Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

6. Jeho rozhodnutie ísť na výskumnú cestu a čo potom bolo.

No csak szerelmeskedjetek.

Terhes.

( Nože sa len milkujte.

Terhes.)

Nechajme milého pána zo Žebrákovíc požívať manželské šťastie a ani nenakuknime za oponu, kryjúcu pred naším zrakom jeho domáce slasti a strasti. Stačí nám vedieť, že objatia jeho manželky priniesly svoje ovocie. Ako všetko vo svojom hospodárstve, tak aj tu si to vedel v istom smysle úsporne zariadiť. Jeho žena mu porodila odrazu syna i dcéru. Dcéra sa volala na počesť Dugonicsa Etelka a syn preto Lehel, že Arpád odvodzoval svoj rodostrom až od siedmich maďarských vodcov. Sám sa pri tejto príležitosti dal zapísať do matriky ako Bendeguz, takže odteraz nemáme už dočinenia ani s Kazimírom, ani s Arpádom, iba s Bendeguzom.

Toľko o jeho súkromnom živote. Toto je však nie to, čo zveční jeho meno u potomstva, hoci on sám bol natoľko skromný a veril, že bude ďalej žiť len v synovi. Nechajte nás pozorovať jeho verejný život.

Stoličné shromaždenie svolali na deň 5. septembra. Pišta, ktorý svojho pána pravidelne doprevádzal, zamestnával sa už niekoľko dní tým, že čistil šabľu, ostrohy, gombíky a konské postroje. Čo azda chýbalo na dolománe alebo na atile (kožuch bol na liečbe u kožušníka), o to sa postarala žena. Sám Bendeguz si nakrájal tabaku na tri dni a vyčistil si starodávnu meršámovú fajku. Včas si zabalil kabát spolu s remeňom do vaku, obliekol si čistú bielizeň, uviazal si celkom nový nákrčník, obložený zlatými čipkami, ktorý mu siahal až po žalúdočnú krajinu. Pišta si vzal niekoľko pečených zemiakov, aj so slaninou a chlebom a plný hrniec kyslej kapusty, lebo — nemožno vedieť. Maličký súdoček borovičky od poslednej insurekcie vždy nosieval v bočnom vrecku zastrčený, lebo nemožno predsa vedieť.

Okolo šiestej ráno vyviedol najprv Pogánya, ako staršieho, a potom Szikru. Obidvaja pochádzali s otcovskej strany od Turcsiho, na ktorom Bendeguzov otec jazdil ako strážmajster a neskôr ho dal do opatery, následkom ktorej ho na smrť nachovali ovsenou slamou, najlepšou náhradou výživy za jeho mladých rokov. Szikra bola bezprostrednou dcérou Pogánya, ktorý tiež už nebol mladý, ale ešte vždy dobre stál na nohách, lebo sa za mladi dobre udržoval. Pán a sluha zajedli si uhorských raňajok, totiž chleba, slaniny a pálenky. Okolo pol siedmej pán a sluha vysadli na kone. Za dedinou napchali si do fajok, Pišta vykresal ohňa a v rozhovore klusali do Sv. Martina, kde dorazili okolo ôsmej hodiny, v pravý čas, lebo tam sa už valilo všetko ošablené a zo šľachetnejšej krvi pochádzajúce v menších a väčších skupinách do shromaždenia. Tentoraz bola kongregácia dôležitá, keďže sa mal celý magistrát neodvolateľné reštaurovať. Na všetkých tvárach sa zračila nádej alebo strach, veselosť alebo škodoradosť. Niektoré tváre ako by tomu, či tamtomu hovorily: „Aj tvojmu panstvu odzvonia za hodinu.“ Všetci doterajší hodnostári boli predmetom lacného posmechu a zanášali sa myšlienkami, že ani podžupanské miesto nie je hodno deravý groš. Vedelo sa totiž celkom bezpečne, kto teraz dostane túto hodnosť slobodnou voľbou, hodnosť, pred ktorou sa musí schovať sám lordmayor a všetci prefekti Francúzska. Pri známej štedrosti tohto človeka bola oprávnená nádej, že voličia nebudú nadarmo kričať do zachrípnutia, lebo pri bohatej hostine, na ktorú sa už dva týždne konaly tajné a jednako všeobecne známe prípravy, mala potokmi tiecť tokajčina a budínske víno.

