ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Igyunk, lakjunk egymással cigara: szeretetből!

Balassa.

(Pime, nasýťme sa všetci veselo z lásky!

Balassa.)

Keď prišli na začiatok mosta, pokladali za múdre sosadnúť v najbližšom hostinci, keďže ich obkolesil húf zvedavcov, nevediacich, čo si majú o nich myslieť. Pištovi až tak podskočilo srdce, keď všade videl, že sa hemžia kone. Len čo sa postaral o kone, vyšiel s Gyulom, aby sa poobzeral po konskom trhu. Bendeguz si dal na hlavu obkladok z teplého vína, okrútil si hlavu, vypil žajdlík vína a zostal strážiť, aby sa dva kone nestratily. Navzdory chuti, ktorú pomyslenie na bravčovú pečienku ešte väčšmi podráždilo, bál sa opustiť svoje stanovisko. Bolo okolo poludnia, keď došiel Pišta, vyskakujúc na svojom Rigóvi. Bol síce na jedno oko slepý, no jednako sa zdalo, že ešte môže vykonať dobré služby. Vyjednali ho za 35 zlatých viedenského čísla od jedného Cigána. Gyula prišiel za Pištom a pozval Bendeguza do kaviarne, kde sa podľa uisťovania jedného známeho, ktorého tu našiel, síce draho, ale dobre dalo najesť. „To všetko ja nepotrebujem,“ podotkol Bendeguz. „Pišta, s miesta sa ani nepohni. Tu máš, vypi si jednu slivovicu, a dostaneš taký kus pečene, že sa ešte aj na Kaukaze naň rozpomenieš.“ S tým vstal a šiel rovno na námestie, kde zo sto mís rozvoniavala bravčová pečienka. Už zďaleka gratis ^[33]vťahoval do seba vôňu a potom sa vrhol na kus bravčoviny, vykrojenej do kocky v rozmeroch jednej stopy, kúpil si celý chlieb a jedol z toho, kým mu len hrdlo ráčilo. Pišta dostal tiež svoju dvojitú dávku a Bendeguz šiel potom za Gyulom, aby holbou jágerského vína neutralizoval mastnú pečienku. Kolégu našiel pri stole, zahĺbeného do novín. Práve čítal Jelenkor. „Čo nového?“ opýtal sa náhlivo Bendeguz. „Si to ty, braček? Sem pozri! Neveril som svojim očiam — už nás dali sem.“ „Naozaj! To asi farár ta dal, ten figliar! Tajomstvo to, pravda, nie je, ani nemá byť, ani nebude.“

Za tým istým stolom sedel beťár (asi nie kôň), s dlhými namastenými vlasmi, v košeli so širokými rukávmi, zlatom obšitým nákrčníkom, ohromnými ostrohami, s krátkou debrecínskou fajkou v hube. Zvedavo nazrel do časopisu. „Je to možné?“ zvolal, vyskočil a obidvoch dotuha vybozkával. „Je to možné? Sú to tí, ktorí z lásky k našej drahej vlasti podnikli túto dlhú, obťažnú, drahú cestu, bez pomoci Anglicka, na vlastnú päsť? Hej, sem dve holby vína! Ja by som to nedal za svoje štyri kone, že sa mi prihodilo také šťastie! Kto by bol smel snívať o takomto šťastí, keď sme túto zprávu pred dvoma hodinami prijali s takým vivatom, že sa zem pod nami zatriasla. Ty, Andris!“ zavolal do susednej izby, zahalenej oblakmi dymu a preplnenej mladými ľuďmi, ktorí náležité popíjali. „Čo chceš?“ ohlásil sa ten a doložil k tomu u Maďarov obvyklú nadávku, dotackajúc sa k nemu. Keď vyrozumel, koho má pred sebou, objal oboch okolo krku a málo chýbalo, že chudého chlapa nestiahol na zem. Ani neupustil od toho objatia, kým Bendeguzovi dych nedošiel a kým jazyk nevyplazil. „Sem víno!“ zvolal i tento a privolal celú spoločnosť. Žiarili od radosti nad neočakávaným pohľadom. „Víno sem, víno sem!“ kričalo sa zo všetkých hrdiel bez ladu a skladu. „Z toho za dvanásť krajciarov! Z jágerského!“ „Šesť buteliek tokajčiny!“ Bola to scéna, ktorá odškodnila našich rytierov za všetky nepríjemnosti, ktoré sa im dosiaľ prihodily. „ Húzzad cigány!“ ^[34]zvolalo jedno zachrípnuté hrdlo a hneď spustil Dombi takú maďarskú, že Bendeguz vyronil slzy a Gyula začínal byť dojatým, lebo svoju flegmu utopil v jágerskom. A keď sa nakoniec chystali ďalej ísť, jeden z tlčhubov im zastal do cesty a druhý chytil odzadu Gyulu a tak ho stiahol nazad, že mu prešla chuť opúšťať spoločnosť, ktorá svoju priazeň prejavuje takým drsným spôsobom. Jeden z rimavskosobotských vlastencov otvoril im svoju maštaľ, svoj senník a svoju truhlu s ovsom. Pištovi dali v mene jeho pánov rozkaz, aby sa presťahoval.

