Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

24. Pokračovanie. Cesta do Debrecína. Hortobáďska pusta.

Nékem igen nagy kárt tettek, selymet, mindent összveettek, összverágták szép sleppemet.

Csokonai.

( Narobili mi veľkej škody, hodváb, všetko požraly, rozhrýzly mi peknú vlečku.

Csokonai.)

Necháme našich dobrodruhov tak rýchlo pokračovať v ceste do Szolnoka, ako je to len možné po piesočnatých cestách. Len tak mimochodom pripomenieme, že v Szolnoku pol dňa oddychovali, aby si dali poupchávať diery, ktoré sa im spravily na garderóbe. Keďže most bol práve v oprave, dali sa cez Tisu previezť na kompe. Keď prešli na druhú stranu, Gyula sa spýtal, kde leží Debrecín, a vyskúmal všetko, čo potrebujú cestujúci vedieť v neznámom kraji. Pištovi začalo byť úzko, keď sa dozvedel, že od Hortobágyu po Debrecín musia preputovať štyri míle dlhou pustatinou, kde okrem neba a suchej piesočnatej púšte sotva iné uvidia. „Teda v mene božom napred,“ povedal Bendeguz, „nemôžeme strácať čas.“

Po prestátej horúčave dorazili na Hortobágy hladní a smädní a prešli cez most. Človek i kôň boli srdečne radi, že nájdu prístrešie a zavítali do krčmy, ležiacej na druhom brehu, vybudovanej na chrbte pieskového kopca. Gyula a Bendeguz nemeškali a rozkázali si doniesť vína, ktoré, i keď bolo zlé, predsa veľmi občerstvilo ich smädné hrdlá. Pilo sa veľmi dobre najmä na bravčovinu, ktorá ako na zavolanie práve vychádzala z pece, keď došli cestovatelia. Pišta sa predbežne musel uspokojiť len vôňou, šíriacou sa až do maštale, kým sa nepostaral o vzácne zvieratá. Potom dostal ako náhradu za všetky trampoty takú porciu, že by mu bola postačila i na dva razy. Osviežení vyšli z izby, keď po západe slnka začínalo byť chladnejšie, a pásli si oči na šírom výhľade, ktorý sa im otvoril s malej vyvýšeniny.