Naši rytieri sosadli; Bendeguz sa ponáhľal, aby sa na strážnici mohol preobliecť. Pišta, ako obyčajne, zabalil dolomán do vaku a zaviedol obidva kone na pasienok, kam za ním sľúbil prísť aj jeho pán.

Nechajme sa naťahovať pánov na stoličnom dome a poďme za Pištom. Len čo prišiel na obvyklé miesto, kone očistom spolu sviazal, tak, aby sa neskôr mohly rozviaziať a zatúlať sa do blízkeho ovsa, keďže sa žatva v tento zlý rok omeškala o dobré dva týždne. Keď vyfajčil fajku, nemohol odolať pokušeniu glgnúť si zo súdočka a potom sa položil na líce, keďže si predošlej noci dobré dve hodiny utrhol z obvyklého spánku. Sotva zadriemal, už sa aj prebudil a musel si hľadať iné miesto, keďže sa tam uvelebil v blízkosti mraveniska. Bol nútený celkom sa vyzliecť, aby sa mohol zbaviť nepohodlných hostí. Odobral sa teraz na tretie miesto, kde tak tvrdo zaspal, že by sa bol možno až v najbližšie ráno prebudil, keby ho hlad nebol prebral. Ako videl, slnko prešlo cez poludník a pána ešte nič. Vedel skoro isto, že ho pozvali aj ku tabuli, lebo to nebolo po prvý raz, čo ho podžupan, ba aj sám župan ťahal za svoj stôl.

Pišta vysielal zamilované pohľady na kyslú kapustu, lebo sa zobudil hrozne hladný, no jednak si len nedôveroval, či má vystrieť na ňu ruku. Znova si upil a nato strovil svoje zemiaky, ako by pán nemal práva aj na ne. Nasledovala prestávka. Zapálil si do fajky najväčšieho kalibru, a Bendeguza ešte nebolo. „Ej, aby to kat spral,“ povedal si Pišta, „kto tu bude dlhšie o hlade, keď sa pán na dva dni dosýta naje; sem s tým!“ Siahol po hrnci, nevypustiac ho z ruky, až kým nedošiel na dno, pri čom sa najprv veľmi naľakal, ale pomaličky sa celkom uspokojil. Kapusta a chlieb, zemiaky, slanina a pálenka — všetko bolo dočista strovené, až na malú štipku, ktorú nechal na dne, ako sa patrí v dobrej spoločnosti. Práve odchádzal, že sa obzrie za koňmi, keď jeho pán nenadále vystúpil zpoza jedného vŕbového kra. Pištovi začalo srdce klopať, ale sa zas uspokojil, keď pán, miesto toho, aby sa vyzvedal na hrniec, začal mu dopodrobna rozprávať, čo všetko sa prihodilo v zasadnutí. Pišta nemohol všetko sledovať, o čom mu rozprával, ani nemohol s ním cítiť, nuž mlčal, kým Bendeguz sa natoľko dal unášať svojimi pocitmi a toľko hovoril, koľko mu len pľúca vládaly. Nakoniec povedal: „Všakver, môj milý Pišta, ty budeš aj ďalej mojím verným sluhom, najvernejším, ako len možno?“ „Ako by som aj mohol prísť na myšlienku, vo svojom veku si hľadať iného pána; veď predsa môj nebohý pán, daj mu Pán Boh večnú slávu, mi zabezpečil z milosti môj statočný chlebík. Musel by som ozaj stratiť rozum.“

