ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[25]

Veľká slovenská báseň v päťstopových bezrýmových jamboch — v skúpe dni naše zjav zvláštny a dušu blažiaci. V pustej „netrebnej“ próze svieži van poézie a používajúc banálny, ale tu veľmi prípadný obraz, v púšti zelená oáza… Nesmieme zamlčať pravdu… povedzme na celé ústa, podjem^[26] slovenskej literatúry na počiatku rokov sedemdesiatych, k ich koncu značne počal sa spúšťať nadol. Príčin je mnoho, ich rozobrať nemôže súčasný a k tomu ako-tak činný literát… Možno, zjav takého silného, ako je Hviezdoslav, odstrašil — isté je, že nenachodí súpera vo viazanej poézii, už o epike ani nehovorím. V lyrike jeho hĺbku nedosiahol nik — vídame pokusy, i to zriedkavé, chromé formálne a skudné na politický obsah. Výnimky sú riedke, takže zaradujeme sa, keď stretneme bezúhonný verš s iskrou vnútornej hodnoty. Prichádza nám potešiť sa zase len Hviezdoslavom, svojským od päty do hlavy. Ale máme nádeju, kde sú také vysoké jedle možné, tam narastú aj iné stromy, trebárs by netýkali sa oblakov. O dôležitosti poézie netreba rozširovať sa… O Lessingovi píšu, príležitosťou odokrytia jeho berlínskeho pamätníka, že pozdvihol mĺkvu nemeckú národnosť viac než celá diplomacia šťastných tridsiatich šiestich monarchov^[27] a plejády vojvodov. Stará báj o Tyrteovi opätuje sa večne a večne, bude už nie bájou, ale solídnou pravdou. Národ javí to, čo je v ňom nezemného, vysokého, nesmrteľného nie v politike ani ekonómii, ale vo svojej poézii — pravda, poézii pravej…

Z tohto ohľadu Hviezdoslav je nám naozaj hviezdou-utešiteľkou, majákom nad temným morom našich bied, nášho filisterského mizeráctva, a jestli nepovšimne si národ tak jasného, prenikajúceho, sonórneho hlasu, veruže nastanú nám ťažké časy suchôt a všeobecného duchovného úpadku.

