Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

9. Rozlúčková hostina a odchod.

Már Isten hozzátok, jó vitéz rokonim.

Balassa.

( Boh vás opatruj, dobrí, hrdinskí príbuzní.

Balassa.)

Na posledný večer pozval Gyula viacerých rovnako smýšľajúcich. Všetko to pomaly prišlo. Zväčša prišli na koňoch a na dvore sa len tak hemžili ľudia a kone. Susette, hoci skľúčená, jednako sa postarala o výdatnú večeru a víno tiež urobilo svoje. Boli veselí a shovorčiví, smiali sa, spievali, plakali a bozkávali sa, kým pomaličky všetci nepochrápali, každý v osobitnom postavení, lebo okolo jedenástej ani jediný nevládal stáť na nohách. Bendeguz sa prvý utiahol do kúta a kým stolová spoločnosť bola ešte na žive, zabával ich zo sna, lebo obyčajne všelijaké sprostosti potrepal v spánku. Hádzal aj rukami a nohami, dobre nepochoreli od smiechu nad ním.

Prišlo nové ráno, ale hostia sa nezobudili, okrem domáceho pána, ktorý dal všetko pochystať a kone nachovať. Aj ostatní jeden po druhom si pretierali oči, samý posledný Bendeguz, ktorý užil príliš veľa dobroty. Raňajky boly hotové a každý si mohol vziať po chuti: rozólišu, slivovice a borovičky, slaniny a bravčoviny, ktorá zostala od včerajška. Nato Pišta predviedol tri kone, dedinskí muzikanti sa rozostavili, Žid so šibalským úsmevom zastal pod bránou, Susette išla plačúc za milostivým pánom a pobozkala mu ruku, psi svojím štekotom znešvárili disharmóniu hudby. Vysadli na kone a miestny farár vyslovil nad nimi požehnanie, pravda, ako dobrý vlastenec po maďarsky, aj ich po celý týždeň každý deň spomenul v modlitbe. Muzikanti zahrali pochod a sprievod sa pohol. Celá dedina sa na to dívala. Traja aventuristi šli popredku, ostatná družina za nimi. Keď prišli na koniec dediny, vypili nápoj na rozlúčku, vyobjímali sa a so slzami sa rozlúčili navzájom. Jedni i druhí sa dlho obzerali, mávali si navzájom vreckovkami a zavše zavolali nejaké slovíčko na rozlúčku.

Teraz už šli ďalej zamyslení, a kone ako by si osvojily smýšľanie svojich pánov, lebo kráčaly celkom pomaly, ani čo by niesly zoťatý dub, alebo tri mlynské kamene. „Veru, veru,“ pretrhol napokon mlčanie Pišta, „ani by som nebol pomyslel, že svoju úbohú ženu musím nechať ako postelkyňu.“ „Tak je, Pišta,“ ohlásil sa Gyula, „nám mládencom je predsa len lepšie, nemusíme sa s takým srdcom lúčiť s domom.“ „Ja neviem,“ odvetil Pišta, „ako je to s pannou Susettou, nechcem nikoho ohovárať, ale…“ „Drž hubu,“ namrzene povedal Bendeguz, „čo ťa do toho, čo sa robí v cudzom dome; každý nech si zametá pred vlastnými dverami a rešpektu sa tiež musíš naučiť, nepili sme spolu na bratstvo.“ Gyula sa rehotal, napchal si do fajky, nanútil ju aj Bendeguzovi a pýtal ohňa od Pištu. Teraz všetci fajčili a Pišta spieval:

Když se mi dym z úst vine,

nedbám, čo svět zahyne.

Gyula k tomu doložil:

S dymem mizne všecka péče,

s ním mi mladost volně teče.

Obidvaja:

Až se k hrobu dofajčím.

„Kde ste vypriadli tú sprostosť?“ spýtal sa Bendeguz celý namrzený. Pišta odvetil, že sa pieseň naučil od študentov, keď sa vrátili z Gemera domov. „Tí mohli doniesť aj niečo lepšieho: Drága kincsem, galambocskám, [19]„Pravda, brat Bendeguz, však je to pekná pieseň, — naučil som sa ju z kalendára Fejérpa—takyho, — celkom ma preniesla do mojich študentských rokov, …“. „…a ja ju viac nechcem počuť,“ prerušil ho Bendeguz. „Nebudeme predsa spievať turíčne piesne, a vrtochy si predsa len musíme zaháňať.“ „Ja sa radšej vrátim nazad,“ skríkol Bendeguz, „ako by som mal vypustiť z úst slovenskú pieseň; radšej sa diablovi telom i dušou zapíšem, ako by som dal hrtan na niečo takého. Ó, ja potrebujem svoje hrdlo na čosi inšieho. Nech vás čert vezme, aj všetky slovenské piesne, čo. tam v Pešti vyšlý, spoju aj s autorom Kocúrkova!“ „Ja som myslel.. .“ „Aj ja si myslím, a čo si myslím, to si nedám vziať nijakému Slovákovi, na to nech mi nikto nesiaha. Rozumel si? Ak ma chceš nazlostiť, tak mi len rozbúr žlč slovenskou piesňou. Prosím, aby si mi dal pokoj so slovenčinou.“

Nech je Gyula nie taký dobromyseľný a flegmatický, už by sa bola celá expedícia rozbila na tomto úskalí. On však poznal svojich ľudí a nechal ich vybúriť sa. „Priateľ, poznáš pieseň: Nem vagyok en káromkodó?[20]„Zbytočná otázka, na ktorú netreba odpovedať,“ zahundral Bendeguz. Gyula začal spievať, Bendeguz spieval spolu s ním a prv než prišli do Čremošného, mier bol obnovený.



[19] Ez az élet úgy se sok (maď.), tento život i tak nemá ceny, nestojí za mnoho.

[20] Nem vagyok en káromkodó (maď.), nie som preklínačom.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.