ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[54]

Zaumienil som si v tomto slávnostnom okamihu zrezať starý rováš, vyplniť krik svedomia a podať dľa možnosti celistvý obraz básnikovej osobnosti, namaľovať jeho literárny portrét v životnej veľkosti. Nielen jeho tri vozy, ako menuje svoje zobrané diela, ale i prológy v „Orle“ a „Pohľadoch“, predspevy jeho cele oprávnene zhorknutej duše, som rád vyhľadal, i to, čo ešte je v novších „Pohľadoch“, som prebehol… A tu sa mi stalo práve to, čo jemu stáva sa a o čom takto spieva; stratilo sa mi:

Suma stála predo mnou taká veliká, že som sa už ani nevyznal, nevedel, kde počať, čas a priestor taký úzky! Do krčiažka mericu nepresypeš. A keď som videl, že neobsiahnem náručím celý strom, s pňom i ratolesťami, prihol som k duši jednu parúťku…

„Hájnikova žena“ počala vychádzať v „Slovenských pohľadoch“ roku 1884 a tak povstala v dobe zrelých, ač mladých síl, v kvete a čerstvote poetického tvorenia, pri hybkosti fantázie, pri bezprostrednosti citov a ľubozvuku krásneho, nijakým vlivom knižným ešte netknutého jazyka slovenského. Povstala, keď už básnik básňou „Agar“ mal zaslúžené ostrohy epického autora veľkej sily, keď už objektívna tichosť, mluva obrazmi, bola jeho vlastnosťou práve tak, ako inde lyrický subjektivizmus a dar citového rozjímania. I pustil sa teda do rozprávania, do povestí, do epiky, okrášlenej akoby girlandami národnej lyriky i mystických výkrikov.

„Hájnikova žena“ je výrazný, zaokrúhlený, pečlivo komponovaný román vo veršoch s mnohými, miestami veľmi dlhými apostrofami, román našich slovenských hôr, lesov, dolín, román dvoch prostých, vrelých sŕdc, ale s úzadím veľmi vzdialeným nášho oligarchického prostredia. Ďaleko a hlboko za hájnikovou chalupou, za libačkami Hanky, za horou, stonajúcou pod údermi sekerášov, za žblnkotom horskej riavy blysne sa postava starého Villániho, jeho zrkadlami bohatý salón, jeho syn Artuš — no predsa sú tu a mocne vlívajú na priebeh románu. Vlívajú tak, ako na potemnistých obrazoch Rembrandta zručne hodené svetielka, pruhy jasu, tratiace sa v jeho jasno-tme (Heldunkel).

„Pozdrav“ nás uvádza do hôr a zahrnuje razom celou ich vôňou; hora, les, príroda sú pramene dobra, citov slobodných, útechy a piesní. Ony nadchli poetu. Chalupa hájnikova akoby bola poetovou milenkou, tak ju privíňa k srdcu, opisuje, ako ju stavali, oživuje, temer zosobňuje a volá o chalupách:

Od chalúpky — k človeku. Málo rysmi, ale jasno je načrtaný starík Čajka, ako berie sa do hôr umrieť. Málo miest v slovenskej poézii takých cenných, plastických, ako je opis Čajkovej smrti, vlastne toho pravdivého obrazu, ako ho našli umretého. Eh, aká šťastná smrť, aké lahodné preplávanie z lona prírody do stánkov nadprírodných. A tu už príde i Michal, jeho syn. Nájdeme ho na ceste k Villánimu, prosiť ide o otcovu službu. V rozhovore so starým pánom blysne už i charakter Miša, niečo zdurný, priamy, no čestný, svižný:

Mišo stal sa hájnikom na Podvrší, a tým dostal i právo uchádzať sa o ruku svojej dávno ľúbenej Hanky. Kráča v radostnej nádeji, ani nečuje „na ďatelinách koscov vravu, cveng, škripot osiel prebolestný“; opraví chalupu a ide na vohľady, hoci mu tesť nežičí, i mať s dcérou iné plány snuje. S Hankou poznal sa, ani sám nevie, ako.