Prečítajúc „Eža Vlkolinského“, napadol mi Goetheho epos „Hermann a Dorothea“, i tá váha, ktorú literárna história nemecká pripisuje tomuto dielu. Hľa, náš Hermann, hľa, naša Dorothea, o niečo idylickejšia, bez širokého úzadia, nachodiaceho sa v Goetheho básni — a čo viac, netreba sa hrýzť s hexametrom. Tak ako Hermann a Dorothea, ide z ľudu i náš Vlkolinský, a nadto intímnejšie. Olympský héros nemeckej literatúry zostúpil k ľudu — náš slovenský pevec vystúpil z prostriedku ľudu, on ho prerobil, pretvoril v sebe, podal ho verne, ale len svojím vlastným, individuálnym spôsobom (viď pohviezdoslavené svadobné prímluvy pytača a oddavača) svojím tak, že vec nič neutrpí, nič sa neznežní, „nezidealizuje“, ale predsa cez prizmu jeho poetickej potencie preliaty obraz ľudu vychádza zjasnený, milovaniahodný, milý v svojich smiešnostiach a naivitách. V tom ohľade Hviezdoslav pošiel dobrý krok ďalej od Sládkoviča. Hovorím to nie ľahkomyseľne, vediac, čo znamená ľahko hádzať menami takými, ako je Sládkovičovo. Ale pravdu nutno uznať a treba ju osvietiť. Martinko je len predsa v istom vnútornom ohľade salónny Detvan — ako ináč byť nemôže u romantika Štúrovej školy. Elena je samá prelesť, my nemáme takej postavy ženskej ani u samého Hviezdoslava, ale mnoho svojho, cudzieho ľudu, vlial do utešenej figúry tejto náš útly miláčik. Áno, Sládkovič je útly a útle sú jeho postavy. On nás pozdvihol a naučil ľud ľúbiť, hľadať v ňom krásu i vtedy, keď treba ku pomoci brať fantáziu, on priamo ženským inštinktom krášli nám to, čo vídame denne v menej nežných formách. Hviezdoslav je muž, a mužským, málo šetriacim spôsobom vysloví všetko, čo uznáva za potrebné, aby „vyšteklil“ z planimetrického života nášho plastiku; on šiel krok ďalej, a iste len naše výnimočné literárne pomery primäli ho nepovedať ešte silnejšie a presnejšie všetko, bez ohľadu a obalu. Jestli je Sládkovič maliar, Hviezdoslav je skulptor. Nedivte sa niektorým tvrdostiam; kladivo a dláto nie sú ďaleko také jemné nástroje, ako štetec a paleta. Zo staršej bezprostrednej školy Štúrovej, bohatej na spisovateľov, utvorili nám typické postavy iba Kalinčiak, Sládkovič a dr. Hurban; mnoho krásneho máme z tých čias, mnoho oduševnelého i oduševňujúceho, viac historických alebo pseudohistorických povestí, epických básní (Štúrov „Matúš“), ale zo žiadnej nevylúpil sa typ, jasná osoba, celá a zakončená, takže by jej menom mohli sme označiť dobu, smer, triedu, zablúdenie alebo heroizmus. Kalinčiak má svoje zemianske typy, Sládkovič svojho Martina a svoju Elenu, Hurban malomestské figúrky, s nimiž boria sa jeho, pravda, už menej typickí idealisti. Ešte by som mohol spomenúť Záborského, nie v drámach, ale v dvoch-troch povestiach („Panslavistický farár“) a ako skvostnú osamelú výnimku Daxnerovho „Statočného valacha“. Typ nezanechal nám ani ináč duchaplný Žello, ani ostatní, ináč literárne vysoko stojaci naši poeti.

V najnovšom čase stretávame sa už častejšie s literárne žijúcimi postavami: Hviezdoslav patrí medzi tých šťastných, ktorí utvorili živé, dýchajúce a teplom individuality hrejúce postavy.

Nemci a nemecká umná kritika kričiac žalujú sa na dedinský román auerbachovského žánru,^[28] na jeho vodovitosť a menovite faloš. Tí Hansi a tie Mici majú tam len odev z hrubšieho súkna, nenosia fraky a vejáre, v ostatnom sú to „kultúrni“ meštiaci, pre väčšiu pikantériu preoblečení ako na maškarádu. Sám Auerbach, ináč veľmi talentovaný, ostrým semitským čuchom obdarený, ľudové elementy vo svojich románoch skresľuje. V románe „Auf der Höhe“^[29] chce prostá dedinská ženička, dvorným lekárom vyhľadaná za dojku k prvorodenému princovi, opísať skleník a tak hovorí: „Das ist ein Haus, das ist von Glas, und darinnen wohnen die Blumen“,^[30] naozaj typická výpoveď všetkých falošných naivít, salónnych sedliakov a preoblečených nedochôdčat.

„Ežo Vlkolinský“ dovedie nás do dediny a nevypustí z nej až po vtipné zakľúčenie:

ale po celý čas sme v skutočnej dedinke. Beňova „mentieka s majcom“ je solídne šitá zo solídneho súkna a šnúry jej splietol statočný, remeslu rozumiaci gombár dolnokubínsky, a nie veľkomestský „Kostümschneider“^[31] alebo garderobier divadelný. A tak i Beňo a jeho žena Estera sú postavy z mäsa i krvi. Veru, my nemusíme žalovať sa na faloš dedinskej poézie a zavrhovať ju celú pre nespôsobnosť básnikov. Nám silný, rezký vzduch dediny ide k duhu, keď nás doňho uvádza taká istá, silná ruka.

