ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jó szerecsen lovak alattok ugrálnak.

Balassa.

( Dobré arabské kone poskakujú pod nimi.

Balassa.)

Rozohriati ako slnko, ktoré práve vyšlo, popchli kone ostrohami a vyčíňali rozličné kavalkády. Pišta, od veľkej radosti, že ho kôň zbavil včerajšej ťarchy, svojho Rigóva objal ostrohami nie práve jemne, lebo ten vyhodil zadkom a Pišta ležal na piesku, ktorým bola cesta nanovo vysypaná. Gyula naskutku chytil koňa za uzdu, keď ten už mal úmysel osožné použiť nadobudnutú slobodu. Pišta prišiel k nemu, pokrivkávajúc udrel ho pár razy po hlave päsťou a mlčiac vyliezol na neho. „Je to len zatiaľ, kým sa naučím na zvyky tejto mršiny,“ povedal, chtiac okrášliť svoj pád. „Darebák, viac ma už tak nedostaneš,“ riekol a vtĺkol mu to naučenie, ako múdri pedagógovia, päsťou, načo sa víťazne ďalej niesol na koni. Prišli na jeden most, na ktorom Rigó tvrdohlavo zastal, vzpínal sa, vyhadzoval kopytami, ale starý insurgent pevne sedel v sedle. Kôň sa obrátil a Pišta mal dosť roboty, udržať sa na ňom. Bendeguz pribehol nazad, chytil Rigóvi uzdu a chcel pomôcť. Všetko nadarmo: Pišta musel sosadnúť a pekne peškujúc ho cez most previesť. Teraz mu už svitlo a teraz, ale už neskoro, porozumel, čo tým Cigán myslel, keď už bol obchod hotový, že má kôň, okrem slepého oka, jedinú chybu, totiž že nechce vystúpiť po nijakom drevenom lešení. Pišta vtedy myslel, že predsa nebude robiť takú krkolomnú prácu, ale teraz sa mu otvorily oči a zbadal, ako sa dal obalamutiť Cigáňovým vtipom. Kedykoľvek prišli na nejaký most, vždy sa scéna opakovala, nech už Pišta bodal a mlátil, koľko chcel. „Ak by to tak malo trvať čo len do Koložváru, radšej sa hneď obrátim a pôjdem pešo do Žebrákovíc, aby si zo mňa blázna nerobil tento slepý, skostrbatený naničhodník.“ Odkazovali ho na najbližší konský jarmok, na ktorom tohto podivína vyčarujú za niečo lepšieho. Pišta bol s tým spokojný, pod podmienkou, že všetci budú striedavo jazdiť na Rigóvi a každý skúsi s ním šťastie. S tým už aj soskočil s neho, ešte prv, než bola smluva podpísaná, a poprosil svojho pána, aby urobil skúšku. Bendeguz proti tomu nič nenamietal, pohnal vzácneho koňa, a ten šiel. Vedľa sa pásla črieda koni a Rigó začal prejavovať nespokojnosť. Keď sa na jeho zaerdžanie ozvala jedna kobyla, nič ho nemohlo zadržať, svesil hlavu medzi nohy a ako slepý uháňal do tlupy, takže jazdec díval sa ako teľa na nové vráta. Dobrý človek zažil pri tejto príležitosti škandál, ktorý by Chronique scandaleuse ^[40]neslobodno zabudnúť, že od Rimavskej Soboty až po Bukurešť a nazad Bendeguz sa priznával ku kalvínskej viere, Gyula a Pišta zostali verní svojej viere, tento katolíckej a tamten luteránskej. Na tomto príklade vidieť, ako sa i pri rozdielnosti kultov môže udržať shoda, keď sa sleduje všeobecný cieľ a keď jeden druhého neruší.

V Hodejove sa zastavili v hostinci, aby kone dostaly niečo žrať, a z Gortvy potom už nebolo nijaké umenie, i s takým tvrdohlavým koňom, aký bol vskutku Rigó, prísť do Hajnáčky. Na kopci vyčnievaly zrúcaniny hradu a dedina sa rozprestierala dookola pod ním. Hrad a dedina poskytovaly romantický pohľad. Gyula to prirovnával k Alžíru v malom, a Bendeguz myslel, sám nevediac prečo, na Jeruzalem. Kúpeľné mesto bolo pre nich dvojnásobne zaujímavé pre objav, ktorý sa tam úfali spraviť. Bendeguz sa opýtal Palóca, ktorý ich postretol, či je to Hajnáčka. „Pán predsa nie je slepý,“ dostal odpoveď a Palóc šiel ďalej. „Kde je tu medokýš?“ opýtal sa dychtivý Pišta druhého Palóca. „Treba ísť len rovno za nosom a hneď ste tam!“ bola odpoveď. „To sme na tom pekne,“ podotkol Gyula a opýtal sa tretieho: „Počujte, krajan, a či je pri medokýši aj krčma?“ „Ako čo by kúpeľní hostia mohli bývať pod šírym nebom!“ odpovedal Palóc. „Jakživ som nevidel podobných ľudí,“ vzdychol Bendeguz a myslel, že lepšie pochodí s peknou Maďarkou, ktorá šla naproti nim. „Anjel môj, neboli by ste taká dobrá a neukázali by ste nám kúpeľ?“ pri čom ju uštipol na líce. „Ó, starý pán, nepotrebujem ja vaše zaliečanie; nerobte si z človeka blázna. Nie ste tu predsa prvý raz, aby ste potrebovali niekoho, čo by vám ukazoval cestu.“ Gyula sa zasmial a žena ho napodobnila. „Nejaká pekná Turčianka by nám ináč odpovedala, čo, Pišta?“ „Áno, to si ja ináč pochválim moje Turčianky,“ odpovedal Pišta. „Pán urodzený, nedal by som ľavú nohu vašej kobyly za šesť takýchto surových medveďov. Nech ma Boh škára, myslím to úprimne. Len škoda, že tento ľud rozpráva po maďarsky.“