Bendeguz si navykol na bombastický spôsob reči, ktorý používal, keď mu srdce prekypovalo. Bolo to ovocie jeho čítania, lebo z vlasteneckej horlivosti všetko počítal, bez. ladu a skladu, Kisfaludyho veselohry práve tak, ako Báthoriho kázne, ktorých sa mohol zmocniť, ďalej celý ročník Tudományos Gyüjteményu, ako aj Sasa, kým trval jeho krátky let. Jelenkor bol mu rozkošnou stravou, lebo z neho posbieral abecednú zásobu slov, ktorým ani Virág Benedek nerozumel, a vedel nimi teraz dôkladne hádzať, aby si dodal zdanie výborného Maďara. Nie div, keď aj Pišta, ktorý pri svojom príchode do Žebrákovíc tak dobre hovoril po maďarsky ako nejaký Palóc, no teraz si niektoré to slovo musel vypožičať zo slovenčiny, nasledujúce diškurovanie síce nábožne vypočul, ale zachytil len jednotlivé omrvinky a na konci jednako nevedel, o čom vlastne bola reč.

Bendeguz hovoril: „Ideme ďalej, ďalej na perutiach žeravej lásky k drahej otčine, opretí o dôveru v Boha Maďarov ( a magyarok Istene), sprevádzaní srdečnými želaniami ľudí, vrelé srdce ktorých podobne, ako naše, varí sa a vrie za materinskú reč, ideme ta, kde maďarské slnko osvecuje materinskú zem Maďarov, až na koniec sveta, na okraj okruhu tohto sveta, na Kaukaz, do Tibetu, kam nás predišiel pravý syn vlasti…“, tu mu vyšiel dych, zbledol, oči sa mu prekrútily, ústa spenily, a aký bol dlhý, vystrel všetky štyri končatiny. Pišta preľaknuto vyskočil a povedal: „Čo sa vám robí, pán urodzený; nerobte predsa žarty, pán urodzený!“ Mykal ho za ruky, za nohy, za nos, staval ho na nohy, kričal — všetko nadarmo. V úzkosti siahol za súdočkom, aby mu zvyšok z neho vylial do hrdla, ale všetka námaha bola daromná. Bendeguz mal zuby stisnuté, takže sa nedalo k nemu priblížiť. Teraz musel Pišta podniknúť chirurgickú operáciu. V potu tvári vstrčil mu vreckový nožík a potom ocieľku medzi zuby a vynútil tak otvor, cez ktorý mu mohol nakvapkať pálenky. A, div divúci! Bendeguz otvoril oči a srdečne chytil Hipokrata za ruku. „Ako to mám rozumieť, pane“, povedal Pišta, „čo sa to stalo?“ Po dlhej prestávke Bendeguz napokon povedal temným a zlomeným hlasom: „Kde som? Kde som bol? Videl som hunského kráľa Atilu a nášho otca Arpáda v žiare nesmrteľnosti, Každý z nich mal ako Isten ostora(bič Boží) v rukách bič, Arpád aj Lehelovu trúbu. Obidvaja sedeli na bielych koňoch, tie ako by pochádzaly z rodu bieleho koňa, ktorým naši otcovia vydobyli Maharániu, ktorého zvečnil Dugonics a ktorým sám sebe postavil nehynúci pomník. Arpád mi podal palmovú korunu, bola spletená zo zelených tabakových listov a kvetov cibule, a slávnostne povedal: Vzmuž sa! Si na to vyvolený, aby si vyhľadal moje deti, svojich bratov, na stepiach Eufratu, na Urale, na Kaukaze, alebo kdekoľvek ich budeš môcť nájsť, tu si vyvolený, kde raz babylonská veža naša panenskú reč znetvorila miešaninou latinskej, nemeckej, ba aj slovenskej reči, a päťdesiatimi inými rečami. Tam, doložil Arpád, vypočuješ v harmonických tónoch a v rachote hromov uchom, rozkošou spitým, čistý zvuk nebeskej reči svojich predkov, ktorou kedysi had Evu zviedol a ktorou rečou ju anjel spolu s Adamom vyhnal z raja. Tiahni ta, ty vyvolenec, a neotáľaj! Ani strach, ani láska, ani ťažkostí dlhej cesty, ani pohodlný život v krajine, o ktorej sa právom hovorí: Extra Hungariam non est vita, [12]Atila práve zdvihol ruku, pravdepodobne aby mi uštedril svoje požehnanie, keď si ma vyburcoval z tohto nebeského sna, z ktorého by som sa nikdy nebol chcel zobudiť. Pišta, nemal si ma vyrušovať z mojej blaženosti; pamätaj si, Pišta, aby si svojho blížneho nikdy neolúpil o blúznenie, ktoré ho robí blaženým. Ty si to predsa dobre myslel, môj statočný Pišta. Preto ťa teraz aj ja týmto vysviacam za svojho sprievodcu na ceste (položil mu ruku na hlavu) a týmto posvätením udeľujem ti oprávnenie mať podiel na mojej vznešenosti.“