Ešte raz si dali od hostinského ukázať, kde leží Debrecín, aby si nezmýlili cestu. Videli totiž na vlastné oči, že sa naďalej budú musieť orientovať len za nosom, lebo na nesmiernych stepiach nebolo vidieť nijakú cestu, Alebo, lepšie povedané, mali pred sebou sto ciest, takže museli ísť, len tak naverímboha. Pišta myslel, že by museli byť zmyslov pozbavení, keby si mali cestu zmýliť a už sa aj chcel staviť, že by ju musel nájsť so zaviazanými očami, a veď traja beztak ďalej vidia ako jeden. „Len nás nechajte ako len možno najvčaššie sa vydať na cestu,“ povedal Gyula, „aby sme tie štyri míle predpoludním vykonali, a nevyprahli v horúčave.“ „A naozaj tu nieto až do Debrecína nijakej krčmy, kde by človek mohol zaklopať v prípade potreby?“ „Ani len koliby,“ odpovedal hostinský, „ani stromček, v tôni ktorého by sa dalo odpočinúť, ani pramienka, aby si mohol smäd uhasiť.“ „Pišta, nezabudni kulač!“ ohlásil sa Bendeguz. „Nech naplní všetky tri ešte dnes,“ doložil Gyula. „Trovy ešte dnes vyplatíme a hneď po polnoci allons enfants de la patrie!“ [60]Pišta, sú to tvoje handry? Nájdi predsa moje čižmy!“ „Svoje mám na nohách,“ odpovedal Pišta, „to budú predsa len vaše, pán urodzený!“ „Lajno, a nie moje celkom nové čižmy,“ odvrkol pán urodzený, „to je roztrhaná žobrácka handra , aby ju čert vzal. Otvor dvere, aby sme aspoň trochu videli.“ V pološere sa mu ukázala jeho strata v celej hrôze: oh, čižma bola celkom rozhryzená. Z druhej, ktorú po dlhom hľadaní našli kdesi v kúte, zostala len podošva s ostrohou. Zápach z pečienky, lákal potkany, ktorý prešiel do čižiem, podľa všetkého prilákal potkany, a tie maly výbornú večeru. Bendeguz sedel ako skamenelý na dlážke a rozmýšľal. „Pišta, milý môj Pišta,“ povedal napokon, „nieto inšej pomoci: budeš musieť ísť bosý.“ „Ale …“ „Tu ti nepomôže ani pápež, ani kardinál.“ „To by bola pekná robota!“ hundral Pišta. „Pekná alebo nepekná, to je jedno. Ja sa natoľko uponížim, že si obujem čižmy svojho sluhu a hoci som pán, budem hrať jeho úlohu. A ty, dúfam, vôbec a celkom nič nestratíš na svojej cti.“ „Ale, povážte len, pán môj, veď tie vy ani len neobujete.“ „Hneď to uvidíme.“ „Počkajte aspoň trochu, pán môj, kým kone oriadim, ináč mi tie mršiny poriadne postúpajú po nohách.“ „Nečakám ani chvíľky! Nehnevaj ma, ty naničhodník!“ „Áno, ale tá horúčosť!“ „Nuž, ty chlape, vari ja pôjdem miesto teba bosý?“ zvrieskol Bendeguz a zdvihol sa so svojho miesta. Pišta porozumel tónu, v akom jeho pán hovoril, a zmĺkol. „Sadaj a vyzúvaj sa!“ zahrmel Bendeguz. Pišta sa tváril, ako by si chcel vyzuť čižmu, čo sa mu však nechcelo podariť. „Pozrite, pán môj, nemôžem ich dolu dostať.“ „Len si sadni, ja ich už sčarujem dolu!“ Pišta poslúchol. Bendeguz začal šklbať čižmu a Pišta nohu tak zvrtol, že znemožňovala Bendeguzovi dosiahnuť zamýšľaný cieľ. Ten však napäl všetky svoje sily a povláčil ho po maštali, až Pišta nakoniec povolil. Zatiaľ Gyula tlieskal a voľne vybuchol smiechom, ktorý už nevládal v sebe potlačiť. Tak bol Bendeguz zachránený, ale tým horšie bolo s Pištom, a preto i dlho vzdoroval, nevydajúc zo seba ani slova. Krčmár nemal nijaké prebytočné čižmy a v ceste predsa museli pokračovať. Čo mal .robiť Pišta? Z pozostatkov Bendeguzových čižiem urobil si, nakoľko to len bolo možné, akési podošvice, ktorej si motúzmi popriväzoval na nohy. Sedel na koni ani nejaký orabovaný kozák. Bendeguz v nemotorných čižmáth svojho zbrojnoša nevyzeral ani trochu k svetu a na Gyulu účinkoval pohľad na tieto dve postavy tak smiešne, že často musel zaostať a vybuchnúť smiechom, ktorý už začal omŕzať Bendeguza.

Boly asi tri hodiny, keď sa vychystali. Každý hľadel pevne na bod, ku ktorému mali smerovať. No už o pol hodiny zdvihla sa hustá hmla, ktorá trvala dosť dlho, aby zmiatla i cestujúcich, čo tento kraj poznali. Bola egyptská tma a naši triumviri uznali za vhodné s času na čas zavolať jeden na druhého, aby sa zadný voj od prednej stráže a jadro armády od obidvoch príliš neoddialilo. Pišta mlčal. Šli tak asi hodinu, a tu, keď zmizla hmla, začalo pršať. Čoskoro sa začalo liať, ako by sa boly všetky oblaky z okolia shromaždily, aby im hlavy poumývaly. S času na čas blesk rozpáral tmu a Pišta mal biedu so svojím bojazlivým koňom, ktorý mu pri každom blesku odskočil nabok, alebo kľakol na kolená. To mu rozviazalo jazyk, takže začal bohorúhavo kliať, a to nahlas po slovensky. Preklial najprv paromovskú holú rovinu, potom maďarský ľud vcelku, potom sprostý úmysel ísť na takú sprostú cestu, a v myšlienkach najviacej svojho pána. Vôbec mu to nebolo možno zazlievať v jeho bosých okolnostiach a v takom počasí. Jeho pán uznal za lepšie mlčať, hoci ho veľmi mrzelo, že Pišta neklial radšej po maďarsky. „Mohli sme sa radšej nehýbať,“ zašomral napokon Pišta, „načo bolo treba trtúliť toľký kus sveta, a nevedieť, či ideme napred, a či nazad.“ „Bol by v tom čert!“ „Čert nespí, a ak ma oči neklamú…“. „Pišta, možno máš pravdu,“ ohlásil sa Gyula, napínajúc oči. „Však to hovorím,“ zvolal konečne Pišta, „či nevidíte hortobáďsku krčmu? Vrátili sme sa pekný kus nazad. Aby to všetko čert vzal!“ — „Drž hubu, a nehádž toľko s čertami, tí ťa veru sotva zavedú nazad na správnu cestu,“ povedal namrzený Bendeguz a doložil práve tak namrzene: „Čo do čerta máme teraz urobiť?“ „ísť za nosom,“ vpadol Pišta prudko do reči, za čo by bol obsiahol zaucho, nech sa Bendeguz dostatočne neovládne.