A tak „zarytý zeman“ Beňo Vlkolinský zomrel. Jeho odoberanie sa na večnosť nik neprečíta bez veľkého pohnutia. Áno, mnoho tam poézie v málo riadkoch. Pomnite: zomierajúci pýta sa, koľko hodín bije… nečuť v tom tón pravdy? Zomierajúcim ticho je zaujímavo vedieť, koľko hodín. Oni akoby cítili, že čas, ačkoľvek vlečie sa v mukách, predsa je to, čo ubieha nevozvratne. Oni držia sa tých hodín, ačkoľvek ležiacemu na posteli čas už nerozkazuje, všetko jeho podelenie môže mu byť ľahostajné, lebo jeho poriadok žitia je bez podelenia, jedna nepretrhnutá šnúra bez konca. Ale nie bez konca, on príde a nastane večný mier. Hľa, takéto brilantné pozorovania, takéto iskry, osvecujúce razom hlbiny, slovom neopísateľné — to je to pomazanie poetické. V nich kryje sa tá tajnosť poetického tvorenia, to, čo voláme poéziou. Pekné opisy to nerobia. Hladký, vozvýšený štýl to tiež neurobí, napínavé rozpravy tiež nevedú do sanktuária.^[32] Iskra, črta — a my razom vtrhnutí sme do toho sveta, do ktorého nás básnik zaviesť chce. To nedá sa docieliť premýšľovaním, cizelovaním — to je iskra, intuícia, to pochádza z výše.

Pochovali Beňa, Estera „vysúka rukávy ako robotnica najtuhšia“ a hospodári so synom Ezechielom — poslušným a mäkkým — až na otázku o Žofke Bockovie — dcérke sedliackej. Bocko sedí na zemianskej kúrii — inu časy zmenili sa, povstala rovnosť, z celej slávy zemianskej zostali iba takí skostnatelí podivíni, ako nebohý Beňo a ešte žijúci brat jeho Eliáš — hlavná a najmilšia figúra básnikova. Časy zmenili sa, práva zemianske sú už iba na harmálesovom pergamene^[33] a na pavučinami zahrnutom rodostrome, no ony jestvujú ešte živo v hlavách… menovite v hlave starej Estery, takže Bocko vzdor svojej kúrii je pre ňu sedliakom a len sedliakom, a Žofka, milenka Ežova, sedliačkou a len sedliačkou, hoc jej nevyrovná sa ani jedna kráska dedinská. Tu nás básnik vedie o niekoľko desaťročí ďalej než Kalinčiak: tento zobrazil nám malé zemianstvo — nobilizovaných slovenských sedliakov v plnom úžitku nadpráv, lehôt, nezdôb volebných, malý svet bočkorošov, rujných, obmedzených, ale sviežich a od hlavy do päty slavianskych. Mohli by ísť bezpečne na Sieč medzi Záporožcov. Hviezdoslav podáva nám tých istých, preživších už všetko, čo upomínalo na Sieč, voči novooslobodeným poddaným, novému, k životu hlásivšiemu sa elementu. Oni už sú živé paradoxy, na ničom pozitívnom nestoja, ale vzdor tomu sladká obyčaj nedá sa zatrieť ani len tou najreálnejšou, podstatnou premenou. Oni ešte vždy zachytávajú sa za prešlosť (v očiach Eliáša, Žofka je ta-ta, lebo po matke je z krvi) a to, s čím zrástli, nedá sa ľahko od nich odtrhnúť. Ale tá reálnosť nového času tiež hovorí nám hlasom určitým. Báseň Hviezdoslavova podáva nám v tomto ohľade verný obraz a stala sa kultúrnou črtou, bytovou, čo jej dosah rozširuje, jej váhu zveličuje. Hviezdoslav začrel do plného života, ako radí Goethe, a kde čiahol, tam to bolo interesantné. Veru — posledných Mohykánov-zemanov starého kroja — sprevádza a pochováva, a za čo by mali mu byť vďační i modernizovaní ich potomci, ožiaril ich svojou mäkkou dušou a po kresťansky dľa katechizmu „všetko na dobré vykladal“. U neho niet čertoviny ani za mačný máčik, čo veľmi ľutujem menom slovenskej literatúry. Trochu čertoviny by nezaškodilo — ona je soľou umeleckého diela.