Pišta sa zarazene poškrabal po hlave a myslel na púšťanie krvi žilou, lebo sa mu zdalo, že jeho pán nemá v hlave v poriadku. Keď však dostal chuť jesť a siahol po kapse, tu sa mohol Pišta presvedčiť, že jeho pán ešte vždy ľudsky myslí a cíti. Prázdna kapsa, ktorú Pišta vyplundroval, na človeka, lietajúceho vo vyšších sférach, kam ho povznieslo nadšenie za samospasiteľnú reč, neurobila o nič horší dojem, ako keď dojčaťu, ktoré zaspalo, pomaly odnímu prsník. Pišta ospravedlňoval svoj apetít, ale bolo to zbytočné. „Zato nič,“ povedal Bendeguz, „len osedlaj kone, budeme spať u priateľa Szalonnayho, ktorému som sa sľúbil, a tam už dostaneme niečo zahryznúť.“ Pišta zostal stáť a rozmýšľal. Bendeguz zbadal, že nevie, kde je to. „Prenocujeme u pána Slaninu, rozumieš?“ „Aha, teraz už rozumiem, to je ten pán tu, čo sme sa tak veselo mali u neho na Jána.“ — „Ján sa volá teraz Gyula, celkom tak, ako sa ja volám Bondeguz, a nie ani Arpád, ani Kazimír. A chráň sa, aby si ho už viac nevolal Slanina, lebo dnes som ho premenoval na Szalonnayho, čo on zo vznešeného vlastenectva aj prijal.“ „Tak dobre, tak dobre“, odpovedal Pišta, dvíhajúc uzdy, aby priviedol kone. „Všakver, Pišta,“ zavolal ešte za ním Bendeguz, „pôjdeš so mnou a dokážeš svoju vernosť v každej potrebe?“ „Aj keby som musel ísť do Bečkereku,“ odvetil Pišta, pričom si klobúk nakrivil. „To si ozaj povedal niečo veľkého, priateľ Pišta, hahaha! Tvoj Bečkerek je len mačací skok proti tomu nesmiernemu priestoru, čo máme preputovať, ja a ty, a moja Szikra spolu s Pogányom.“ „Aj tak dobre; keď to musí byť a keď si vezmeme na cestu hodne slaniny, cibule, chleba, páleného, tabaku, pre mňa aj do Koložváru. Ale ešte dočkám, kým moja Kata zľahne, to sa rozumie.“ Nato sa vzdialil. Slnce bolo práve zapadlo.

Bendeguz sa dobromyseľne díval za ním. „Dobrý blázon“, povedal si, „ako zle si podkutý v zemepise! Naozaj je dobre, že úbohý smrteľník nepozná cestu, po ktorej musí kráčať tu na zemi, prv, než dorazí k poslednému cieľu. Akí šťastní sme my krátkozrakí ľudia, že nevoniame oveľa ďalej, než dosahuje náš nos. Bezstarostne sa odoberie od ženy a detí, lebo cieľ našej púte nepozná, nevie o nebezpečenstvách a súženiach, ktoré sa nám nakopia až po Kaukaz a Tibet. Proti tomu ako ťažko sa ja budem lúčiť so svojimi! (V podstate Bendeguz nevedel omnoho viacej, ako jeho Pišta.) Ale: Eb a ki nem!To bude odteraz moje heslo, aj keby som nemal viac vidieť svoje deti.“ Utrel si slzu. V diaľke bolo počuť psí štekot. „Ako ma bude hľadať,“ pokračoval ďalej, „môj Farkas! To ma však nesmie mýliť. Moja materinská reč je mi oveľa vzácnejšia, než by som len chvíľočku mal zakolísať vo svojom predsavzatí. Eb a ki nem!Hotový som aj na samého Tátoša vysadnúť a staviteľa babylonskej veže vyhľadať. Stiahol by som ho, aj keby sedel Phaetonovi na chrbte. Pľuha, tak mi zahnusil maďarskú reč, tak — že by som ani chvíľu neváhal, vlastnoručne mu prekliaty jazyk vytrhnúť a môjmu Farkasovi hodiť.“

