Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

1. Odkiaľ asi pochádza rytier Bendeguz.

Hol volt, hol nem volt.

(Kde bolo, tam bolo.)

V raji Uhorska (vie každý, že hovoríme o Turčianskej) v druhej polovici predošlého storočia žil si istý šľachtic v pokojnej držbe svojej kúrie, na ktorú boly všetky šľachtické výsady práve tak dôkladne pripäté, ako na kráľovské majetky nejakého Koháryho a Esterházyho. — Za insurekcie soznámil sa s jednookou dcérou rotného trubača a vyviedol ju z hrmavíc bojov, ktoré zďaleka počúval, na svoje pokojné sídlo. O niekoľko týždňov potom nanútil ju svojmu Štefanovi ako odmenu za vernosť, dokázanú cez celé vojenské ťaženie, za pochodov a v huku bojov, keď sa po hostincoch tu a tam staly malé nedorozumenia.

Gyula (tak sa volal šľachtic), mohol sa poďakovať svojmu Štefanovi, že sa vrátil odtiaľ živý, alebo že aspoň svoju fyziognomiu doniesol domov takú nezmenenú, akú si ju ta vzal. Štefan totiž zachytil dobre mierenú fľašu, ktorú hodil do neho istý jeho spolubojovník z jedného kúta veľkej krčmy. Pravda, sám sa naskutku postaral o zadosťučinenie svojou trstenicou, ale Štefan si odniesol tri poranené prsty, pre ktoré celé tri týždne nemohol tabak krájať a čižmy čistiť, takže pán strážmajster musel sám prevziať túto úlohu. Gyula dal svojmu vernému sluhovi do vena kravu, ktorej sa práve malo uliahnuť trináste teľa. Sľúbil sa aj za krstného otca dieťaťu, ktoré čoskoro dalo viditeľné dôkazy svojho ukrytého života, a Štefanovi spolu s jeho rodinou sľúbil doživotné bezplatné bývanie, na čo chcel zaviazať aj svojich prípadných dedičov.

Takto teda bolo spomožené obidvom. Štefan badal, že je viac než dobre zaopatrený a Gyula sa teraz mohol už aj oženiť primerane svojmu stavu. Štefan bol vtedy práve osemnásťročný.

Vrchy, doliny a rieky nás síce rozdvojujú, ale nemôžu roztrhnúť sväzok, ktorý láska spojila. Tak i tu. Nášmu Gyulovi vŕtala v hlave spomienka na istú krvnú príbuznú, to znamená zemiansku vdovu, u ktorej bol ubytovaný celých osemnásť dní a sedemnásť nocí. Bola rodená Maďarka a k tomu ešte aj kalvínka. Celá rada, že sa vydá, ako každá vdova, ktorá po poldruharočnom manželstve len nedávno stratila muža, povolila jeho žiadostiam a prišla cez vrchy, doliny a rieky do Žebrákovíc.

Prešťastnému manželovi sa túžobná nádej čoskoro zmenila v istotu, že jeho kmeň neuschne, ale v synovi a ak Boh tak chce, vo vnukovi pevne zakorenený bude sa ďalej zelenať až do toho dňa, keď sa na jeho veľkú mrzutosť pominie rozdiel medzi sedliakom a šľachtou. Zárukou lásky, pýchou otca, radosťou matky bol práve náš hrdina. Prišiel na svet už v deviatom mesiaci ich manželstva a jeho otec nemálo si na tom zakladal, že v tejto veci pretromfol najväčšieho hrdinu devätnásteho storočia, lebo rímsky kráľ alebo barthélemyovský „le fils de ľhomme“ [3]narodil sa až v jedenástom mesiaci Napoleonovho manželstva s Lujzou, čo si mohol veľmi ľahko vyrátať podľa kalendára nášho Palkoviča. Krst by sa bol skoro stal prvým popudom na manželskú neshodu, keby stoličná baba bola bývala menej rozumnou ženskou. Gyulovou kapricou bolo, mať zo syna Kazimíra, naproti tomu matka, aby nezaprela svoj pôvod, na ktorý bola hrdá, chcela ho dať pokrstiť na Arpáda. Ani jeden nechcel popustiť a Gyula vzdorovito trval na svojom práve. Nakoniec urovnali dlhý spor, ktorý by bol trval celú noc, diplomatickou cestou, ako im to navrhla baba, druhý Talleyrand. Shodli sa, že dieťa dostane obidve mená, ktoré bude mať v abecednom poriadku a z nich po umretí jednej alebo druhej smluvnej strany si podrží to, ktoré navrhla preživšia stránka. O desať rokov umrel muž a s ním zároveň pochovali aj Kazimíra. Zostal na žive Arpád, kým aj jeho nezamenil Bendeguz, keď šuhaj prišiel do takého veku, keď mohol voľne rozhodovať o svojej osobe.



[3] „Le fils de ľhomme“ (franc.), syn človeka. Je to narážka na politickú báseň Augusta Barthélemyho, vydanú pod tým názvom r. 1829 v Paríži.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.