ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boldogítsatok bennünket, s velünk édes nemzetünket.

Csokonai.

( Oblažujte nás a s nami náš drahý národ.

Csokonai.)

Gyula zacengal. Prišla Susette, ktorá dostala rozkaz, aby sa postarala o dobrý obed a poslala pre pána duchovného. „Vec je dôležitá,“ nazdával sa Gyula, „a musí sa zrelo rozvážiť. — No ale dívajte sa, aký som zábudlivý!“ Zakričal do dvier: „Pol merice ovsa pre cudzieho kočiša! — Musíme sa postarať aj o našich sprievodcov, ak má byť niečo z cesty.“

„Ako by sa o tom ešte mohlo pochybovať,“ prihlásil sa Bendeguz: „môj úmysel je aspoň neochvejne pevný, a od teba tiež sa chcem úfať tomu najlepšiemu.“

„Teda, ako som už povedal,“ pokračoval Gyula vo svojom predošlom rozhovore, „musíme vec dobre rozvážiť a pritiahnuť do porady aj niekoho tretieho. Preto som aj dal pozvať farára. Ten človek je živý cestopis. Musí nám vec detailovať, lebo ja sám nie som najlepšie zbehlý v zemepise a do máp sa menej rozumiem, ako do tarokov a piketu.“

Kňaz prišiel. Oznámili mu predsavzatie a zistili, že je ich človek. Farár bol odjakživa dobrým vlastencom, čítal Magyar Kurira a zadovážil si Alkorán, spolu s maďarskou kuchárskou knižkou, ktorej sa jeho žena musela presne pridŕžať. Maďarská biblia bola vždy jeho čítankou. Pri svojich nádejných synoch, Taksonyovi a Balambérovi, dbal na to, aby zabudli svoju materinskú reč a keby bol mohol, radšej by ich bol vystrojil do Szoboszlóva, než do Gemera, aby dosiahol svoj cieľ. — Na výročité sviatky, aby sa zalíškal svojmu pánu patrónovi, Gyulovi de Szlanina, kázaval po maďarsky prázdnym stenám. — Z číreho vlastenectva nosil maďarské nohavice a vo svojom štyridsiatom roku dal si narásť fúzy, na čom sa jeho spovedné dietky veľmi škandalizovaly. — Dalo sa očakávať, že taký človek schváli úmysel, ktorý celkom súhlasil s jeho smýšľaním. — Hneď bol hotový vstúpiť s nimi do spolku, ale na koho by bol nechal faru a včelín?

Prv, než prišla polievka na stôl, mali ujasnený poriadok svojej cesty, nakoľko ho totiž podal človek v čiernom kabáte z chaosu cestopisov, ktoré mátaly v jeho hlave. Nakoľko totiž nijakú mapu nevzal na pomoc, aj v školách študoval zemepis bez nevyhnutných pomôcok, sotva by bol potrafil zo Sv. Martina do Carihradu. Ostatne sľúbil im dať soznam upotrebiteľných cestopisov, ktoré si mali zaopatriť, aby sa nepustili len tak naslepo do sveta. Mali dosť kedy na to sa pripraviť, lebo zatiaľ nebolo pomyslenia na nijakú cestu.

Priniesli jedlo a najlepšie víno, ktoré bolo zahrabané v pivnici, vyniesli na denné svetlo. — Keď farár zjedol polievku, vykrámil im pomaličky všetky svoje vedomosti, o ktorých myslel, že im nimi dobre poslúži. Vyslovoval isté pochybnosti o tom, či sídlo Maďarov treba tam hľadať, kde ho obyčajne tušia. — Prišla na rad kyslá kapusta, a keďže bola jeho obľúbeným jedlom, podržal si svoju hypotézu a — viac ju nespomenul. Miesto nej predložil rozličné náhľady o pôvode, prasídle a o poslednom sídle Maďarov, prv než sa prisťahovali do Uhorska, a vyrátal ich na prstoch, nerozlúštiac tieto dve otázky. Učený pán nemusel s tým ani prísť, keďže výsledok bol, že ich to všetko iba zmiatlo. Nevedeli teraz, komu majú veriť, či Jozefovi Hagerovi, či Spittlerovi, alebo Horváth Istvánovi, alebo nášmu Dankovskému a Palkovičovi. Odteraz sa v ich mozgových skrinkách aj pohybovali jedno cez druhé: Konštantín Porfyrogeneta a pôvodca Philisteriany spolu s Juhriou a Schlötzerom, Atelkuzom a Uralom, Kaukazom, pričom vlastne nevedeli, čo si majú myslieť pri každom tom mene, či je to muž a či žena, mesto alebo krajina. Pravda, neskôr im trochu svitlo, keď im dal pán farár prečítať prvé číslo z Ährenlese, prílohy Pressburger Zeitungu, kde našli pohromade rôzne mienky o tej veci. Bol to však len úsvit, súci iba na to, aby niekoho zaviedol, a nijaké slnečné svetlo, za ktorého by boli mohli prísť na Ural alebo na Kaukaz. Farár sám bol presvedčený, že praotcovia žili kočovným životom na úpätí Uralu čo zrejme vidno i zo slova „uralkodni“. ^[15]nachádzam v tom nový dôkaz pre svoju domnienku, ktorú mám v úmysle vyložiť onedlho v Tudományos Gyüjteményi. Okrem toho môže sa odvolať aj na mienku významného človeka, ktorý, pravda, len po mnohých iných opakoval, že Uhorsko treba pokladať za Kanaán Európy.

Obidvaja páni nechali tak všetky tieto hypotézy, chtiac ísť radšej po bezpečnej ceste, ktorú im nakreslil Csoma, než sa stratiť v labyrinte pochybných mienok. V tom sa však už teraz shodli, že predovšetkým musia vypátrať Csomu, aj keby museli ísť do Trantárie, ako sa vyjadril Bendeguz.

Usporíme nášmu čitateľstvu ďalšie debaty, čo môžeme spraviť s dobrým svedomím. Náhle totiž víno ochromilo ich jazyky a zahmlilo ich horné poschodie, v ich rozhovore bolo tak málo súvisu, že nebolo možno nitky zadržať a dialóg autenticky reprodukovať. Trojica nakoniec zaspala, a pán duchovný vykradol sa odtiaľ na mrku, pri čom bolo badať na ňom veľmi neistý krok. Bendeguz sa zobudil až na druhé ráno a kázal sedlať. Gyula ho vyprevadil až po studničku na ceste, kde sa navzájom rozlúčili so slovami: „Eb a ki nem!“ ^[16]