Ezech sadí milej sedliačke turíčne máje, za to dostane od matky na raňajky rascovej i hubovej polievky. Tá sedliačka, tá ledačina, tú nesmieš vziať. Syn je už oviaty novým realizmom: „vaše zemianstvo pošlo dolu Dunajom“ (hľa, aký liberál-demokrat tento Ežo, pravda, jeho demokracia je zafarbená rumeňom krásnych Žofkiných líc), „utenula i s košutkami“, dosť príkro doloží, aby mať upamätoval iste na stratu. A tak vo svári matky so synom zobrazí nám dokonale rozhranie časov, poeticky, náhľadne, bez politických a spoločenských rozborov. Áno, tak to robia poeti! Mať má strašne tvrdú hlavu, ale časť tej tvrdosti dala i synovi — a Ežo stojí na svojom. Estera ukáže synovi dvere. História počína sa…

Ežo ide, a ide ináč než si myslela mať, ide so vzdorom a síce k jej najhoršiemu nepriateľovi, Eliášovi Vlkolinskému, k jej švagrovi, ktorý žil vek v hneve s Beňom a jeho hrdou, tvrdou pani manželkou. To bolo dosť zlostné od milého Ezecha, jediný čin, kde ináč bledý Ežo dostáva farbu.

A tak vyskytla sa nová osoba v tichej, no pritom pohnutej dráme malozemianskej. Starší brat nebohého Beňa, Eliáš, skočí nám pred oči celý, takže už potom ani nemá čo dodávať naňho básnik, a všetko, čo robí, vyteká utešene z jeho charakteru. Je on tiež „zarytý zeman“, ako bol jeho mladší brat, ale uňho prevažuje zastaralý, akoby skamenelý hnev, všetky zemianske ľubostky. Tu ho máme: starec rezký bez šedín, klopotí sa, skývražive zháňa na hŕbu, bezdetný, ale o sestrine deti nestarostlivý, ženin rod pyšne opovrhujúci — a hlavne s bratom vo večnom sváre, zosilnenom ešte tým, že prehral pravotu o majetok otcovský. Jeho tvrdosť ide tak ďaleko, že nenavštívi i zomierajúceho brata, ba ani mu na pohreb nejde. Nie menej nenávidí Esteru — celkom prirodzene, lebo Estera má akurát takú tvrdú kotrbu, ako on.

K takémuto strýcovi šiel Ezech po turíčnom rozpadnutí sa s matkou. V kostole prvý raz vidíme Žofku:

veru, veľmi milé uvedenie. Ezecha posilnil pohľad na toto belostné zjavenie, a zánet na milom líci obodril ho prestúpiť prah najväčšieho nepriateľa domu rodičovského.

I v Ezechovi je kus dedičstva Vlkolinských… on, ačkoľvek omnoho inakší, predsa nemohol zniesť materinu surovosť, pozabudnúc napomenutie zomierajúceho otca. Život je taký. On valí sa silou a rúca i najkrajšie predsavzatia.

Starý Eliáš privítal synovca s otvoreným náručím, pravda, nie tak z rodinnej lásky, ako radujúc sa, že Estera je v smútku a zmätku. Opis, ako táto čaká syna, ako polobanuje síce, ale neustupuje od svojho, ako rozsmúti sa, keď jej Kata donesie chýr, u koho obeduje jej jedinák, ako konečne predsa zvíťazí jej vzdorovitosť a nájde potechu v duchovnej piesni, patrí medzi najdrahšie skvosty slovenskej poézie. Nešporné zvony zvučia jej ako pohrebné, ó slabá žena, osamelá! A zase, pritúžiac stužkou čierny čepiec pod bradou, so ženskou energiou vzpriami sa k tvrdému odporu. Ezech zostáva u strýca, razdor je v plnom kvete.

