ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koridon feltette kétmázsás ártányát.

Faludi.

( Koridon naložil svojho dvojcentového brava.

Faludi.)

Keď prestala prvá bolesť, ktorú vyvolala v nich túžba po domove, začali sa útulnejšie cítiť v cudzej krajine. K tomu mnoho dopomohla neočakávaná skúsenosť, ktorú by ináč neboli mali, že sa totiž so slovenskou rečou veľmi dobre ďalej dostanú. Znalosť maďarčiny bola pre nich neužitočná, bol to mŕtvy kapitál, ktorý by im bol pred Atelkuzom sotva vyniesol nejakú rentu. Ľudožrúti, ktorých sa báli, že tu budú, sa neukazovali. Blízko Piteštu sa soznámili s istým bojarom. Sami sa mu vydávali za uhorských bojarov. Pozval ich, aby šli k nemu jesť. Boli veľmi prekvapení, keď prišly na stôl rýdzo uhorské jedlá. Bojar sám rozprával lámanou maďarčinou. To boly predsa viditeľné známky, že sa Turecko maďarizuje, priam ako Lom—bardsko, kde sa už naši husári starajú o to, aby zanechali niektoré živé stopy tamojšieho svojho pobytu. Dalo sa očakávať, ako podotkol Bendeguz Gyulovi, že sa neveriaci ľahšie obrátia, ako veriaci z Liptova a Oravy. Tam ani maďarskí komedianti a sberateľ predplatkov na Bástyho dielo nevedeli získať pre svoju reč zarytý slovenský ľud. Ó, bolo to smutné vedieť, že ani palicovanie na Čabe a v Lajoškomárne, ako ani maďarské volanie hlásnikov na Sarvaši a v Ďarmotách nemohly nič vykonať.

Za jedenia nastal v dome ruch, od ktorého hostia nečakali nič dobrého. Boli ako na škripci, čo to vlastne znamená. Bendeguz však nestratil chuť vo svojom zamestnaní. Gyula sa obával zrady a krv sa v ňom začala sadať. Odrazu prišiel vojak a doručil bojarovi list, čo síce videli, ale nerozumeli ani slova z krátkeho rozhovoru. Čoskoro sa s hrôzou dozvedeli: arnautskí povstalci tiahnu a kde prídu, všetko spustošia ohňom a mečom. Bojar prosil o prepáčenie, že im nemôže dlhšie venovať svoju prítomnosť, lebo nie je bezpečný ani na chvíľu a musí byť dňom i. nocou schystaný na útek. Vstali od stola a Bendeguz bol taký smelý, že si uchytil ešte jeden výborný kúsok z kapúna, ktorý podľa obvyklého želania, „želám si dobre sa najesť“, spolu s celým pomarančom pohodlne zjedol. V tej chvíli sa rozprávalo, že istý Tatár plným cvalom odcválal do Belehradu. Bol teda svrchovaný čas pobaliť si veci a utekať. Pišta sa medzitým o všetkom, čo sa robí, dozvedel v kuchyni, kde si podľa svojho zvyku zašiel, aby si fajku zapálil. Zamestnali ho ako obracača pečene, a popri niekoľkých dobrých kúskoch dostal i strašnú zprávu o blížiacom sa nebezpečenstve. S vyľakanou tvárou pribehol za pánora a oznámil mu, o čom už vedeli. „Odkiaľ to vieš, my to predsa musíme práve tak vedieť, ako aj ty!“ „Kuchár ma predsa len nebude mať za blázna. Ó, to je statočná uhorská hlava, ten kuchár, než by sa dalo u neho rátať na nejaké klamstvo.“ „Čo, kuchár že je Maďar?“ „Taký dobrý, ako našinec, ba ešte lepší, lebo je zo Sedmohradska.“ „Ako je to možné?“ Gyula sa hneď šiel presvedčiť. Ypsilantiho povstanie mnohých bojarov vyhnalo do Sedmohradska. S jedným z nich prišiel tento kuchár do Valašska a zostal tu, kde sa mu dobre vodilo.

