Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

26. Cesta do Sedmohradska.

Oh, én édes hazám, te szép Magyarország.

Balassa.

( Oh, drahá moja vlasi, ty pekné Uhorsko.

Balassa.)

Z Veľkého Varadína vedie cesta do Sedmohradska cez Királyhágó. Cisár Jozef II. veľmi sa zaslúžil o Bendeguza a spoločníkov, ako i o tisíce tisícov tým, že dal vybudovať cestu cez tento Balkán. Ach, keby bol dal vyničiť i zbojníkov ktorí sa tu zdržujú. Naši rytieri mali i tak všetok rešpekt pred Valachmi, bývajúcimi v tom okolí. Čo, keby tak vyrazili z niektorej húštiny! Gyula uznal za potrebné pištole nabiť a byť v pohotovosti. Dve fľaše vína, ktoré každý vydúchol, tiež vykonaly svoje. Pišta urobil koňom krížik, ako to robieva každý nábožný kočiš, a modlitbou, v rýchlosti zo seba vyrazenou, odporúčal sa do ochrany svojho svätého. Nemálo si na tom zakladal, keď napokon medzi úzkosťou a nádejou šťastne dorazili do Bánffyhunyadu. Možno i preto, že s času na čas a opätovne salvou vystrelené pištole im konaly dobré služby ako nejaká strážna garda. V Sedmohradsku ich ani zďaleka neprijali tak, ako očakávali. Dosť chladne prijali ich úmysel, podľa všetkého z národnej žiarlivosti, lebo sa obávali, že oni traja, tak, ako sú, zatienia Csomovu slávu. Traja predsa viac vidia ako jeden a okrem toho môžu sa mu vyškriabať na plece. Čím vyššie sa vystúpi, tým väčšmi sa rozširuje obzor, vo vedeckom svete práve tak, ako vo fyzickom. To im dali pocítiť, a s posmešnými bočnými pohľadmi, najmä v Kluži. Keď sa však dokonca vydávali za Maďarov, zasmial sa im rovno do tváre Klužan starého typu, a celá spoločnosť v kaviarni sa spolu s ním posmešne zasmiala. Bendeguz by sa bol radšej videl na Hortobáďskej pustatine, než tu medzi týmito Kalmukmi, ako ich trochu nejemne nazval vo svojom oprávnenom hneve. „Čo vlastne myslíte?“ opýtal sa ich akýsi grobian. „Reč takzvaných Maďarov vo vašom Uhorsku tak málo sa ponáša na desiatu čiastku maďarskej reči, akou hovorí našinec, ako hoci vaša slovenčina na maďarčinu od Steinamangera.“ „Na pánoch dobre vidno (povedal ktosi z cechu učených v Písme, pravdepodobne profesor z unitárskeho kolégia, Mezzofanti Sedmohradska), že sú z krajiny podomových obchodníkov, ktorí zo Slovenska prenikajú k nám v celých kŕdľoch ako jastrabi a zaopatrujú nás divotvorným olejom alebo strižným tovarom. Ich prízvuk je vášmu taký podobný, ako jedno vajce druhému. Môžem teda asi, s vaším dovolením, páni moji, i tak dôvodiť, ako v tom evanjeliu služobná, keď pred ňou prisadnuvší si Peter zaprel Pána Ježiša.“ Každé slovo bolo pre Bendeguza ako pichnutie dýkou, ktoré poranilo nielen jeho pericardium, ale cez pravú srdečnú cievu vniklo mu až do ľavej srdečnej komory, pre Gyulu však ako obliatie vrelou vodou, ktoré mu oparilo celé telo. Boli by sa radi odtiaľ vytratili, keby sa to bolo dalo príhodné urobiť, lenže na tento večierok ich pozvali. Čo mali urobiť? Poddať sa, prezradiť svoju namrzenosť? Urobili bonne mine au mauvais jeu, [64]zvolal niekto zo spoločnosti. Tak sa rozveselil nad tým paralogizmom, že niektorí zase spustili zdvihnutú päsť, ktorou chceli rukolapne vyvracať omyly toho vlastizradcu. Sprosté žarty, ktoré ten hlupák adresoval na prostorekého človeka, zdaly sa im pre neho dosť pokorujúcimi, a všetci sa spokojne rozišli, keď ktosi vyriekol záver: Vidno, že je pán všetkým inším na svete, ale Maďarom vôbec nie. Nad týmto žartom jasal každý, kto sa menoval vlastencom, a všetci šli spať. Bol už veru najvyšší čas urobiť koniec táraniu, lebo hlásnik práve vyvolával jedenástu hodinu.

