jednej strane vidí prúd, ktorý má žriedlo „v skamenelých sŕdc braliskách“; tam pýcha, rohmi nebo prekálajúcimi, tam špina sebectva, zášti, tam svár, lesť, ziskubažnosť kalná, rúcanie, výsmech; na druhej prúd bystrý v upravenom riečišti, ktorý zúrodňuje, tvorí, skytá chleba ústam hladným a plesom blaha naplňuje duše.

My tešíme sa z plnej duše, že práve teraz oddáva sa Slovákom taký zrelý, vysoký plod, také dokonalé dielo obrovských zámyslov a majstrovského prevedenia a vydržania. To sú tie „vysoké zárody v duši“, ktoré prorokujú nám život, vývin a zrast, i „pyramídu slobody“, ako spieva Sládkovič. Myslíme, že pred súdnym okom v puch a prach rozletia sa škodoradostné rehoty nad „úpadkom“ slovenskej literatúry! Ó, bár by ona zostala i nabudúcne na výške „Agary“ a „Kaina“. Nemali by sme príčiny obracať sa bôľom v zabudnutých hroboch!



[37] „Národnie noviny 1907“, č. 69.

Pôvodný názov: Druhé vydanie Hviezdoslava.

Do tohto menšieho cyklu zaradili sme Vajanského recenzie o „Zobraných spisoch“ Pavla Országha-Hviezdoslava. Keďže Vajanský pri vyjdení prvého zväzku recenziu nenapísal, len maličkú glosu „Skromný vzdych“, uverejňujeme recenziu druhého vydania tohto zväzku.

[38] Práve vyšiel I. zväzok Hviezdoslava v druhom nezmenenom vydaní. — „Zobrané spisy básnické“ (prvé vydanie, prvý zväzok) vyšli v Martine roku 1892.

[39] kongeniálny pendant — duchovne blízky proťajšok

[40] bukolikon — (gr.) druh antickej poézie, ospevujúcej pastiersky život

[41] konkvistádorským — (šp.) dobyvateľským, lúpežníckym

[42] ouranon euryn hikanei!! — (gr.) do šíreho priestoru!!

[43] „Národnie noviny“ 1896, č. 122.

Pôvodný názov článku: Hviezdoslav.

[44] okrem „Tovaryšstva“, na obzore slovenskej literatúry nezjavilo sa také objemné literárne dielo — almanach „Tovaryšstvo“ zredigoval F. R. Osvald, I. ročník vyšiel roku 1893 (strán 344), II. ročník roku 1895 (strán 318), III. ročník roku 1900 (str. 348)

[45] z tichého Tuskula — letné sídlo, vidiecka tíšina; pôvodne názov Ciceronovho letného sídla

[46] dezavovať — vyhlásiť, že osoba nie je splnomocnená konať vo svojom mene

[47] budi Gospodi milosť Tvoja na nás nynie i ve vieky — (starosloviensky text, Vajanským prispôsobený) Hospodine, buď nám milostivý teraz i na veky

[48] „Národnie noviny“ 1901, č. 129 — 131.

Pôvodný názov článku: Zobrané spisy básnické Hviezdoslava. Zväzok III. Oddiel epický. Turčiansky Sv. Martin. Vydanie Kníhkupecko-nakladateľského spolku. Veľká oktáva, strán 566.

[49] polychromizovanú terakotu — významove: mnohofarebnú sošku; terakota — pálená hlina

[50] judeo-christianského — židovsko-kresťanského

[51] (nem.) „Tisíc striel! Zabite toho psa! To je recenzent!“ (Goethe.)

[52] talmudistického — talmud — zbierka židovských náboženských zákonov a zvykov

[53] z koturnu — (gr.) významove: z vyvýšeného miesta; pôvodne názov topánky s vysokou podrážkou, ktorú nosili herci napr. v Grécku





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.