Teraz bola dobrá rada drahá, čo majú robiť. Majú ďalej cestovať a ísť rovno do nebezpečenstva, kde ich pohlušia alebo sa dostanú do zajatia, či sa s nevybavenou vecou vrátiť zpät a vystaviť sa posmechu? Divan sa shromaždil v maštali a Pišta navrhoval to druhé, vynaložiac celú svoju výrečnosť. Oproti tomu Bendeguz bol pevne odhodlaný .pred hanbou dať radšej prednosť smrti alebo otroctvu. Gyula, nedbajúc ináč veľa na Júlovú revolúciu, pridŕžal sa systému juste milieu ^[68]a súhlasil s Gyulom tým radšej, čím väčšmi dúfal, že sa zmení smýšľanie Pištovo, ktorý sa chcel zpät vrátiť a ich nechať v kaši. Myslel, že sú pri zrejmom nebezpečenstve dostatočne slepí, aby vbehli Arnautom do pazúrov, a jeho, starého človeka, nechali odvliecť na jatku. Aj Pištovi sa páčil Gyulov návrh, z čoho pre nás plynie poučenie, že si Lafayette môže hovoriť čo chce, a Odillon Barrot ešte viac, že sa však predsa len najlepšie vychádza so juste milieu. Keby sa museli vzdať svojho úmyslu, získal by Pišta aspoň toľko, že sa bude môcť pochváliť, že videl Bukurešť. Po skončení konferencie sa rozlúčili a Bendeguz si vyprosil od pohostinného bojara ten priateľský sľub, že keby azda v týchto nepokojných časoch musel utekať, bez všetkého príde k nemu do Turca, kde istotne môže rátať na také dobré prijatie, aké mal raz kráľ Bela u jeho praprastarého otca. Bojar sľúbil, že keby až k tomu došlo, že by musel až do Turca utekať, zastaví sa u neho. S tým sa rozlúčili ako najlepší priatelia.

Cesta im ubúdala. Všade dookola bolo všetko ticho a nebolo ani stopy po nejakom pohybe. Mysleli si, že to mohol byť aj planý poplach a bezstarostne si fajčili. „Človek ani nevie,“ povedal Bendeguz, odchádzajúc nabok, „kde všade nájde dobrých ľudí.“ „Svet predsa len nie je taký celkom planý, ako ho opisujú Ligoriáni,“ povedal Gyula a Pišta doložil: „Musí to byť dobrý pán. Ako mi kuchár rozprával, pred niekoľkými rokmi sa celkom neostýchavo ubytoval u neho akýsi uhorský bojar, sedel mu na krku celé dva týždne a okrem toho oklamal ho ešte o dva piastre. Sľúbil mu, že mu za ne pošle čo ja viem akú knihu, ktorú mu až dodnes posiela.“ „Aha, cítim, o čo išlo,“ povedal so smiechom Gyula. „Bojar bude musieť ešte asi dlho čakať, kým dostane niečo za svoje piastre. Ja som práve tak pochodil s tým uhorským bojarom.“ Bendeguz na šťastie nepočul z tohto rozhovoru ani slova. Bolo by ho to zarmútilo, keďže bol v rodine s otáznym uhorským bojarom.

