Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

21. KASÍNO.

Idvez légy, szép hajnal.

Csokonai.

( Buď pozdravené, krásne svitanie.

Csokonai.)

„Čo je vlastne to Kasíno?“ opýtal sa Bendeguz Gyulu, keď zostali sami. „Musí to byť nejaký veľký dom,“ odpovedal Gyula, „lebo som počul o veľkej pivnici, ktorá je vraj naplnená všetkými druhmi vína z našej drahej vlasti. Tam sa vraj lepšie a lacnejšie dá jesť ako v samom Wurmovom dvore. Čítať, fajčiť a šnupať môžeš do vôle. Do ohromnej striebornej tabačnice (Orrláda) môže každý gratissiahnuť, kto vypotí ročne päťdesiat zlatoviek. A vôbec, má tam byť prebytok všetkého, čo si len srdce zažiada.“ Bendeguzovi voňala bravčovina, ktorú mu tam mali predložiť, a dúfal, že ako vehikel [53]bude môcť poslať za ňou holbu villányskeho vína. Á contotoho chcel sa dobre vyhladovať a na dobrý kúsok účelne byť pripravený.

Nato si ľahli a zaspali obidvaja, bez ohľadu na siedme prikázanie, zabudli totiž zatvoriť dvere na závoru. Keď sa prebudili, nenašli už svoje nohavice, a zo začiatku videli v tom len žart, ktorý asi chcely s nimi spraviť pekné dámy. Bendeguz, ako bol, bosý a v najväčšom negližé utekal do maštale, opýtať sa na tú vec Pištu. Našiel ho spať. Pišta si však ľahol tak opatrne, že len cez jeho chrbát mohol niekto vstúpiť do maštale. Pišta nevedel nič o nohaviciach a Bendeguz sa nakoniec začal obávať krádeže. Dnes už celkom iste vedeli, že táto obava nebola bezzákladná. Gyula sa nevedel utešiť v zármutku nad stratou kadere vlasov, ktorú mu dala jeho Susette na večitú rozpomienku. Chudákovi Bendeguzovi bolo ťažko oželieť stratu náčinia na holenie, ktoré zdedil po prastarom otcovi s matkinej strany. Zostal bez noža, hrebeňa, bez pečate, bez nohavíc, bez vreckoviek, bez bielizne. Kto však má peniaze, môže mať aj nohavice. Bolo na to i dosť času, dať si porobiť potrebné veci. Na vetešníckom trhu sa Bendeguz mohol primerane svojmu stavu zaodieť, pri čom dočasnú garderóbu zamenil za celkom nové modré nohavice a červenú vestu, ktorú mu podľa jeho tvrdenia zhotovil uhorský krajčír, povestný Kostyál. S Gyulom bolo horšie, pre neho bolo ťažko nájsť hotové šaty. Celý krajčírsky cech sa musel postaviť do pohotovosti, aby vyhovel jeho žiadostiam. Napokon skutočne dali dohromady garderóbu.

Večer prišiel ochotný jurát a dal predviesť tri kone. Vysadli na ne, a keďže Kasíno bolo ešte prázdne, pustili sa nadol popri Dunaji. Obidvom sa to veľmi páčilo, lebo na takých koňoch ešte nejazdili. Ich sprievodca to zbadal a ubezpečil ich, že dva kone si môžu ponechať ako svoje vlastníctvo, len čo po šťastlivo skončenej ceste zase prídu do Pešti a keď nájdu to, čo hľadajú. „Tak potom tento beluš musí byť môj,“ povedal Bendeguz, maznajúc sa s ním. Popchol ho ostrohami, ostatní urobili to isté a tak leteli po piesočnatej rovine a boli by zabehli až do Soroksáru, keby nebol už býval najvyšší čas obrátiť sa. Prijazdili pomaly až pred impozantnú sieň burzy, kde Bendeguz dúfal nájsť v Kasíne svoju bravčovinu. Zaviedli ich do veľkej, skvele osvetlenej siene, kde ich privítala Beethovenova symfónia. Nevedeli, čo sa s nimi deje. Keď doznel posledný tón, privítali ich vivatom zo stopäťdesiatich hrdiel. Nato jeden člen spoločnosti spustil bez prípravy takú maďarskú reč, tak husto popretkávanú slovami novopečenými, zo zbrojnice vytiahnutými a zastaralými, ktoré všetky ani v Szófüzéri nemožno nájsť a k tomu olemovanú takým neskroteným orientálnym bombastom, maďarskému togátovi vlastným, že naše obidve celebrity vospolok stály a nič z toho nerozumely. Preto aj za celej reči, ale ešte viac po jej skončení mali taký sprostý výzor, akého nebolo badať na nich ani za slovenského rozhovoru v Lakti. Spoločnosť láskavo pripísala tieto rozpaky ich omráčeniu, aké im spôsobilo skvelé prijatie. Nato si sadli, fajčili a rozprávali o učených veciach, o ruskej vojne, o kniežaťu Milošovi, o parných vozoch, o nastávajúcich dostihoch a podozrivej knižke Mi kell a magyarnak? [54]hoci už bol vyslal misionára sbierať na dielo predplatiteľov