Vec berú do ruky tetky a kmotry, ale nadarmo nosia novinky sem i tam, darmo uponíži sa i Judka, žena Eliášova, dostane svoje od tvrdohlavej. Citná Žofka smúti nad svárom medzi matkou a jej milým: jediná scéna intímna medzi milujúcimi pri ľane, ktorú nám doprial básnik, zase perlou svieti v jeho diele. Nežné, útle sú sobotné vohľady, smelo ich možno prirovnať k Martinovým v „Detvanovi“.

Ale horkosť sváru trvá, ju nezahladí ani koledujúci farár, ktorý vyplní skvele svoju pastorálnu povinnosť; liečiť také rodinné neduhy; na jeho krásnu reč matka:

Tak končí sa preutešená hlava, a materiálne berúc, väčšia polovica básne. Strojne dvíha sa jej architektúra, ešte len vrchol — potom spustíme sa zase nadol.

Fašiangy v prúde, u Bockov volajú kamarátky perie párať — hja, nevesta potrebuje duchny, ačkoľvek mať tají. Ale dlho neutajila: Eliáš vyoblieka sa, berie do rúk striebrom kutú palicu — a Ezech poď — idú na pytačky do Bockov. Triumf Eliáša. Ale rečníkom nenarodil sa pohyblivý, nepokojný starík — to ho sedliak Blažko, oddavač, ďaleko prevýšil so svojimi „poneváčmi“. Vôbec pytačka je zase veľmi skvelým dielom. Eliáš nežartuje, ide doviesť dielo do konca. Mlčanlivá Judka síce vnútorne hnevá sa, jej nevidí sa tak lacno prišlý syn — ale Eliáš so svojím „tak chcem, punktum, stane sa“ odzbrojí jej nemý protest, mrdnutím pliec znázornený. On ide chystať velikú svadbu synovcovi, on držgroš a hrabáč nebude nič ľutovať — svadba bude veľmi okázalá, víno má tiecť, koláče nasýtia celú dedinu — ale i tu starý šibal premáha svoju skúposť nie z velikej radosti nad šťastím mladých duší, ale jemu je sladko pomyslieť, akým žravým hnevom to naplní dušu jeho nenávidenej švagrinej.

Príde opis svadby, nutno nám poznamenať, tu utrpí architektonická harmónia básne dosť citeľnú úštrbu: táto svadba zaujíma temer polovicu celej básne, šesťdesiat strán. I tu nachodíme miesta plné sily a krásy, nachodíme i veľmi potrebné črty, menovite u Eliáša, nachodíme duchaplne opísaný svadobný kondukt, ťahajúci popri oblokoch do smrti uštvanej Estery, no nepomerne mnoho krátkych, ťažko priehľadných rečí, balast výkrikov nič alebo málo znamenajúcich, plytvanie onomatopoetickými slovami, málo potrebnými, roztľapkanie jednoduchej, žiadnou potrebnou epizódou, žiadnym vývinom deja nepodmienenej svadby. Čo je tam etnograficky cenné, to poézii nie je na osoh, čo je tam verné a realistické, nesúvisí s fabulou našej drámy. Po tak utešenom, bohatom, priamo tennysonovskom, geniálnom expozé,^[34] táto svadba je oddychom neželaným. Pravda, dlhý opis svadby umožnil pôvodcovi domaľovať Eliáša tak vypuklo, tak pastózne, že pred vernosťou tohto obrazu blednú i samé kalinčiakovské typy; pravda, že i tam je poézie dosť a dosť, ale maxima amica veritas:^[35] tu umelec utiahol sa do úzadia a hovorí len duchaplný literát a znateľ svojho predmetu: ľudu a jeho zvykov. Všetky tie žarty s ich naivitou, s ich nevinným humorom konečne dojímajú a dávajú fotograficky verný obraz toho, čo robí sa na svadbách, no to všetko netýka sa toľmä ani Ezecha, ani Žofky, ani Estery, žeby smelo zaujať dobre vyše tretiny veľkej básne. S básnikom ušiel rujný kôň, zalomil hlavu, kúsol do zubadla, a čujúc síce básnika, nedá sa riadiť ruke umelca. Človeku zostane pochmelie zo slávnej svadby Ezechiela Vlkolinského a šumnej Žofie Bockovie. Nikto dosiaľ u nás tak neopísal svadbu, a v tomto ohľade radi preplávame touto zátokou; inu, rieka zastala nad hlbinou národného bytu.