Ako deti Izraela po egyptských hrncoch mäsa, tak túžil Pišta vrátiť sa na Slovensko, kde ani jednu noc nemusel stráviť pod šírym nebom, a keď už, tak sa aspoň zohrieval pri blčiacej vatre. „Je to prekliaty kraj,“ začal znova kliať, „kde si človek musí pomáhať kravským lajnom, keď si chce uvariť za hrniec fazule.“ Vykresal si oheň, aby mal aspoň vo fajke, čo mu tak bolestne chýbalo. Drkotal zubmi a Bendeguz práve tak, lebo nemali na sebe jedinej suchej nitky. Nestrácajúc ani slova, Gyula popchol koňa ostrohami a ponáhľal sa napred, aby zahli zase ta, odkiaľ boli odišli. Potrebovali dve hodiny, aby prišli na miesto, kde mohli povedať: „Teraz sme tak ďaleko od Debrecína, ako včera večer.“ Šli tak rýchlo, ako sa len dalo, ale kone tiež žiadaly svoje a rytieri museli sosadnúť, aby ich popásli. Teraz ešte len prišla naozajstná ťažkosť. Step bola zaplavená a voda siahala premočeným pútnikom až po členky, čo stačilo, aby sa im nabrala do čižiem, takže si museli urobiť pohodlie a boso vysadnúť na kone, aby mohli raňajkovať na suchom. Každý si vzal svoj kulač a Pišta každému podal kus chleba s pomerným príslušenstvom slaniny, ktorú si vzal z Pešti. Víno, hoci aj zlé, urobilo div. Dostali dobrú vôľu a Bendeguz, ktorý občas strúhal utrápenú tvár, bol teraz ako vymenený. Nebo sa už tiež vyjasnilo, slnko osušilo ich garderóbu, len ich čižmy musely ešte zostať visieť na sedlovej hruške. „Dopredu!“ zvolal napokon náš Blücher. Pišta sostúpil, zazubadlil kone a išli, kam ich oči viedly. Pišta onedlho spozoroval, že sa ktosi na koni blíži k nim z veľkej diaľky. Stíšili krok, aby získali spoľahlivého sprievodcu. Onedlho ich dohonil špinavý csikós, ktorý bol vraj v Szolnoku, a teraz sa ponáhľal domov, dve hodiny bokom od Debrecína. No jednako sľúbil, že ich za dobré prepitné odprevadí až po prvú krčmu v Debrecíne. Dnes sa však už nedalo myslieť na Debrecín, lebo pre rozliatu Tisu museli urobiť značnú okľuku. Boli s tým spokojní, radi, že sa im podarilo nájsť spoľahlivého sprievodcu v tejto púšti. Ten im vedel všeličo natárať, takže Bendeguz napnuto počúval a osvojil si od neho niekoľko maďarských korenných výrazov a Pišta desať až dvanásť nových kliatieb. Slnko zapadlo a už bolo treba pustiť kone na pašu. Pišta nechal Szikru spolu s malým Pogányom na slobode a ostatné dva kone spolu sviazal. „Tu nie je bezpečné,“ povedal csikós, „ani nevieš, ako prídeš o koňa. Páni sa nič nemusia báť, ja už dám pozor na ne ako na svoje vlastné a mňa len tak neoklame nejaký chlap, čo kone kradne.“ Každý jazdec položil si svoje jazdecké náčinie spolu so sedlom pod hlavu a zaspali o toľko sladšie, o čo väčšie boly útrapy dňa. Chladný vetrík, ktorý začal pofukovať krátko pred východom slnka, skoro naraz zobudil Bendeguza a jeho sluhu. „Pišta, choď predsa, obzri sa po koňoch. Kdeže je náš spoločník?