Medzitým priniesol ktosi zo susednej izby, kde ležaly celé hŕby kníh a rukopisov, odsúdených na fidibusy a tým na autodafé, okrem iných máp i mapu Schediusa—Blasnecka, nakoľko totiž uzrela svetlo sveta pri svojom ťažkom pôrode, aby našim rytierom určil najvhodnejšiu cestovnú čiaru.

Bendeguz medzitým poprezeral všetky veľkolepé izby Kasína a keď šiel popri striebornej tabačnici, siahol do nej, aby zahnal spánok. Nadarmo vyzeraly jeho žiadostivé oči nejaký prestretý stôl, alebo aspoň batériu zapečatených buteliek. Preto túžil čím prv vyjsť z tohto trápneho položenia a uspokojiť svoje potreby. Zatiaľ sa priblížila polnoc a zdalo sa, že je najvyšší čas odísť. Porozchádzali sa, aby ea ráno zúčastnili na dostihoch. Slávnych cudzincov pozvali na ne čo najzdvorilejšie.

Cestou stretli opitých jurátov, ktorí lumpovali u Marokána. Čo ako sa Bendeguz náhlil domov, musel sa podrobiť vôli týchto veselých druhov a dať sa dokola vodiť. Vlastenecká horlivosť kričala zo zachrípnutých hrdiel: „Nech žijú Maďari! Smrť Slovákom a Nemcom!“ „Áno, smrť a skaza!“ kričal i Bendeguz, a koľko kliatieb len vedel zohnať, všetky vysypal na ostatné národy Uhorska. Revali vlastenecké piesne, shrabli v rýchlosti zvyšky v Bihariho búde a zaviedli vzácnych hostí do Zriniho. Spoločnosť sa nechcela len tak ľahko rozísť a zdalo sa, že sa ešte len začína dobre usalašovať, keď prišla polícia, aby zaplašila týchto nočných vtákov. Keďže stráž bola na počet toľká, že vynucovala rešpekt a mohlo sa stať to, že by ináč neústupných pánov po pároch odviedla, bez prelievania krvi sa podrobili príkazom červených rakov a pokojne sa rozišli. Bendeguz mohol teraz so svojím žalúdkom nakladať podľa vôle, keďže mu už nebol ďaleko od toho, aby sa vzdal svojho tráviaceho zamestnania s kŕčovitými šklbaniami. Len čo zďaleka zavoňal plnenú sliepku, ktorú si objednal, už aj pochytil nôž a očami sprevádzal misu od dvier až po stôl. Mocným a istým rezom, ktorý by bol na česť asistentovi profesora anatómie na krajinskej univerzite, každý kus rozrezal na štvoro, a prv než Gyula siahol po krídle, Bendeguz už zjedol obidve nohy. Na podobné delenie nebolo pomyslenia, a Bendeguz nijako nepomýšľal robiť také viditeľné zásahy do práv svojho kolegu, aby ho aspoň pro forma [55]a z jedálnych lístkov viedenských hostincov K zlatej hruške, K bielemu vlkovi a K hnedému jeleňovi nepodvratne dokázal, že je právo na jeho strane. Bendeguz sám videl od samého začiatku, že spravil chybu, ale z čoho by potom žili advokáti, keby nerozumeli, ako sa má upriasť dlhá niť. Pochopil, že sa umele pripravené volské nohy a chvosty práve takým právom môžu volať uhorskými jarabicami, ako sa jedia mníšske plnky a parené rezance, a pri tom nejde o nijaké rezance z pary, alebo nebodaj o isté pary z mníšok. Nech toto slúži za poučenie, že nie je také ľahostajné, ako sa obyčajne myslieva, aké meno sa dá decku.



[53] Vehikel (lat. vehiculum), povoz, dopravný prostriedok. Vehiklom malo byť v tomto prípade villányske víno, aby predpokladaná bravčovina išla ľahšie dolu hrdlom.

[54] A magyarok emléke (maď.), pamiatka Maďarov.

[55] Dictionnaire des gourmands (franc.), slovník jedákov.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.