Slnce zapadlo a naši traja páni poháňali svoje kone, lebo naokolo nebolo vidieť nijaké hniezdo, kde by boli mohli prenocovať. Cesta sa z doterajšej rovnej čiary rozchádzala a keď prišli na miesto, kde chceli zahnúť doľava, naraz zbadali v diaľke, ktorú odhadovali na polhodinu, oblak prachu, ktorý sa čoraz väčšmi približoval. Naši hrdinovia stŕpli a každému z nich by bolo dobre urobilo seknutie žilou. Čo inšieho to mohlo byť ako jazda pritiahnuvších povstalcov. Pišta sa nazdával, že vidí, ako sa ich zbrane lesknú v odblesku zapadajúceho slnka. Každý si vykreslil niečo strašného, ako mu to podávala jeho obraznosť. Úzkosť bola čoraz väčšia. Keď napokon prišli k húštine, uznali za lepšie zaliezť do nej a búrku nechať prejsť popri sebe. Oblak prachu mohutnel a nebezpečenstvo sa čoraz väčšmi približovalo. Zdalo sa, že sa oddiely pomaly hýbu. Na čele videli niečo, čo sa ponášalo na jazdca, a niečo sa mu blýskalo v ruke, ale zreteľne sa nič nedalo rozoznať. Potom počuli už aj hlas veliteľa, čo znelo ani po turecky. Napokon sa sprievod natoľko priblížil, že bolo zreteľne počuť ako vodca dobre po slovensky rozkazoval, aby zadnú časť lepšie poháňali, lebo čoskoro bude noc a majú pred sebou ešte hodný kus cesty, a vraj si aj myslí, že tu nie je bezpečne. Našim ľuďom búchalo srdce. „Čo to znamená?“ opýtal sa Bendeguz potichu, a Gyula mu práve tak odpovedal: „Myslí asi na zadný voj.“ „Ale odkiaľ vie po slovensky?“ „Arnauti sú slovanský ľud, alebo aspoň ako susedia Slavóncov mali príležitosť naučiť sa dostatočne po slovensky.“ Teraz začal zástup, obkľúčený oblakom prachu, celkom blízko nich pochodovať. A, koľká to radosť, skoro naraz všetci poznali v jazdcovi bohatého mäsiara z ich susedstva a s krikom sa vyrútili z húštiny. Mäsiar sa nazdával, že ide o zbojnícky útok, vystrelil z pištole, ale na šťastie nikoho nezasiahol, a naskutku zdvihol i fokoš na svoju obranu. Ani nevedel, čo sa robí, keď ho Bendeguz zavolal po mene, a keď ho zazrel, poznal urodzeného pána zo Žebrákovíc. „ Nuž, či ste to vy, pán urodzený? Hľa, ako vás mohou človek obkaličiť!Kde sa tu beriete? Skôr by som sa bol nazdal, že tu zazriem svojho nebohého otca, ako vás. Ej, ej, aj vy ste tu?“ zvolal na Gyulu. „Pišta, milý môj priateľ, pozdrav ťa Pán Boh! Ej, ej, to by sa mi ani vo sne nebolo zazdalo! Naozaj neviem, čo mám na to povedať. Naozaj nechcem myslieť, že páni kupčia s baranmi, hehehe, a na inšie neviem na čo myslieť.“ Pomaly a navzájom sa dorozumievaly obidve strany. Strašní arnautskí jazdci premenili sa na päťsto valašských baranov, za ktorými nasledoval menší transport asi tristo kusov, ktoré ten človek nakúpil za Bukurešťou a teraz viedol do Uhorska, aby nimi zásobil celý Turiec. Sprievod končili dvaja mäsiari z Podolínca, ktorých si pribral za pomocníkov. Tí pribehli na výstrel a boli by sa riadne bili, keby im náčelník nebol včas vec vysvetlil. „A vy, páni, kde chcete byť ešte dnes?“ spytoval sa mäsiar. „To práve ešte sami nevieme, kde nájdeme nejakú krčmu, tam zostaneme.“ „To sa, páni, dnes budete nadarmo ustávať. Neradím vám to, lebo tu je veľa mrcha ľudí,“ ako sa vyjadril. „Čo teda máme urobiť?“ „Obráťte sa a prenocujte s nami pod holým nebom. Spravíme si dobrý deň. Mäsa máme dosť. Bol to poriadny baran, ktorý sa odvážil na iných dvoch, ale mi okrivel a tak som ho musel zarezať. Výborný gulyáshús, ^[69]nebol práve súci, aby mu dodal odvahy. Počul, ako je človek na každom kroku v nebezpečenstve, že ho nejaká zbojnícka banda orabuje a zahluší, že je strava veľmi biedna a horúčosť na nevydržanie. Kto vraj nie je navyknutý na tento kraj, nech je len na to pripravený, že si prinesie domov neznesiteľnú horúčku, ak vôbec nesloží kosti v Turecku. On sám sa s takou horúčkou dva roky vláčil po svete, po tom, čo zostal ležať u Milosrdných v Strážoch, lebo v košickej nemocnici nemohol dlhšie vydržať pre hlad. A keď počul, že Pištovi páni chcú ísť až cez Čierne more, radil mu, aby svojej žene po ňom odkázal svoju poslednú vôľu, lebo na návrat sa nedá ani myslieť. On sám bude veľmi rád, keď sa vráti domov a bude sa chrániť tretí raz sa podívať za Tisu, aj keby mu darovali celý tento kŕdeľ, tak, ako je tu.

