Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

15. Od Betyárovho narodenia až po srážku na moste v Rimavskej Sobote.

A lankadó bajnok lerogy.

Kisfaludy.

( Ochabujúci hrdina sklesne.

Kisfaludy.)

Hudba ich odprevádzala až na okraj lesa. Vypili dvanásť holb vína, ktoré kázal Bendeguz priniesť na svoj účet. Víno bolo fiľakovské, zlé a krčmár ho tiež nezlepšil. Gyula hodil niekoľko dvadsiatnikov do basy, a tak sa rozlúčili s veselou spoločnosťou, ktorá ich spolu s rektorom magnifikomodprevadila.

Do Rimavskej Soboty by sa boli mohli dobre dostať, lenže museli z ohľadu na Betyárove útle nohy často oddychovať. Aj červené víno v poslednej dedine ich dlho zdržalo. Ba, keď už chceli nasadať, Pištu nikde nebolo. Zmizol, aby si vynahradil, čo škodoval minulej veselej noci. Po dlhom bezvýslednom hľadaní našli ho temer zaduseného pod viazanicou slamy. Veľmi sa zľakli, keď videli jeho tvár, na modro domlátenú. Neskôr vyšlo najavo, že ho jedna Maďarka sadzou s pece takto dolitografovala, aby sa vypomstila na jeho počestnej tvári, keďže pristúpil blízko k jej poctivosti a chcel s ňou vstúpiť do krvného príbuzenstva. So smiechom mu predložili zrkadlo. Všetky maďarské a slovenské kliatby, ktoré vedel, vysypal, zazrúc svoju tetovanú tvár, aby uľahčil svojmu hnevu. „Čože sa smejete,“ obrátil sa na Bendeguza, „teraz ste vy na rade, aby ste ma umyli, lebo dnes ráno som vám ja ešte nepríjemnejšiu službu musel preukázať.“ S tým sa utrel, čím napokon dostal výzor kominára a okolostojaci mali podnet zvýšiť svoj smiech o celú oktávu. Pišta preklínajúc odišiel k studni, kde sa umyl, poutierajúc si tvár do košele, osedlal a šiel napred, nedočkajúc pánov. Tí ho dohonili, až keď slnko zapadlo, na vrchu a chceli nadpriasť s ním rozhovor, ale nedostali z neho jedinkého slova, takže nakoniec museli páni obmedziť rozhovor na dilógiu. „Keď dosiahneme svoj cieľ v Hajnáčke,“ povedal Bendeguz, „vyhrali sme všetko.“ „Potom veru nepotrebujeme nijakého Csomu, aby nám ukazoval cestu.“ „Ale ako sa môžeme na to do—pýtať?“ „Mne sa tá vec zdá báječnou. Pokladám za dokázané, že Kaukaz bol prasídlom našich predkov, alebo hoci aj Ural, ale ako by mohol niekto odtiaľ prísť do Hajnáčky?“ „Ja v tom vidím niečo síce neobyčajného,“ odvetil Bendeguz, „ale nie nemožného.“ „A to ako?“ „Ako naši Turčania so svojimi fľaškami oleja preniknú do Moskvy a Paríža, ba možno až do Jeruzalema, a ako pláteníci z Oravy navštevujú Káhiru a Alexandriu, tak sa mohol aj niekto z Ázie k nám zatárať.“ „Neusudzuješ zle, priateľ Bendeguz.“ „Ja aspoň dúfam, že náš úmysel bude korunovaný dobrým výsledkom.“ Za ten čas sa zotmilo a ako by sa noc bola proti nim sriekla, zas museli prenocovať v hore, čo sa im však zdalo istejšie, ako zastaviť sa v osamelej krčme, popri ktorej prešli, lebo nemohli nič dobrého čakať od surových tvárí, ktoré odtiaľ cez oblok vykukly a troch rytierov zvučným posmechom sprevádzaly. Niekoľko minút predtým videli síce v istej vzdialenosti svetlo, ale to im zase zmizlo. Mysleli, že sú neďaleko Sabadky, ale v hrozne tmavej noci nemohli len tak naverímboha ďalej ísť. Pišta sa nestaral veľa o to, ako páni rozhodnú, zašomral čosi pod nos, sosadol a naznačil aj svojim spoločníkom, aby nasledovali jeho príklad. To bolo hádam najlepšie, čo mohli urobiť vo svojom položení; to, pravdaže, nemohli uhádnuť, čo ich zastihne. Ach, krátkozraký človek nevidí ďalej, len pokiaľ mu nos siaha, a keď si namyslíme, že sme niečo najlepšie spravili, vtedy diabol zahrá svoju hru a naša opatrnosť vyjde na posmech. Pišta sviazal Pogánya s Csinosom, celkom podľa vôle svojich vysokých pánov. O Szikru sa nebolo treba starať, tá sa so svojím žriebäťom nemohla ďaleko zatúlať. Teraz sa už bezstarostne uložili na odpočinok a všetci pospali, hoci sa bránili spánku. Oheň vyhasol a zima nedala dlho chrápať Bendeguzovi; prvý sa zobudil. Pištu sotva bolo možno zburcovať. „No, čo je už zase?