Pišta sa zatiaľ vzdialil a prešiel už hodný kus, nevediac, či má kone hľadať na severnej alebo na južnej strane. Jednotlivé stopy ich prítomnosti, ktoré náhodile utrúsily slúžily mu za magnetickú ihlu a podľa tohto kompasu tak sa ponoril do húštia, že ani z jeho malej postavy nebolo už nič vidno. Bendeguz medzitým, s tvárou obrátenou smerom k Sedmohradsku, vymaľoval si svoju cestu až do Tibetu, a navrhol, pravdaže nedokonalú, poštovú dopisnicu so všetkými stanicami, ktorá by mu, ako sa nazdával, vystačila po Mehádiu. Chladný vzduch zadul do chrbta dobrému mužovi, čo ho prebralo z jeho snov. Zatiaľ nastala noc. Darmo namáhal oči, aby niečo videl, a darmo natŕčal uši, darmo volal na plné hrdlo. Večerný zvon zo Sv. Martina práve vyzváňal jeho obyvateľom na noc. Teraz sa ponáhľal za Pištom a občas zavolal jeho meno, ale iba ozvena mu odpovedala. Práve zapišťal netopier, preletiac mu okolo fúzov a na ktorejsi dedinskej veži opakovala sova svoje uhúkanie. Vlasy sa mu naježily a bolo mu trochu úzko okolo srdca. Čoskoro sa zase vzmužil a hanbil za svoj strach, nedôstojný muža, takého muža, ktorý mal prekonať určité nebezpečenstvá, prv, než dosiahne cieľ svojich žiadostí. „Napred, Bendeguz!“ povedal si s Blücherom a išiel smelo za nosom, mohutne vyvolávajúc. Zrazu počul Pištov hlas, ale sebe za chrbtom, a teraz už celkom nevedel, na čom je. Obrátil sa a znova zavolal. Pišta odpovedal už trochu bližšie, až sa konečne v nočnom tichu na malú diaľku jasne mohli dorozumieť. „Kde ťa čerti niesli?“ zvolal namrzene Bendeguz. „Ticho!“ zašepkal ten priduseným hlasom. „Hneď vám všetko poviem.“ Keď už boli tete a tete, [13]lebo Bendeguz zbadal, že sa mu rozbila obľúbená fajka. „Tu to mám!“ zašomral Pišta. „Všetci ľudia sú rovnakí, to je vďaka za dobrú vôľu.“ „A akúže vôľu si to mal?“ „To sa hneď dozviete, a potom ma pekne odprosíte. Pozrite, kríž nám poslúži a ukáže cestu.“ „Či chceš naň zaklopať, aby ti cestu ukázal?“ „Vy to nerozumiete, ja si už dám rady.“ Išiel a Bendeguz videl, ako sa vyškriabal na kríž. Chlap je šialený, pomyslel si Bendeguz; rád by bol vedel, čo tým chce. „Už to mám!“ zvolal Pišta s kríža, „sem sa, pán urodzený; už viem, kde som.“ S tým sliezol dolu. „Držme sa napravo cez lúky a keď nás niečo nezájde, musíme byť za hodinu tam, kde sme mali byť, pravdaže, už pred dvoma hodinami.“ „Ako si to urobil?“ „Najjednoduchšie.“ „Ale predsa ako?“ „Vy viete, že nám kríž býva za chrbtom, a tak musíme ísť cestou poza jeho chrbát, aby sme prišli domov. Idúc rovno, prišli by sme už na svitaní asi do Mošoviec.“ „A ako si vedel v noci, keď je tma ako v rohu, rozoznať tvár krucifixa? Máš ty predsa len oči ako mačka.“ „Práve preto som sa vyškriabal, aby som obrázok nahmatal a vyznal sa na okolí.“ Rozumný chlap, pomyslel si Bendeguz, môže sa zísť na tej dlhej ceste, išiel teraz popredku, proti každej zdvorilosti, a Bendeguz ho bojazlivo nasledoval.

