ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Atölelem az egész világot.

Dayka.

( Vyobjímam celý svet.

Dayka.)

Bendeguz a Gyula sa rozlúčili s pohostinným pánom s myšlienkou najhlbšej vďaky a stisk ruky mu mal všetko to povedať, čo nemohli vyjadriť, keďže od bôľu im slová zostaly trčať v hrdle. Paniu nechceli rušiť v spánku a len sa jej dali veľmi pekne odporúčať. Bendeguz sa zdal zaľúbeným do jej majestátnej osoby, aspoň na to poukazovala premočená topánka, ktorú zlodejský vzal so sebou a dlho ju ukrýval, až ju neskoršie ukázal Gyulovi vo chvíli oduševnenej rozpomienky na ten šťastný večer.

Pohrúžení do myšlienok a nemí šli nejakú chvíľu, až Bendeguz prerušil mlčanie, obzrúc sa na dobré mesto Miškovec: „Akí sú to ľudia!“ povedal. „Neľutoval by som nechať všetko, čo mám, aby som mohol poznať takých ľudí.“ „Oj, ja som celý nadšený včerajším divadlom!“ povedal Gyula. A Pišta by to, čo videl tu v divadle, nebol vymenil za všetky svoje skúsenosti z čias insurekcie. „Je to ozaj pravda,“ spýtal sa Gyula Bendeguza, „že sa v Liptove ukázala spoločnosť maďarských hercov?“ „Áno, žiaľ, len ukázala, lebo práve tak odišli, ako prišli, pravda, odrátajúc dlžoby, ktoré museli po sebe zanechať.“ „To je pekná robota!“ „To práve nie je nič nového, lebo, ako som počul, aj nemeckí kočovní herci obyčajne viac potrovia, ako zarobia. Nie div, že Maďari neprišli na svoje medzi rýdzimi Slovákmi v Liptove. Ale zato ich prítomnosť jednako priniesla dobré ovocie. Vedeli sa vkradnúť do lepších domov, ošialili najmä krásky, a našli sa i mužskí, ktorí im holdovali. Od tých čias je to, že i v samej Lubele deti štebocú po maďarsky. Keby bol pán Ujjadi dlhšie žil, niečo takého by sa nedalo len tak ľahko vykoreniť.“ „Priateľ,“ povedal Gyula, „tá myšlienka ma zamestnávala v noci vo sne. Pri takom stave veci, ako rozprávaš, myslím to vážne, len čo sa vrátim s božou pomocou domov, polovicu svojho majetku venujem na ústav, od ktorého možno toľko očakávať. Mám v úmysle postaviť divadlo vo Sv. Martine. Zo začiatku sa vykoná niečo i s ochotníkmi. Ja zahrám Belu a ty si zvolíš úlohu, ktorá ti najlepšie zodpovedá. Pištu tiež môžeme tu a tam upotrebiť na nejakú úlohu kočiša alebo sluhu, keďže už videl, ako sa tá vec robí.“ „Ó, ja som za to!“ radostne odpovedal Bendeguz a Gyula pokračoval: „Keď doteraz v strede Uhorska, v Budapešti (budem hneď aj používať toto meno, navrhnuté istým veľkým človekom), nemohli založiť nijaké stále maďarské divadlo, tak Gyula Kolompos, miesto odpovede na súbeh Maďarskej akadémie, ktorý sa tou témou zaoberá, skutkom dokáže, že keď sa chce, možno ešte aj v Turci zriadiť maďarské javisko.“ Pišta nedával pozor na to všetko a zaoberal sa len svojím Betyárom. Čo už ako si ho vážil pre jeho meno, málo bol spokojný s darovaným koňom, keďže sa každú chvíľu potkol a Pišta raz padol s neho dolu hlavou, práve keď ukazoval detail z Béla futása. Jemu samému sa pri tom nič nestalo, ale fajka sa mu polámala, takže musel až po Gyöngyös držať v ústach ako náhradu za ňu spodný koniec pipasára.