Ajhľa, aký krásny, obrazový nástin harmónie milujúcich sa duší.

Svadba. Cesta mladých na Podvršie; tu nevestu milo víta jedľa, zatlieskajúc vetvicami: „Vitaj, vitaj, medzi nami!“ Naozaj, oveje nás vôňa jedle.

Blaho krásnej samoty… v páre. Ono na nás volá útlo, dojemne; láska a jej žartovné vrtochy, škádlenie, naivná koketnosť krásavice, no koniec:

Putovanie do kostola Čajkovcov je skvostnou perlou slovenského rozprávania. Hanka sa nám zjaví v celej nádhernej kráse nevesty, hodne maznanej zámožnými rodičmi. Hrozný sen, ktorý mala, hľadí zahnať úprimnou modlitbou, kľačiac na studených kameňoch chrámu. Z patronátskej stolice hľadí na ňu sudba — oči vilného Artuša Villániho. Malé semienko, z ktorého má vyrásť šarkan nešťastia. Krásna šiesta rapsódia zakľúčená je dojemným duetom „Dobre mi, dobre mi, mužíček šepce mi!“

Siedma rapsódia počína sa dlhou apostrofou na úpadok zemianstva a ľudu nášho, ktorý „chcel z vyšších žriediel načierať“ a nedovolili mu. Potom slzy leje nad pustošením hôr: „Ó, vrch, jak zmrzačený budeš! Šutý…“

Miško Čajka ide na celé dni za svojím povolaním v rúbanisku. Je prísny na rubačov, chráni záujem svojho panstva i žilnatou rukou, nielen strážnym okom.

Hanka v samote u chalupy šaty perie v hukotnom potoku. „Sukienku hneď poupiala, na skalný pokraj vody stala, piest zjagal sa a perie, perie…“

A „vlčie oči“ ju nájdu. Artuš sliedil po krásavici i priletel na ohnivom Havranovi so sluhom na Površie. Hanka sa objaví na briežku, v tvári celá ružová. Artuš počne na ňu dobíjať s drzou galantériou pánika a myslí ľahko zvíťaziť. Ale Hanka je „zdurná sova“. Pokúsi sa po dobrom, sľubuje, zlaté peniaze tratí do trávy.^[55] Hanka je posmelená, podáva mu vody. Náruživosť donchuana rastie. Uštipne ju v líce. „Och, to nejde,“ skríkla, „ja mám muža!“ Konečne mihne dušou mladice záchvev ženskej koketnosti, podáva mu žltý nechtík, keď on prosí. „Ach, ženám ťažko rozumieť,“ vzdychne si poeta na druhom mieste. No keď nápadník odcválal a ona nájde peniažky v tráve, vzbudí sa v nej ženská nevôľa a ona ich hodí do potoka. Ale mužovi nezverí sa so všetkým:

A zase veľká apostrofa na čas. Je tam veľmi mnoho milunkého, čajsi pravdivého, poetického, no pretŕha to dej, odkloňuje myseľ od predmetu, už tak silno vyblkujúceho. A k tomu ešte príde epizóda „Maliniarky“, buketa dievčenských piesní, pravda, znamenitých a voňavých ako zrelé, rudé maliny.