Pišta teraz vedel viac, než mu samému bolo milé. Chodil hore—dolu zamyslený a viedol takýto monolog: Čert nikdy nie je taký čierny, ako ho maľujú, ale rozhodne nie je biely, človek môže zmúdrieť na cudzej škode. Čo mi pomôže celé sedliacke sedenie, keď ho už viac nebudem môcť potrebovať. Všade je vraj dobre, ale doma je predsa len najlepšie. Treba žiť pre svojich, a láska sa začína pri mne samom. Sláva, ktorú mi má získať takáto cesta, čo je to vlastne? Toľkoto! (pritom sfúkol čosi s dlane). Alebo toľkoto! (pritom si odpľul). Lepšie je varuj saako neboj sa. Týmto spôsobom, ktorý nám pripomína Senecove Sentencie, priateľ Pišta rozmýšľal celkom rozumne a pevne si zaumienil čím skôr ufujazdiť s cesty. „Ako ďaleko máme ešte do Bukurešti?“ spýtal sa Pišta honca. „Dobré tri míle,“ odpovedal mu ten. „Koľko míľ vy prejdete za deň?“ „Keď to ide dobre, štyri míle, ale teraz ťažko tri. Máme mnoho chorých v stáde.“ Pišta si vec prerátal a dúfal, že karavánu čoskoro dohoní, aj keď sa bude musieť zdržať v Bukurešti. Dúfal, že i bez pasu sa prešmykne cez hranicu s honcami baranov.

Páni boli nie menej horliví, aby všetko vyskúmali, čo im mohlo poslúžiť pre ich ciele. Výťažok však bol veľmi nepatrný, lebo mäsiar sa dostal sotva dve míle za Bukurešť. Toľko zistili, že je cesta ešte nebezpečnejšia ako dolu Pohroním, a že najkrajším spôsobom môžu prísť o slobodu, ba i o život. Ani jeden však neprezradil druhému svoje obavy, ale navzájom sa povzbudzovali. Obávali sa najmä hanby, ktorá by zničila celú dosiaľ nadobudnutú slávu, keby sa vzdali svojho predsavzatia. V tajnosti si obidvaja želali vrátiť sa zpät pod akoukoľvek príhodnou zámienkou. Rozličné myšlienky a plány sa im krížily v ustarostenej mysli, kým nezaspali. Ináč musíme poznamenať, že ich starosti boly zbytočné, ako ukáže výsledok, lebo Arnauti by s tejto strany vôbec neboli vtrhli, a ruská armáda mala kniežatstvá ešte stále obsadené, takže sa zbojnícke bandy musely ticho držať. Ráno vstali mrzutí, čo pripisovali pažravému požitiu baraniny. Pišta bol skľúčenejší a smutnejší ako inokedy.