“ spýtal sa celkom namrzene, „či už človek ani jednu noc nemôže mať pokoj?“ „Drž hubu a choď pozrieť kone.“ Pišta sa narovnal a obzrel po hviezdach. Podľa oja na Voze súdil, že polnoc už prešla, lebo podľa hodiniek sa nemohli spravovať, keďže tie padly zbojníkom do rúk. Popretieral si oči a keď skončil modlitbu, ktorú len tak zo seba vyrazil, vstal a zavolal na kone. Szikra na to zaerdžala, ale ostatné kone nebolo počuť. „Staraj sa, aby si ich našiel,“ zahrmel na neho Bendeguz, „lebo …“ „Nemohly predsa zmiznúť so sveta,“ zašomral Pišta a išiel. Gyula stále spal a Bendeguz si tiež ľahol, keď sa najprv postaral o oheň. Keď sa Gyula prebudil, už bolo slnce hore. Pošteklil svojho spoločníka v spaní steblom trávy pod nosom, načo sa ten zobudil a vyskočil. „Pišta, kdeže si?“, zvolal, ale o Pištovi nebolo ani chýru, ani slychu. „No to bude pekná paráda! Stavím sa, že pôjdeme pešo: kone vzal čert!“ Vedeli, že je v Rimavskej Sobote jarmok, preto bolo všade po okolí mnoho ľudí. Gyula sa tiež nemálo preľakol, keď sa dozvedel, ako včas sa Pišta vybral hľadať kone. Sišlo im na um, že sú už v takom kraji, kde možno najkrajším spôsobom prísť o koňa, a nepochybovali o strate. Teraz išli obidvaja, jeden smerom na sever a druhý smerom na juh, lebo Pišta odišiel smerom na západ. S času na čas mali jeden na druhého zavolať a kto prvý niečo nájde, oznámiť to s „hurrá!“ Bendeguz na plné pľúca volal Pištu po mene, ale odpovedala mu iba ozvena z hory. Priateľovo volanie počul síce, ale nijaké „hurrá“ a po Pištovi tiež nebolo ani stopy. Nakoniec počul na jednej stráni nariekanie a išiel tým smerom. Čoskoro zreteľne rozoznal nariekanie zarmúteného Pištu. „Čo je, Pišta?“ „Pečienka je tu, pán urodzený, ktorá vám nebude veľmi chutiť. Veru noc nie je nikomu priateľom. Ach, môj dobrý Pogány, ako ja len prežijem tvoju smrť!“ Táto krátka parentácia ako nôž prenikla srdce nášho Bendeguza, nepotreboval už nič viacej vedieť, aby uhádol svoje nešťastie. Šiel bližšie a zazrel, ako Pogány, zvaliac sa, zostal na jednom kmeni dolu hlavou visieť a Csinos ležal na druhej strane, tento nepoškodený, tamten v poslednom ťažení. Pogány bol takrečeno slepý, musel spraviť chybný krok a stiahol so sebou Csinosa. Pišta prišiel v pravý čas, takže mohol ešte aspoň polovičku ochrániť. Csinos sa pokúsil vstať, keď ho odviazali, ale išlo mu to ťažko, noha, ktorú mal sputnanú, zdala sa trochu vytknutou. Nakoniec vstal a šiel trojnožky priamou cestou k ohňu. Bendeguz zvolal „hurrá“, aj keď mu nešlo od srdca. Ako u Homéra hrdinov, tak parentoval Pišta šľachetného koňa a Bendeguz súhlasil s jeho nárekom. „Nebolo ho možno nijako zachrániť? Možno by boly pomohly teplé obklady.“ „Ach, úbohé zviera, ako ťažko zápasilo! Neuvidíš ty už viacej svoju Szikru!“ Zatiaľ dobehol Gyula a svojím „hurrá“ dosvedčoval radosť nad šťastným nálezom. Ale ako sa zarazil, keď videl porážku. „Čo máme teraz urobiť?“ „To sa dá ľahko uhádnuť,“ odpovedal Gyula, „musíme mrcinu, ako s tvojím dovolením nazvem Pogánya, tu nechať a kúpiť niečo lepšieho. Pišta predsa nemôže pešo behať a jarmok v Rimavskej Sobote mi prišiel práve a propos“. [30]„To sa ľahko povie,“ odvetil Bendeguz. „Aj ja tak myslím.“ „A so škodou čo?“ „Tú treba znášať.“ „Ako to ľahostajne hovorí! Tento nemilosrdník! Nie, priateľ, ty máš srdce z kameňa!“ „Blažený, kto zabudne na to, čo sa nemôže zmeniť.“