Kúpeľ im bol pred nosom, takže si mohli usporiť všetky tie grobianstva. Ubytovali sa a rozkázali si dva kúpele. Bendeguz a Pišta sa totiž uspokojili s jednou vaňou. Ach, ako chutil triumvirom medokýš s červeným vínom, keď smyli svoje hriechy. Potom nasledoval obed, nakoľko ho bolo možno dostať o tretej hodine popoludní. Po jedle sa Bendeguz vyvalil na trávu, zafajčiac si pohodlne z fajky, keď mu vtom ktosi od chrbta oči zakryl a dal mu hádať svoje meno. Milý môj, ako by to bolo možné po dvadsiatich ôsmich rokoch! Bol to jeho niekdajší spolužiak, ktorý sa zo strachu pred trestom dal zverbovať k palatínskym husárom, a teraz, keď ho dostrieľali, hľadal uzdravenie v kúpeľoch. Chcel ho skúsiť nájsť i v Hajnáčke, a práve bol vyšiel, keď pricválal so spoločnosťou Bendeguz, ktorého hneď poznal. Pánu de Kolompérfalu to prišlo práve vhod, mohol sa od neho aspoň dozvedieť, na koho sa má obrátiť, aby zistil to, pre čo vlastne sem prišli. Keď vymenili medzi sebou obvyklé otázky, odkiaľ, kam, atď., a keď si pospomínali niektoré študentské kúsky, prišiel Bendeguz na svoju tému. „Počul som vari o niečom podobnom, ale nemôžem sa spoľahnúť na svoju pamäť. Počkaj, môžeš sa to dozvedieť od tunajšieho farára. Je to dobrý človek a jeho žena je ešte lepšia, pôjdeme ta a on nám vyrozpráva tú vec.“ Gyula sa práve vrátil s malej prechádzky a teraz sa všetci vybrali na faru.

Bendeguz oznámil farárovi cieľ svojej návštevy a farár ako očitý svedok vedel im povedať, že pred toľkými a toľkými rokmi prišiel, nevedno ako, jeden mužský z Ázie do Hajnáčky. Rozumel palócke nárečie a jeho tiež bolo možno rozumieť. Usadil sa tu, oženil sa, mal deti a zase zmizol. Pravdepodobne sa od túžby po domove vrátil do Ázie.

„Bolo by to možné?“ spýtal sa s úžasom Bendeguz. „Ako vám hovorím,“ odpovedal farár. „Môžeme si dať zavolať jeho ženu, ona sama nech vám to porozpráva.“ Bendeguz si dal od nej opísať jeho výzor a kým ho opisovala, zažmúril oči, chcejúc si totiž tým hlbšie vryť do pamäti jeho fyziognomiu, aby ho potom tým ľahšie poznal, keby boli takí šťastní a stretli ho niekde na Kaukaze. Získali novú nádej, že prídu na stopu Pramaďarom, lebo v tom človeku mohli nájsť ešte spoľahlivejšieho sprievodcu ako v samom Csomovi.

Bendeguz daroval žene niekoľko strieborných grošov a úplne nový krajciar dieťaťu, ktoré držala na rukách. Gyula myslel, že by bolo dôstojné Maďarskej akadémie vyskúmať túto skutočnosť a vypísať odmenu päťdesiat dukátov na jej autentické opísanie, ktorú odmenu sám dúfal shrabnúť. Pre každý prípad si umienil, hneď ako príde do Pešti, upozorniť na to niektorého člena učenej spoločnosti. Obidvaja boli týmto objavom tak oduševnení, že keby nebolo tak neskoro, hneď by sa boli sobrali, aby leteli do Pešti a ztadiaľ aby čím prv pokračovali v ceste.

Vystúpili ešte na hrad, v ktorom pred nedávnom žil pustovník, celkom podobný Bendeguzovi, čo tomuto nebolo ľahostajné, ako niektorému z našich čitateľov, ktorý sa dosť nažíval pri tejto zaujímavej príhode.