Cudzinec zostal a prišiel k našim aventuristom, ktorí sa tiež chystali ísť spať. Bendeguz ho neuznal za hodného ani pohľadu a preto sa obrátil na Gyulu. ,,Vy teda chcete, ako som zbadal, ísť za cieľom svojej cesty?“ „I keď proti tomu napíšete celý foliant a keď ešte ináč prejavíte svoju okázalú mienku, že je nemožné kdekoľvek na svete prísť na stopu našich spolubratov.“ „Nože, no, každý má vlastnú hlavu a k tomu vlastnú slobodnú vôľu, a človeku sa zle poďakujú, keď vyruší niekoho z jeho pekných snov. Keď nie inšie, môže prinajmenšom očakávať kyslú tvár od patričného. Ak vy máte, páni moji, jednako len pevný úmysel ísť, nenamietam proti tomu ani najmenej, len by som vám rád dal nejaký dôvažok na cestu.“ „A kto ste vy, ak sa smiem spýtať?“ „Oznamujem úctivo, som novinár, a žijem teraz z vlastných prostriedkov v Sibíne, keďže som sa utiahol s javiska svetových udalostí do súkromného života.“ „Vy žijete bez akéhokoľvek povolania?“ „Čo môžem dostať z novín, to všetko poprečitujem, aby som akosi žil vo svete a so svetom.“ „Je to pekné, všeobecne prospešné povolanie!“ „Vy pritom najmenej strácate, pán môj, ba ja práve myslím, že vám budem užitočným.“ „Nakoľko viem, naše potreby sa práve tak málo shodujú, ako naše mienky a smýšľania.“ „O tom nehovorme. Len ma vypočujte a potom závisí od vašej vôle, či prijmete moju radu alebo nie.“ „A tá by bola?“ „Pozrite, nie je tomu tak dávno, kdesi som čítal, že Besse, náš málo ctený Besse, druhý Csoma a Humboldt, urobil dôležitý objav. Ak pôjdete podľa jeho údaju, nájdete v Erzerume arménsky rukopis, ktorý má byť majetkom istého učeného Arména, a v ňom je rozsiahla história Maďarov. Poponáhľajte sa, páni moji, aby vám niekto tento vzácny kúsok neuchytil pred nosom. Istý vlastenec sa totiž už túžobne osvedčil v jednom maďarskom časopise, že kvôli tomu rukopisu vďačne podnikne ďalekú cestu, keď mu Všemohúci dá toľký majetok, aby si mohol uhradiť cestovné trovy.“ „Na to netreba tak mnoho,“ prihlásil sa teraz i Bendeguz, ktorého začal zaujímať rozhovor, „naši turčianski židia vedia, ako sa dá prísť s kusom chleba a niekoľkými cibuľami až do Brodov. Našinec tiež nezískal Neulingov pivovar. Čo však chýba, to je horlivosť, odvaha, vytrvalosť, láska k vlasti.“ „A malá dávka blúznenia,“ doložil cudzinec, nad čím Bendeguz namrzene hlavou pokrútil. „A kde ste to všetko vyčítali? Ako sa volá ten učený Armén? A ako ten, ktorý chce ísť za rukopisom? A kto je to vlastne ten pán Besse?“ „Tu sa ma primnoho opytujete, ale ak ma poctíte a do Sibína…“. „Ta nejdeme, zajtra ráno ideme rovno do Mehádie, ale, a propos, ako sa volá to mesto?“ „Erzerum.“ „Erzerum, Erzerum,“ opakoval Bendeguz, pričom si hľadal zápisník. Ten však zmizol s ostatnými mnemonickými pomôckami a s peniazmi. Dlhá kliatba prenikla klenbou biliardovej miestnosti a Bendeguzovmu zúreniu by nebolo konca, keby mu Gyula nebol býval láskavo ponúkol svoj zápisník. „Ale, choď, maj rozum, zapíš si a nechaj vec tak. V Kluži predsa možno kúpiť peňaženku. Keby len to bolo najväčšie nešťastie, čo sa nám môže prihodiť!“ „Ako sa volá to hniezdo?“ „Erzerum,“ odpovedal Sibínčan. „A kde vlastne leží?“ vypytoval sa Bendeguz, kým si zapisoval meno, spolu s menom Besseho a Arménom „To sa najlepšie tam dopýtate,“ odpovedal onen. „Máte úplnú pravdu,“ povedal Bendeguz. Bola to zbytočná otázka. Sľúbil, že rukopis vyhľadá a domov donesie, i keby ho musel so samého oltára ukradnúť. „I ja tak myslím,“: povedal bývalý novinár. „Pre ľudí, ktorí vedia urobiť z Tibetu malý výlet do Atelkuzu a odtiaľ odbočku na Ural, nebude asi nič ťažkého, navštíviť i Arménov.“ Keď sa tento dobrý pán rozlúčil, Bendeguz a Gyula sa až do polnoci zaoberali arménskym rukopisom, a boli radi, ako takou dôležitou zprávou príjemne prekvapia nielen redakciu Tudományos Gyüjteményu, ale i Akadémiu. Bol už najvyšší čas, podľa daného sľubu zaplniť aspoň dva stĺpce toho časopisu zprávou o ich ceste. Gyula sa práve preto zobudil včas a nemal pokoja, kým nenaniesol na papier podrobný opis ich cesty, ktorý Bendeguz, aby mal podiel na spoločnej sláve, vlastnoručne odpísal a zaniesol na poštu. „Ľuďom budú poriadne tiecť slinky za rukopisom,“ poznamenal, keď sa vrátil. „Ale ten aj preváži,“ povedal Gyula, „všetkých Prayov a Katonov, Bonfinia a Anonyma, a ako sa tam všetci volajú. Keď raz dostanem ten poklad do hrsti, prebijem s ním i samého Fesslera, a v Széchenyiho knižnici ho Štefan Horváth nepostaví za svoje Rajzolatok, to viem.“ „Lenže ho musíš najprv preložiť z arménskej reči.“ „Ani to nie je čarodejníctvo. To môžem urobiť, Arménov máme na kopy, tu, aj v Uhorsku. Alebo zaplatím niektorému z ich farárov, aby mi to preložil do latinčiny, a potom si už dám s tým rady. Nechaj to len na mňa, už sa o to postarám, aby sme čestne obstáli.“



[64] Quod erat demonstrandum (lat.), čo bolo treba dokázať.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.