Zato rozprúdi sa ku koncu zase svojím bystrým prúdom, až človeku srdce povyskočí. V rýmovaných šesťveršových slohách razom sme v starom šibkom prúde. Tie rýmované slohy plynú sladko ako samotoký med; prejdú zase do päťstopových jambov, z ktorých vylúpi sa nám zase obraz na obraz a my cítime zase oblažujúci teplý závan veľkého, umeleckého diela. Dlhoročný hnev zmaže nevinné, čiperné chlapä Žofkino: my za ním vidíme Žofku, anjelskú, podstatne dobrú a bohumilú. Ona vyučila iste synka lapať srdce babky rozhorčené, v túžbe zmieriť syna s matkou, zahladiť hriech. Pri prvom čítaní zdala sa mi rozviazka urýchlená — ale to je optický klam pre dlhočiznú svadobnú scénu — keby i tá mala harmonický rozmer, rozviazka by celkom zodpovedala predošlým hlavám. V tomto zakončení vidíme Hviezdoslava v celej jeho prirodzenej veľkosti, vidíme uňho veliký pokrok v epike, vidíme prevýšenú „Hájnikovu ženu“. Hľa, to, čo bolo zlého v Eliášovi, tam prišlo na zahanbenie zo strany, z ktorej nik nečakal, zo strany nevinného decka. Básnik nám ho už neprevádza, ale nám z očú nezíde starý hnevko; už či i ďalej hnevá sa na zmierenie matky so synom, a či pokorí sa a odpúšťajúc, dosiahne odpustenie — všetko jedno, jeho princíp utrpel porážku, svetlo zvíťazilo nad tmou — ako ináč by mohol vyjsť mäkký, šľachetný a duchom dobrý, horkosť neznajúci poeta?

Literatúra slovenská má o jedno nesmrteľné dielo viac — možno podobne krásnych a silných má už niekoľko, ale vyše toho nemá. Ó bár by šíril sa a mocnel kruh „čulých slucháčov“! Dielami tak umeleckými podávame najvážnejšie dôkazy nášho práva na život a duchovné svety. Nech stane sa náš básnik Tyrteom, nech zvuky jeho lýry vyvolávajú činy. Jestli nevyvolajú — na svedomie hovorím z hĺbky čestného presvedčenia — nie on a jeho spev bude tomu príčinou, ale uši zarastlé a srdcia nespôsobné k prehĺbenému cíteniu. Ale sme presvedčení, že on prelomí sa mocne k srdcu národa. Len by sme voždy mali mať na vide prekrásnu Goetheho výpoveď:

Epika „Vlkolinského“ je ľahunká, príjemná ako jarný závan — čo je v nej tvrdého, to pripísať nutno samorastlosti, samostatnosti, originálnosti nášho opravdu „z otcovskej brázdy“ vyrastlého poetu. Odškodňuje nás hodne to, že uňho nenatrafíme nikdy na banálnosť, vyšliapanú cestu, konvencionálne školárstvo, rutinu, ale všade natkneme sa na sviežu, pôvodnú individualitu, a to individualitu hlboko slovenskú a slaviansku.