Noc bola chladná, žalúdok prázdny a cesty ešte stále nič. Bendeguz šomral, Pišta mu dodával odvahy. „Daj mi fajku, už si sa z nej dosť nacical,“ namrzene riekol a Pišta mu ju dal, keď si z nej ešte tri razy tuho potiahol. •až vyšiel mesiac zpoza vrchov a čoskoro sa ukázala veža, zatiaľ schovaná za krovím. „Teraz už viem, kde som,“ povedal Bendeguz, ktorému sa v tele srdce usmialo spolu so žalúdkom. Museli však ísť okľukou, aby sa nedostali do močarísk, takže prešlo ešte pol hodiny, kým sa konečne dostali na správnu cestu, na ktorej sa mohli vyznať aj so zaviazanými očami, ako sa vyjadril Pišta.

U pána Szalonnayho bolo už všetko pohrúžené v tuhom spánku, keď prišli pred bránu. Psi začali hrozne zavýjať, na čo sa celý dom pozdvihol. Gyula otvoril okno a nahlas sa zasmial, keď podľa hlasov poznal nočných pútnikov. „Vás čert musel zviesť a svoju zlú hru s vami stvárať, keď prichádzate o celých desať hodín neskoršie. Otvorte bránu!“ privolal svojim ľuďom a Pogány, ako by ho bol rozumel, priateľským zaerdžaním odpovedal pohostinnému pánovi. „Hej, hej, neboj sa nič, dostaneš svoju porciu,“ odpovedal Gyula a zasmial sa. Zahodiac si kožuch, vyšiel sám v papučiach a pri svetle lampáša zazrel smutné postavy. Horko—ťažko sosňal s koňa zimou skrehnutého človeka a zaviedol ho dnu. Bendeguz sotva vládal vykročiť a Gyula mal s ním robotu, kým ho popristrkoval ku peci. „Rozložte oheň,“ zvolal, „ináč môj priateľ tak zamrzne, ako tu stojí, hahaha!“ Kľučiarka, černooké dievča, plných tvarov, turčianska kráska, dostala rozkaz priniesť fľašu slivovice. „A niečo pod zuby,“ doložil Bendeguz. „To ste vari od včera večera nič nejedli?“ spytoval sa Gyula so smiechom. „Ani omrvinky od včera rána,“ odpovedal Bendeguz. „Kto by to veril.“ „Hneď sa dozvieš.“ Gyula opakoval svoj rozkaz a Susette bez jediného slova, namrzene vzala kľúč a šla. „Priateľ, tvoja komorná alebo chyžná, či ako ju mám nazvať, zdá sa, že je nevďačná,“ podotkol Bendeguz. „Tak je to, keď ľudí búria v spaní, alebo čo viac v príjemných snoch. O toľko nám lepšie pochutia raňajky.“