Gyöngyös je práve tak v strede Uhorska, ako je Jeruzalem v strede okruhu sveta. Gyula to svojím sprievodcom trigonometricky dokázal a ich zvedavosť bola napnutá po najvyššiu mieru. Mesto aj zodpovedalo ich očakávaniu. Každý našiel niečo, čo sa mu najväčšmi páčilo. Gyulovi ako poľovníkovi sa zažiadalo vojsť do dubových lesov. Pištovi tiekly slinky na vinohrady, ktoré mal pred sebou y sviežej zeleni. Bendeguz obdivoval množstvo mandľových stromov a sníval o Itálii. V mestečku sa zásobili dobrým vínom a tabakom. Pišta si kúpil dve fajky, obité žltým plechom, aby mal jednu do rezervy. Dal si podbiť i čižmy. Na konskom riade bolo treba všeličo ponaprávať a už bol najvyšší čas vziať si čistú bielizeň, lebo sa Bendeguz príliš často škrabal pod golierom, čo vlastne pripisoval potu. Sosadli preto v dobre zariadenom hostinci v Kispüspöku, kde oddychovali dva dni, a to v najprísnejšom inkognite. Bendeguz totiž musel bosý sedieť vo svojej izbe, kým sa jeho čižmy stály súcimi na plávanie, keďže boly trochu deravé. Čas si krátili veľkolepým gyöngyösským vínom, ktoré si dávali bohato prinášať. Práčka doniesla bielizeň a žiadala dvojnásobne zaň zaplatiť, lebo potrebovala na opratie dvojitú dávku mydla, aby vyprala staré hriechy, ako sa vyjadrila.

Všetko už bolo pripravené, takže mohli pokračovať v ceste, a to najbližšie na Hatvan. Šli ta cez nesmiernu rovinu. Srdce sa im smialo od radosti, keď na tejto rovine tu a tam zazreli veľké kŕdle pekných koni. Pišta si zavše v duchu vybral toho beluša a zavše tamtoho vraníka, za ktorého bol hneď hotový odstúpiť svojho tvrdohlavého olympijského víťaza. Z diaľky videli veľkolepý Grassalkovičov kaštieľ, a boli by sa tam zastavili, keby neboli chceli byť v Pešti radšej dnes ako zajtra. Šli a šli, no nezažili nič neobyčajného. Ktorý aventurista na tomto božom svete by aj mohol denne zažívať aventury, i keby to bol sám druhý Ulyxes, alebo nejaký Telemach. Na ceste sa práve tak strieda poézia s prózou, ako v živote a vo Vérnásze, a každý deň nie je nedeľa.

Nášmu Pištovi sišlo na um známe príslovie: Pest és Búda közt csak Duna foly, mégis Hatvan hat mértföld. ^[51]A Bendeguz podľa toho správne usúdil, že na druhý deň prídu do Pešti. Zabudol však, že všetko na svete je relatívne. Pustili sa síce včas na cestu a do poludnia prešli hodný kus, no jednako slnce už zapadalo a Kerepes nechali za sebou sotva pred štvrťhodinkou. Tam sa spýtali, ako asi ďaleko majú ešte do Pešti, na čo dostali obvyklú neurčitú odpoveď, že ta je ešte darab(kus). Keďže taký kus mohol byť dôkladný kus, páni sa náležité usilovali prejsť aj ten. Jednako ich nakoniec v tejto nehostinnej pustatine prikvačila noc, čierna ako havran, a museli s tým súhlasiť, že tam prenocujú, lebo i za samého bieleho dňa im hrozilo nebezpečenstvo, že poblúdia. Kone sa maly dobre, lebo na tom okolí je bujná paša, ale naši hrdinovia museli si ľahnúť o hlade a smäde, keďže boli veľmi neopatrní a vyjedli si zásoby na poludnie; mysleli totiž, že v Pešti nájdu niečo lepšieho. Pišta si teraz s celou vážnosťou zaumienil, že si z toho vezme výstrahu. Usniesli sa, že budú strážiť kone po skončenej ceste a Bendeguz navrhol abecedný poriadok, podľa ktorého on sám prvý nastúpil do zbrane: urobil to preto, aby mohol potom nepretržite chrápať až do bieleho dňa. Okolo polnoci zobudil Gyulu, ktorého potom vystriedal Kurtaforint, a ten súčasne dostal rozkaz sedlať pred východom slnka. Nedal na seba dlho čakať a ešte prv, než Gyula zaspal, ochotný Pišta mu vzal zpod hlavy sedlo a svojmu pánovi urobil to isté. Prv než sa začalo rozvidnievať, boli schystaní na cestu. Keď sa natoľko rozvidnelo, že sa dalo orientovať, našli stratenú cestu a šli napred ostrým klusom, lebo horko—ťažko uchlácholili prázdne žalúdky. Oči mali upreté tým smerom, kde sa úfali zazrieť v diaľke veľkolepý budínsky hrad. Tu sa trblietal v slnečnom lesku Starý Budín, tu vysoko vyčnievala Hviezdna stráž na Hrade, tu sa rozprestieral Jeruzalem Uhorska, vznešené mesto Pešť, pred slasťou opojenými očami, tu sa v majestátnom Dunaji prudko preč valily jeho vlny. Ako bilo srdce všetkým trom! Ako radi by boli ta zaleteli! Akou zdĺhavou sa im zdala krátka cesta, oddeľujúca ich od cieľa ich žiadostí!