Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

34. Zátvor. Čo vidia moje oči?

Bocsáss meg ég, ha vétkezett, neki!

Vörösmarty.

( Nebo, odpusť mu, ak zhrešil!

Vörösmarty.)

Ako prišli na hranicu, zadržali ich a zaviedli do zátvoru. Ach, bolo to veľmi bolestné, vidieť, ako ich zadržali v behu, a práve tam dostali tvrdé putá, kde už dúfali vdychúvať vzduch uhorskej slobody. Vykázali im miesto v lazarete, kde mali času vypotiť mor, ktorý mohli so sebou privliecť s Kaukazu. Vykadili ich majetok, ako by zas bola na pochode cholera, ako sa mrzuto vyjadril Bendeguz. V tomto očistci našli mnohých iných, aj známeho mäsiara. Boli radi, že sa znovu našli. „ Á propos“ povedal Gyula, „nevideli ste nášho lapaja sluhovského…?“ „Pištu!“ vpadol mu ten do reči. „Veď tam sedí v kúte,“ a ukázal prstom ta. — Pišta sedel do seba zadumaný s hlavou opretou o ruky a nevedel nič, čo sa deje okolo neho. Bendeguz sa bez meškania vyrútil na neho. „Už ťa máme, naničhodník!“ zahrmel na neho. „Už mi viacej neujdeš!“ Pišta stŕpol, ako by bol pri ňom hrom uderil, hodil sa na kolená, nepovedal ani slova a len mu slzy zalialy oči. Gyula sa na to díval zobďaleč. „Prepáčte, pán môj,“ povedal nakoniec Pišta, sopnúc ruky, „a nedávajte mi za vinu môj sprostý kúsok. So mnou si musel diabol zahrať. Ach, ja som svoj chybný krok odpokutoval pekelným nepokojom, ktorý ma prenasledoval od tej hodiny.“ Vôbec nezdržiaval slzy. Bendeguz plakal spolu s ním a ako otec prijal strateného syna, tak aj on prijal na milosť poblúdilého sluhu. Ach, modlievame sa denne, pomyslel si Bendeguz, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. „Pišta, my ti odpúšťame, ale odteraz očakávame od teba nezrušiteľnú vernosť.“ „Až do smrti!“ sľuboval Pišta. Mäsiar stál pritom ako nemý divák a utieral si oči. Rozprával, že ich Pišta ešte včas dohonil a vstúpil k nemu do služby, čo mu prišlo práve a propos, lebo dvaja z jeho honcov ochoreli a musel ich za sebou zanechať. Od toho času bol Pišta vždy v myšlienkach pohrúžený, ako by nebol mal dobré svedomie. „A kde je môj kôň?“ opýtal sa Gyula. Miesto neho odpovedal mäsiar, že ho speňažil a shrabol za neho desať piastrov. „Ale neodmárnil ani krajciar,“ ohlásil sa Pišta a odovzdal mu peniaze. „Teraz môže pán pešo rajtovať,“ povedal Bendeguz. „Ťažko mu to padne aj len po priesmyk Červená veža,“ odpovedal mäsiar, „a čo bude z neho po Sibín?“ „Nech rajtuje na vrecku peňazí, ktoré dostal za koňa,“ odpovedal jeho pán posmešne, a jemu riekol: „Pišta, choď, dozri na kone.“ Šiel. „Ten vytreští oči,“ povedal Bendeguz, „keď zazrie Szikru.“ Vtom už aj pribehol dnu, sotva lapajúc dych: „Pán môj, vidím dobre, je to možné? Szikra! Kde ste ju vzali?“ Keď počul o cigánskej bande, povedal, že sa pustil s nimi do rozhovoru a že im všetko do najmenších podrobností vyrozprával, čo len vedel, nijako sa nemohol ubrániť ich otázkam. „Povedal si im až príliš mnoho,“ vyhodil mu na oči Gyula, „teraz sa už vysvetlilo, ako mohli Cigáni toľko toho vedieť o našich domácich pomeroch.“ „Teraz už viem, čo si myslieť o jej vešteniach,“ povedal Bendeguz, a to takým tónom, ako by mu bol odpadol so srdca ťažký kameň.

Zátvor teraz nedržali tak prísne, keďže sa vysvetlilo, že neboli ďalej od Bukurešti a ani v samom Carihrade nebolo stopy po more. Dostali teda potvrdenia, že sú zdraví a schystali sa na cestu. Oj, keby boli tam zostali ešte aspoň niekoľko dní! Práve sa sberali, že sa rozlúčia s miestom, kde im bol taký dlhý čas, keď ta prišly dve krásavice, vracajúce sa s cesty do Jeruzalema. V pútnických šatách vyzeraly veľmi zaujímavé a zanietené. Gyulovo srdce bolo ranené a ženatý Bendeguz by sa bol rád vymenil za slobodného Bendeguza. Dozvedeli sa od zdravotného úradníka, že sú to dve Poľky z okolia Nového Sączu. Jedna bola vdova Podgorska, druhá bola jej neter Olga Lubomirska. Táto posledná, o ktorú sa Gyula mimoriadne zaujímal, bola bruneta, vymenil s ňou niekoľko pohľadov a šiel, aby ju hádam už nikdy nevidel. No osteň mu zostal trčať v srdci.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.