Malé deti, Ondrejko a Janko, zablúdia, zberajúc maliny, až na Podvršie. Hanka ich kŕmi — milá, malá idylická epizóda. Zaplaší ich durkot konských kopýt. Artuš obnoví svoj zájazd na cudziu roľu. Hanka už vidí, že ide viac než o panský žart. Ale teraz je opravdivo „zdurná“. „Vy chcete mne byť ku ostude?“ i uteká do domka, zavrúc za sebou ťažké dvere. Artuš pripne koňa o javor a ide šturmom na chalupu. Márne všetko úsilie, chalúpka bola zámkom pre nevinnosť ženy. Artuš v hneve odstupuje, a keď už vysadol na koňa, znie za ním víťazný smiech mladej hájnikovej. „Ach, ženám ťažko rozumieť!“ A zase len utajila pred mužom i tento druhý nábeh. Nasleduje apostrofa na jeseň a zvláštne jesenné krásy v našom tatranskom kraji. Artuš zvolá veľkú poľovku, všetkých polesných a hájnikov. Poľovka veľká, rušná, až hlaholia hory i doliny. Srnca zastrelí Michal a nadurdený pánik, že mu ho odstrelil, dá mu, nevinnému, zaucho. Poľovnícka večera s tancom a hrami sa započne, idú stávky, pasy, zábavky — Artuš má radosť. Vtom vyrazí z húšťavy jeden desaťparožník! „Marš za ním,“ zvolá Artuš, „chcem, aby padol!“ volá na Čajku a ženie ho za jeleňom — no on sám zabočí na Podvršie, poľovať na laňku, ktorá mu už cele pomútila hlavu. Hanka šije, je nevrlá, lebo mala s Michalom zvadu, pohádali sa a nezmierili pred odchodom na osudnú poľovku. Artuš pribehne k chalupe, vrazí k osamelej Hanke. Povstáva borba medzi cudnou ženou a vilníkom, opísaná čistým perom poetu. Umkla akosi do pitvora, on za ňou v besnote náruživosti. Niet pomoci; „Miško, kde si?“ Miška niet. I vzala nôž, a v ochrane svojej cti preklala Artuša. „Juj! krv! pomoc, Miško — on mrie — môj bože, čo som urobila!“ a kŕčovite klesne na prah.

Miško priletí — hneď uhádne, čo sa stalo! „Oh, beda mojej sirej hlave, že som ti prv zamlčala! Však vedz, že som ti vernosť zachovala!“

Dohrnú sa poľovníci. Miško sa vzchopí: „Tu leží môj záškodník, ja som ho skolil!“

Tak tu by sme boli na vrcholci tragiky, pri samožertve hájnikovej z lásky k žene… Viazať sa nedá.

Nad Michalom zavreli sa vlny, na Hanku rúti sa ešte nové tragikum. Kam sa mala podieť? Strašná púť k rodičovskému domu, kde ju čaká hrozný, surový otec a klesajúca mať. Otec zúri, vyháňa dcéru z domu:

„Netrúbil som ti dosť, daj si pokoj s ním! Mám zaťa teraz vyvrheľa! Uctil tesťa šediny!“ A keď Hanka, v povedomí svojej viny a šľachetnosti žertvujúceho za ňu muža, zavolá: „Oh, otče, mne pripíšte vinu!“ Otec: „Ty zastávať ho budeš ešte! Hneď prac sa z môjho domu a nikdy sa mi neukáž!“ Vyhodená, vydedená! A ešte rana: mater umiera! Ona ju zabila, ona je príčinou. Lásky medový samotok, ach, ako zhorkol v blen! Nevinný muž v putách vo väzení. Stuhlá mater na postlaní. Hanka pošla z rozumu a túla sa krajom v snoch fantastických! Zimou v ošarpanej plachietke beží až k svojmu domu: prázdny je a studený, ciagle ľadové visia zo strechy, ktorá niekdy pnula sa nad jej životným šťastím… Zrechtá, úbohá, a ráňa ciagle!

Súdobné pojednávanie je veru suchý materiál pre poéziu: Hviezdoslav smelo odvážil sa a vytvoril z neho silnú, dramatickú scénu. Proti vine Mišovej sú vážne námietky zo strany obrany. Dvaja pastieri videli Miša v Kýčeri v momente vraždy. No Čajka ani počuť…

Vtom udá sa v krátkosti neopísateľná udalosť v predsieni a potom v sále súdu: Hanka ta vrazí ako strela, žena nerestná, jej biedne zdrapy sa rozkrídlili, ona vrtí sa, tlieska v dlane a vyrečie strašné: „Miškovi nerobte mi krivdy, ja som zaklala pána!“

Po takej scéne, pravda, už i alibi, dokazované dvoma pastiermi, šlo na váhu. Mišo zamĺkol; len slza v oku naznačovala zmysel jeho mlčania.