Spoločnosť sa v dôvernom rozhovore dozvedela, ako prišiel Bendeguz k zaviazanej hlave a k sinkám. Zhrozili sa nad tým a istý tam prítomný jurasor sľúbil im príkladné zadosťučinenie. Dal si vyrozprávať species facti ^[35]a spísal dôkladný popis osoby, o ostatné sa chcel sám postarať. Na šťastie justiciár zabudol na to a Bendeguz, v pevnom presvedčení, že zlosyni dostali svoju odplatu, bol práve tak spokojný, ako keby bol tie palice skutočne počítal.

Popoludnie a polovicu noci s oduševnením prelumpovali. Hovorilo sa mnoho, a to všetko alebo na vlastnú chválu, alebo na pohanenie Nemaďarov (idegenajakú emberek). Chrlili oheň na ničomného autora istej brošúry, ktorý sa opovážil z toho robiť otázku, v čom sami odjakživa boli svorní, či totiž máme byť Maďarmi. Celkom vďačne by boli oči vypichli tomu básnikovi, ktorý vymyslel bájku o speve sovy, ktorou sa končí tá talafatka, ako ju nazývali. Jeden z exaltovanej spoločnosti bol hneď hotový podniknúť križiacku vojnu proti idegenajakúakom ^[36], alebo zahrať úlohu Petra Pustovníka a jeho osla. Inému, v ktorom podľa výslovnosti jasne bolo poznať pomaďarčeného Slováka, klaly oči najmä prekliate ploštice, Slováci, ktorých nemožno vyničiť, kde sa raz zahniezdia. Istý Maďar, ktorého pred niekoľkými rokmi vylúčili z levočskej školy, nehovoril dobre o Nemcoch a dokázal výrokmi svojho starého otca, dokazujúceho to z dejín, že Nemci odjakživa vyciciavali špik z Uhorska, kŕmili sa ako cudzopasné rastliny a na nohy si pomáhali, kým za ten čas Maďari čoraz väčšmi klesali, takže ich len viditeľná milosť ich Boha až doteraz zachovala od úplného zániku. Židov a Rácov hádzali do jednej a tej istej triedy. Rozohnený takým diškurovaním, ktoré sprevádzaly hrozivé posunky a hrmavica kliatieb, jeden jakobín chcel v druhom modifikovanom vydaní zopakovať vraždu betlehemských detí, alebo krvavú svadbu parížsku, alebo salzburské vysťahovanie. S fľašou v ruke istý pomaďarčený Slovák, povolaním bezvýznamný profesor, vyhľadal a povedal tieto slová, ktoré predstavoval za svoj výplod, prijatý s pochvalným rehotom:

„ Él magyar, áll Búda még.

Haldoklik a buta tót.“ ^[37]

Zkrátka, títo hrdinovia s plnou hlavou všetko dali ex stapede ^[38]do poriadku, čo mohlo Uhorsko šťastným urobiť a pri tejto príležitosti dostal gróf Štefan Széchenyi viacej úderov, ktoré mu však ani najmenej nemohly ublížiť.

Napokon opilosť a spánok žiadaly svoje práva, ktoré im spoločnosť dala. Bol to veľkolepý pohľad na ľudí, utrpevších porážku. Bendeguz si ľahol na lavicu na peci a ráno sa našiel na zemi. Dvoch bolo vidieť, ako vo vzájomnom objatí jeden druhého obvracali. Gyula sa oprel o stôl a pravú nohu si vyložil na operadlo neďalekej stoličky. Dvaja sa umiestili na biliarde a štyria pod ním. Jeden si ľahol medzi Cigánov a v milom sne vybozkával basistu, ktorý jeho láskania práve tak ohnivo opakoval. Niektorí sa učupili po kútoch a jeden zaliezol za pec, kde ho bolo možno najistejšie zdvihnúť.

Pišta včas prišiel a potichu zobudil svojich pánov. Nechceli rušiť ostatných v spánku, tak sa vykradli, keď kriedou na dvere napísali Vale, ^[39]spolu s poďakovaním za dobré prijatie a so srdečnou prosbou, aby sa rozpomínali na nich.