Oheň v kozube začal plápolať. Bendeguz si fúkal do rúk, zohrieval si ich a potom sa obrátil chrbtom k ohňu. Košeľa, ktorá vykúkala zpod dolomána, začala mu horieť. Vtom vošla dverami Susette a vyliala mu celú fľašu na chrbát, už či zo strachu, alebo aby potrestala obťažného hosťa. Stál tu v plameňoch. Gyulovi sa od úzkosti srdce stislo, no predsa mal toľko rozvahy, že pochytil krhlu s vodou a ochránil Bendeguza pred záhubou. Susette zmizla a Gyula, keď už nebezpečenstvo pominulo, smial sa, div sa nepukol. „Priateľko, dostal si odrazu krst ohňom a vodou. Neviem síce, čo sa ti mohlo prihodiť tejto noci, ale zdá sa, že ťa prenasleduje nešťastie. Tu je môj dolomán, je mi trochu tesný, tvoj je spálený, no a poriadne. Nájde sa pre teba aj bielizeň.“ I pri tých útešných slovách bol pohorelec skleslej mysli a neotvoril ústa. Bez ostýchania sa preobliekol a teraz sa cítil celkom pohodlne. Keď sa napokon Susette vrátila s plnou fľašou, z ktorej mu naliala, svoju nerozmyslenosť odpýtala a hneď mu aj sľúbila priniesť hovädziu pečienku, čo zostala od večere, rana bola zahojená. S výmenou tiež bol celkom spokojný, lebo jeho dolomán bol už vo vysokom veku a ani jeho hrubá košeľa by tak ľahko nebola začala horieť, keby bola čo len o šesť rokov mladšia.

„Teraz mi už teda povedz, milý priateľ, ako prichádzaš sem? A prečo tak neskoro? Napchaj si do fajky a rozprávaj!“ „Áno, keby som ju len mal,“ odvetil Bendeguz. „Ani tú nemáš?“ „Kto vie, kde tá leží rozbitá.“ „To teda mohly byť pekné dobrodružstvá, túžim počuť o nich. Tu máš fajku! Sadnime si bližšie, ale daj pozor, aby si v dyme nezmizol.“

Bendeguz teraz vyrozprával, čo všetko sa mu prihodilo, odkedy sa rozišli pred stoličným domom. Gyula totiž odišiel jesť s celým zástupom. Oproti tomu Bendeguz, ktorého celého presiaklo povzbudivé oduševnenie zo stoličného domu, zabudol jesť, ponáhľal sa vyhľadať Pištu a zo stisku utekal do samoty, ktorá je taká priaznivá pohnutej mysli.

„Podžupan je môj človek,“ povedal Gyula. „Oj, áno, u neho sa výborne je.“ „Je to opravdivý šľachtic, bodaj by všetci boli takí.“ „Myslím, že je aj dobrý patriot, ktorého by bez rozmýšľania bolo možno zaradiť medzi rímskych a gréckych vlastencov. Ako vrelo sa zaujal našej vlastenskej reči; mne aspoň hovoril ako z celej duše.“ „Áno, tá reč mocne dojala mňa i celé shromaždenie. Zdalo sa, ako by boli starí páni omladli. Všetko štebotalo po maďarsky. Videl si, ako môj sused, podopretý na šabľu, fixíroval rečníka a hltal každé jeho slovo?“ „A tvoje oči metaly iskry, keď ti čosi hovoril.“ „Áno, bolo mi, ako čo by mi blesk vošiel do srdca, keď ma chytil za ruku a oslovil: ,Hej, krajan, nechceli by ste sa vybrať trochu do sveta? Vy ste ako stvorený na uskutočnenie tohto úmyslu.' Áno, srdce mi ešte vždy horí.“ „Hahaha!“ bolo počuť šibalku Susettu z vedľajšej izby, „vari vám len oheň z dolomána neudrel do vnútorností?“ Aj mlčanie je odpoveď, a Bendeguz mlčal, ale bolo vidno na ňom mrzutosť. Gyula vstal, išiel do susednej izby a podľa všetkého poslal preč posmešnicu, lebo skutočne odišla odtiaľ s chichotom.

