ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Halljátok meg: ha egyszer en elbujok, engem senki többé sehol fel nem talál.

Rádai.

( Vypočujte ma: ak sa raz skryjem, nikto nikdy ma už nenájde.

Rádai.)

Barany prešly. Naši rytieri čoskoro nasledovali za nimi. Keď prišli k priesmyku Červená veža, odlúčili sa od spoločnosti, keďže ich pasy prekontrolovali a zistili, že sú v poriadku. Gyula šiel so svesenou hlavou. Bendeguz sa zahĺbil do obdivovania ohromných brál. Pišta dychčal pešo a musel často oddychovať, takže zaostal za nimi hodný kus. Bendeguz bol hlboko dojatý a bol by rád pomohol neborákovi. Mal si však kvôli nemu namáhať nohy, ktoré beztak nemal najlepšie? „Vezmi ho, vezmi ho k sebe,“ povedal Gyula ľútostivým hlasom, smejúc sa v duchu, hoci sa nedomnieval, žeby si Bendeguz také niečo nechal. Ten ho však bez ďalšieho vzal do sedla za chrbát a Pišta si to nedal dva razy povedať. Potom sa tak bratsky niesli pol hodiny. Neskoršie musel i Gyula urobiť miesto Pištovi a pešo ísť.

Keď prišli do Sibína, uznali za lepšie nechať tak rytierstvo a prozaicky pokračovať v ceste. Urobili tak, ako pláteníci, s ktorými pri Harmanci prenocovali. Tí boli v Alexandrii a Káhire a keď pri Drači vystúpili na pevninu, hneď si zaopatrili dva kone s ľahkým vozidlom a pohodlne cestovali. Gyula kúpil voz spolu s konskými postrojmi a Pišta bol práve taký zručný kočiš, ako jazdecký sluha. Potom sa pridružili k pláteníkom, s ktorými mali nádej po veľmi dobrej ceste cez Bukovinu a Halič vrátiť sa domov, len ich ešte najprv museli odprevadiť na dva jarmoky.

Keďže si už naši rytieri, len čo prekročili v Sedmohradsku hranicu, nepísali nijaký denník, ani vo verejných novinách už nič nedali o sebe vedieť, autor tiež nie je povinný viac povedať, než čo vie. Prejavil by málo životnej múdrosti, keby čitateľov zavádzal cestovnými dobrodružstvami, ktoré sám vymyslel, a okrem toho by tým knihu zdražil. Toľko vie naisto povedať, že Gyula nevidel nadarmo peknú Podgorskú. Požiadal ju o ruku, lebo keď sa vrátil, zistil, že mu Cigánka povedala pravdu: jeho Susette ušla totiž s učiteľom. Gyula teraz šťastne žije ako ženatý a už sa nikdy nerozhodne, že si pôjde hľadať stratených bratov. Bendeguzovi sa ešte horšie povodilo, a našiel doma viac, než mu to bolo milé. Jeho žena sa mu zdala trochu podozrivou, ale chcel mať s ňou strpenie. Podľa jeho rátania decko prišlo na svet o celý mesiac neskoršie, ako je to možné na ľudský spôsob, a ten desiaty mesiac mu vŕtal v hlave. Ale múdry farár vedel, aby v platnosti udržal manželský mier, obrátiť jeho pozornosť na sedemmesačné dieťa u jeho známych, presvedčiac ho o pravdepodobnosti toho, že aj desaťmesačné dieťa môže byť autentické. Z dejín Bourbonov mu však dodal príklad, kde príroda potrebovala jedenásť mesiacov na to, o čo sa pri nás, obyčajných smrteľníkoch, pričiní iba za sedem—deväť mesiacov. Dokázal mu aj z lekárskych análov, že takéto anomálie (v manželstve, ako si myslel s jezuitskou reservatio mentalis, ^[77]hoci sa domáca pani zjavila pri jeho príchode celá zarazená a muža prijala chladnými slovami: „ No, či ste už tu? Akože sa vám tam vodilo?“ Pišta najviac získal na žarte, lebo páni dodržali slovo, a on si bezstarostne žije vo svojej kúrii, ako nazval svoje sedliacke sedenie. Ani raz neprejavil chuť, celú cestu od začiatku znova zopakovať.

Len čo sa roznieslo, že sa hrdinovia vrátili, pribehol farár, sotva dych lapajúc a svoje otázky vysypal bez prípravy tak rýchlo a jedno za druhým, že všetci traja mu nemohli na ne odpovedať. Zpráva letela z obce do obce a ešte v ten istý deň večer shromaždili sa všetci, ktorí sa lúčili s nimi pred štyrmi mesiacmi. Teraz nebolo konca kraja jedeniu, pitiu a rozprávaniu. Za dobrých osem dní po celom Turci nehovorili o inšom, ako o Bendeguzovi, Gyulovi Kolomposovi a Pištovi Kurtaforintovi. Farár si zaumienil zachrániť pamiatku na túto svetodejinnú výpravu pred zánikom tak, že jej históriu vlastnoručne zapíše do análov svojho sboru. Svojim nástupcom v úrade na srdce položí, aby túto pamiatku ústnym podaním s otca na syna a najmä zo školy dolu medzi ľud rozširovali in omnia secula seculorum. ^[78]V tejto veci je sto chýb a sto vecí možno tak povedať, aby sa im priznaly krásy, ale to je zbytočné. Kniha môže byť zábavná i s početnými omylmi, alebo môže byť celkom sprostá, hoci niet v nej ani jedinej nemožnosti.