“ „Asi šiel za koňmi,“ povedal Pišta, „ale pôjdem a sám sa podívam.“ Odišiel. V Bendeguzovi sa začalo budiť podozrenie, lebo Pišta sa vrátil iba s dvoma koňmi a Szikra i jej žriebä boly preč. Nebolo treba na to mnoho rozumu, aby hneď uhádli, že ich pojal ich spoločník v spánku. Bendeguz sa nedal potešiť. Vyskočil, klial, odpľúval, hrozil, dupotal. Jeho milý kôň, ktorého by nebol predal za nijaké peniaze, zmizol, a k tomu ešte i s malým Pogányom. Nie, toto zniesť bolo by bývalo mnoho i pre samého stoika. Ktorá ľútostivá duša by bola mohla zazlievať chudákovi, že ronil horké slzy a že asi pol hodiny stále vzlykal. Čo už teraz mali robiť? Kto mal ísť pešo? Celkom pochopiteľne, sluha. Ale ako, bosý? To by bola bývala ukrutná požiadavka. Nie, Bendeguz smýšľal príliš ľudsky, než by sa nebol zľutoval nad sluhom. Odstúpil mu dobrovoľne svoje čižmy a bosý vysadol na koňa. Pišta privolil na nový poriadok vecí, ako Francúzi za Reštaurácie, lebo na veci sa nedalo nič meniť. Každý človek v podobných prípadoch by nasledoval tento pekný vzor sebazaprenia, aby spokojne žil či v zime, či v lete. Pištovi sa iba to jediné nepáčilo, že zlodej nevzal so sebou i sedlo. Ale jeho cesta pešo netrvala dlho. V diaľke bolo totiž vidno kolibu zo slamy. Ta chceli ísť najprv, aby požiadali o radu a vzali si sprievodcu. Boli ešte dosť ďaleko od koliby, keď sa vyrútili na nich dvaja chlpatí ovčiarski psi. Kone sa naplašily a rozutekaly. Pišta sa skrčil a zostal pokojne sedieť. Psi prišli celkom ticho k nemu, oňuchali ho a urobili to, čo robí každý pes, keď zdvihne nohu. Pišta to musel strpieť a bol rád, že mu zostaly celé nohavice. Zatiaľ vyšiel pastier z koliby a odvolal psov. Gyula zavolal na neho, aby prišiel trochu bližšie, a vyrozprával mu o ich nehode. Na neho to však ani najmenej neúčinkovalo, lebo podobné prípady zažil už často v tomto okolí. Ponúkol však svojho osla a jedného šuhaja, ktorý ich odprevadí až do Debrecína Vďačne prijali jeho ponuku a Pišta podal pastierovi svoj mešec s tabakom. Kým si naplnil fajku, predviedli osla a Pišta vysadol na neho. „Nie,“ povedal Bendeguz, „tak sme sa nezjednali! Pán môže aj bosý sedieť, keď som tomu istému pánovi poskytol takúto pohodlnú príležitosť.“ Pišta poslúchol a karavána sa pohla. Šuhaj s pastierskym psom šiel napred, Pišta zakľučoval sprievod, lebo ušľachtilé kone nezniesly pohľad na osla. Tak prišli v dôvernom rozhovore do Debrecína. Pišta sosadol pred mestom a šiel bosý obďaleč za pánmi, kým neprišli náhodou k dielni, v ktorej si Bendeguz mohol zaopatriť čižmy podľa svojho stavu, a Pišta tiež.



[60] Kutya teremtette (maď.), druh zahrešenia. Jej slovenskou obdobou by bolo: čert to vzal.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.