„Brat môj, teraz sme sami a môžeme si zo srdca podiškurovať. Ako som povedal, všetci sme boli nadšení, či starí, či mladí, s výnimkou niekoľko málo zarytých Slovákov. Zradcovia! Pereat!“ [14]zvolal Gyula, pričom prehltol za pohár slivovice. „Pereat celý svet, ktorý nesúhlasí s nami. Ubezpečujem ťa, brat môj,“ hovoril ďalej, „keby som bol mladší, čo len vo svojich jurátskych rokoch, divy by ste videli.“ „Milý môj priateľ, ja som dnes dobrý štyridsiatnik, a jednako — neviem, čo by sa mohlo stať. — Čítal si zprávy od nášho nesmrteľného Csomu, aby si pritom nebol zatúžil ísť do prasídlisk našich otcov? Ja, nakoľko ťa poznám…“ „Áno, poznáš ma,“ odpovedal Gyula, „len moje jurátske roky sem a chlap musí von do nepriateľského sveta! (Gyula, ktorý všetko dve na tri prečítal, okúsil aj Schillera.) Statočnému Csomovi som už často závidel, nie tak pre jeho slávu, ktorú istotne zasluhuje, — a hanbím sa, že ho Anglicko musí vydržiavať, — ale pre potešenie, ktoré mu kedysi poskytnú jeho objavy. Všetko svoje imanie a majetok by som vďačne s ním čaroval, keby mi mohol dať svoje skúsenosti a pocit, ktorý jeho oduševňuje.“

„Priateľ, povedal si to z presvedčenia?“ „Z hĺbky svojho srdca,“ odvetil Gyula. „Teraz závisí len od teba, ako uskutočníš toto želanie, aby ani tvoje imanie a majetok neškodovaly.“ „Čo tým myslíš?“ „Či ty nemôžeš vykonať to a ešte viac, čo vykonal Csoma, a pritom sa nemusíš utiekať k Anglicku? Si slobodný, v najlepších mužských rokoch, ako i ja; majetný, oduševnený za dobrú vec a kníh si počítal za troch. O tebe možno s istotou tvrdiť: čo človek chce, to aj vie. Ja neviem, čo ti ešte prekáža cestovať až na koniec sveta.“

„Bože môj,“ odvetil Gyula, „sotva možno cestovať do Veličnej alebo do Banskej Bystrice, aby sa človek nevystavil nebezpečenstvu, že ho ozbíja nejaká zbojnícka banda. Ako by sa mohol človek jednotlivec odvážiť až hen do takých ďalekých a neznámych krajín?“ „Priateľ, ja ťa rozumiem,“ povedal Bendeguz, „no jedného sprievodcu by si mal, ak vec vážne myslíš. Ak chceš svoje vrecko otvoriť, tu máš moju ruku, brat môj srdečný.“

S tým ho pevne objal ako nejaký hladný obrovský had, že mu až dych zastavilo, a dlhý, vrelý bozk vtlačil mu na pery, čo pre neho viac znamenalo, ako keby bol udrel pečať na dohovorenú smluvu.

„Tisíc ráz si mi srdečne vítaný,“ povedal Gyula, keď sa s veľkou námahou vymanil z jeho láskaní. „Tým sa uskutoční myšlienka, ktorá ma od istého času neprestajne zamestnáva, odkedy som v Gemeri čítal dejiny Uhorska a tie rozličné domnienky o prasídliskách Maďarov moju hlavu viac poplietly, ako uspokojily. — Bol istý čas“, pokračoval Gyula, „keď by som tak rád bol zaletel na tie miesta, kde Kristus žil, trpel, umrel, najmä keď som prečítal dejiny križiackych vojen. Rád by som bol býval takým Gottfriedom z Bouillonu pred týmto svojím životom. Ešte viac ma elektrizovala túžba zaletieť ta, kde som sa nazdával, že bola kolíska našich otcov, ktorí ju, práve odrastlí z detských šiat, opustili a osmelili sa do ďalekého sveta, aby sa osadili v našej požehnanej vlasti.“

Bendeguz málo rozumel z tejto historickopoetickej reči, ale odpovedal na ňu takto: „Naše srdcia sa shodujú a to stačí, aby sme boli spojencami. Tu máš toto stisnutie ruky a tento srdečný bozk miesto prísahy, ktorú prefíkanec trinásť ráz vysloví a dvanásť ráz poruší.“



[12] Eb a ki nem (maď.), pes, kto nie… Tento doslovný význam sa podľa situácií mení: pes, kto tam nebude; kto to neurobí atď.

[13] Teremtette, maďarské zahrešenie.

[14] Pereat (lat.), nech zhynie (zhyň).




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.