ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Elfogadja szavát, s okos javallását.

Dugonics.

( Príjme jeho slovo a rozumné dôvodenie.

Dugonics.)

Prišli až na miesto, kde sa bolo treba rozhodnúť, či ísť napravo, či naľavo, to znamená pokračovať v ceste buď smerom na Pešť, alebo smerom na Rimavskú Sobotu a Hajnáčku. Bendeguz, ktorému už voňala rimavskosobotská pečená, nechcel ani počuť o Pešti; Gyula oproti tomu bol by radšej zaletel do Pešti, než jazdil. Keď raz mohol žrebec rozhodnúť o Dáriovej korune, prečo by trojlístok koni, nerátajúc žriebä, ktoré Szikra nosila, o čom ani pán ani sluha nič nevedeli, nemohol rozhodnúť, ktorou cestou majú zabočiť. Ushodli sa nasledovať kone. Bendeguz bol natoľko prešibaný, že svoju Szikru tak obrátil, aby zazrela nablízku zelenú lúku. Len čo s nej sosadol a nechal ju ísť podľa vôle, náhlila sa ta a zahla doľava; ostatné kone šly za ňou. „Bravo!“ zakričal Bendeguz a Pišta opakoval zvolanie, lebo aj on bol za to, aby mohol čím skôr siahnuť za pečeňou.

Prenocovali v najbližšej dedine a ráno poriadne zaplatili účet, lebo nevedeli, čo sa môže s nimi stať. Istý cudzí cestovateľ zachytil niekoľko ich slov a vštepil hostinskému mienku, že to budú asi traja králi od Východu, ktorí prišli sem, ako figliarsky doložil, vysliediť niekde kráľa pre novú konštitučnú krajinu na mesiaci. Čím menej krčmár z toho rozumel, tým si utvoril o nich vyššiu mienku, za ktorú mu draho museli zaplatiť. Pišta aspoň neobišiel zle: on, ktorý už štvrtú noc musel sám spať ako vdovec, tak sa zdalo, urobil si známosť s kravskou dievkou, aspoň neskoršie sa chválil, že spal s ňou v jednej posteli, ale pri úplnej počestnosti.

Včas ráno vstali a šli, každý zahĺbený do vlastných myšlienok, až v jednom dubovom lese natoľko poblúdili, že nevedeli, či sa azda nazad nevracajú. Na šťastie zagrúlila im oproti vyplašená sviňa, ktorá zaostala od kŕdľa a dobre sa cítila v jednom močiari. Dalo sa predpokladať, že sviňa pôjde za ostatným kŕdľom a tak si ju bez rozmýšľania vybrali za vodcu. Skutočne narazili na svinského pastiera, ktorého sa Pišta hneď spýtal, aby im povedal, kde sú. Šuhaj sa zasmial a odpovedal po slovensky, že to musia predsa najlepšie vedieť sami, veď vraj nespadli s mesiaca, a jeho (nazdával sa) nech nemajú za blázna, lebo potom sa s nimi bude inakšie shovárať. Čo všetko musí prezrieť našinec od takého naničhodníka, ktorého by ináče ani na to neuznal za hodného, aby ho kopol do zadku. Tentoraz sa turčianska šľachta musela pekne krútiť okolo špinavého chalana, čo Bendeguzovi vlastne ani nebolo ťažko, keďže sa živo rozpamätal na blažené časy svojej mladosti, za ktorých sa tak dôverne spriatelil so svinským pastierom v Gemeri. „A vlastne kde chcete ísť?“ opýtal sa napokon šuhaj, keď ho Bendeguz ponúkol zo svojho mešca na tabak. „Do Rimavskej Soboty.“ „Nuž, ta je ozaj nie kumšt potrafiť. Pozrite, za touto húšťavou je krčma, ta aj slepý potrafí. Práve prídete veselo do Oždian. Tam dolu študenti tancujú, len tak hrmí, majú majáles. Aj tam môžete čosi užiť. Mňa tiež včera do nemoty spili: štiepal som im drevo.“ Pastier hovoril pravdu, lebo sotva odišli od neho na sto krokov, zabručal im z diaľky temný tón basy. Neskoršie sa už dalo rozoznať, že to hrajú maďarskú nôtu, akú často počuli v Turci. Pišta bol celý unesený; Gyula svojím spevom doprevádzal hudbu, Bendeguz si oči utieral a rád by bol ta zaletel, iba Szikra liezla celkom pomaly, hoci ju bil a ostrohami bodal. Asi pred pol hodinou svesila uši a sotva sa vliekla. Bendeguz nechal sluhu ísť napred, mysliac, že za ním ochotnejšie pôjde.