Rapsódia dvanásta obsahuje fantázie pošlej z umu hájničky. Sú to potrhané reflexie jej žitia-bytia, jej šťastia i nešťastia, jej lásky i jej bôľov.

Slobodný Michal má ženu duševne chorú — je zase nešťastný, ujde v daždivú, búrnu noc z domu, žalovať svoj bôľ rozzúrenej búrke, hrmiacej povodni. Príde na rozvodnenú rieku: tá hučí, hrmí, špliecha — práve bola vzala most — a vedľa koniari kladú vatru. Vtom počuť rachot koča po hradskej, letiaceho bez lampášov do uhločiernej tmy. O chvíľu zrúti sa voz do priepasti, do rozvodnenej rieky. Či počkať? Nie, v Michalovi sa ozve ľudské svedomie, schytí hlaveň, beží, kričí: „Hop, ani kroka!“ a tak zachráni koč i tých, ktorí v ňom sedeli: starý Villáni s dcérou a zaťom. Villáni chce ho odmeniť peniazmi.

„Nie pane, ja som Michal Čajka; prosím, odpusťte mne a mojej žene!“

„Odpúšťam!“ zaznie z batára.

A na to počne sa spev hviezd, končiaci sa chórom:

Milo, úchvatne vyrozprával nám Hviezdoslav svoju pieseň o hájničke, jej poklesok, jej tragické previnenie sa z márnivosti, zdanlivo odpustiteľnej, čisto ženskej. Ale sudba chytila vtáčika za pazúrik — vtáčik celý uviazol do siete. No ako mizne tieň poklesku pred vysokou jasnotou utrpenia a pokánia! Ako ona nakloní k sebe celú našu útrpnosť, keď v jej divokej pomätenej piesni prebleskuje jej hlboká láska, jej ženská pravdivosť a statočnosť. Draho platí Hanka minúty svojho šťastia! Viac, nekonečne viac vinný Artuš zaplatil prepych skazenej krvi životom, ale daň jeho nevyrovná sa dani Hanky, ba ani Michala. Všetko vyrovná sa až velikým slovom odpustenie, týmto akrotériom^[56] tragickej stavby poetovej! Áno, v „Hájnikovej žene“ daroval nám poeta tragédiu zo života nášho ľudu slovenského. Zmiernil príkrosť surovej udalosti, osadiac ju ako klenotník do rámu prírodných horských krás, zápach krvi, nemilosrdné súdobné pojednávanie oblial vôňou lesov, šumotom bystrín a aromatom dolinami vejúceho vetra. Rozprávka je prostá, plynie ako rieka Orava cez párnicko-kraľoviansky priesmyk a tratí sa v harmonicky valiacom sa Váhu vyrovnania, odpustenia a duševného mieru.

Tak hľa, miesto portrétu, miesto busty a postavy básnika podal som vám iba kus jeho dumy, slabo a biedne nastienenej. Veď čo on nasnoval v dlhom šesťdesiatročnom, požehnanom živote, ako zachytiť a zhustiť v málo minútach, ktoré sú mi udelené? Ako zahrnúť celú žeň jeho v úzkej stodôlke? Od poskočnej piesne až po epos, od žalmu až po veľkú tragédiu „Herodes a Herodias“, ktorú v tejto chvíli odovzdávame obecenstvu i celému národu, Hviezdoslav na každom poli, na každej lúke poetického tvorenia daroval nám bohaté dary a medzi nimi nesmrteľné skvosty, povznášajúce náš národ a jeho jazyk, jeho mladú slovesnosť na úroveň vysokú, ktorej už nemožno nevidieť, neoceniť. V ňom typicky a plasticky zjavil a stelesnil sa slovenský génius, odzrkadlilo sa to, čo je v ľude našom národnom, čo je v ňom veľkého, koncentrovaného, osobného a hlavne čo je v ňom krásneho a dobrého. Hviezdoslav, poeta slovenskej kalokagatie, dobrodušný, mäkký, zádumčivý, stal sa tvrdým a mocným stylobatom^[57] a spolu i stĺpom slovenskej osvety a vzdelanosti.