Medzitým Pogány prestal javiť známky života a Pišta, ktorý kľačal pri ňom, nezdržiaval plač. Boly to slzy zo záujmu, ako často býva s ľudskými slzami. Pištu totiž v mysli tlačilo sedlo, ktoré bude musieť i s príslušenstvom dotiaľ vláčiť na chrbte, kým zas nedostane zástupcu, „Už je to tam,“ povedal plačlivým hlasom Bendeguz, „keby som si mohol podržať aspoň kožu, spolu s podkovami!“ Táto smutná scéna sa odohrávala pri jednom chodníčku. A, tu ho máš, ako na zavolanie prichádzal rýchlym krokom Cigán, bosý, s veľkým listom v ruke. Boly to zprávy, ktoré na rozkaz stoličného sudcu niesol najbližšiemu dedinskému richtárovi. Privolali si ho a ponúkli mu zárobok. Za robotu mal dostať pečienku a k tomu dve podkovy, ktoré si Pogány až do skonu podržal na nohách. Cigán sa vyhováral, že sa musí ponáhľať, dobre po cigánsky zavolal čosi svojim ľuďom, ktorí neďaleko odtiaľ pri ohni sedeli, a zmizol. Čoskoro prišla jeho žena so svojím prvorodeným a pustili sa do práce. Museli sa dobre vyznať v anatómii, lebo im robota išla od ruky. Bendeguz sa nemohol na to dívať; každý rez ranil jeho citlivé srdce a každý úder, ktorý museli použiť, aby stiahli kožu, zasiahol i jeho. Prenechal preto inšpekciu Pištovi a rozkázal mu, aby kožu priniesol.

Keď prišli na miesto ohňa, našli oba kone spolu so žriebäťom dôverne pospolu. Bendeguz preniesol meno starého otca na malého vnuka a od tej chvíle mu bol o toľko milší. „Osirela si, úbohá Szikra, svojho dlhoročného druha si tak mal a propos [31]potvrdilo, že jeho jazdecký kôň mal zdravé vnútornosti, a tak sa videlo, že sa bude musieť poriadne činiť, aby vydržal útrapy cesty. Kožu vyložili na Szikru a Pišta, nespytujúc sa mnoho, obťažil sa jazdeckým náčiním a šiel vopred. Gyula zaostal, lebo sa nemohol zdržať smiechu pri pohľade na spoločníka svojej cesty; nech to Bendeguz zbadá, bolo by to mohlo mať vážne následky pre ich podujatie. Pišta bol veľmi namrzený a s veľkou neľúbosťou prijal žart Gyulu, ktorý mu sľuboval, že mu kúpi na jarmoku červeno maľovaného koníka s trúbkou na zadku. A Gyula sa naozaj musel poponáhľať s uistením, že mu o niekoľko hodín dopomôže k dobrému plnokrvnému koňovi. „Priateľ Pišta,“ ohlásil sa konečne Bendeguz, keď Pišta zastal, „nie je to po prvý raz v tvojom živote, čo ty, ako každý poriadny husár, ktorému koňa zpod tela od—strelili, zamieňaš si úlohu s chudákom Pogányom. Predsa si mi sám rozprával podobný prípad zo svojich insurgentských rokov, a mne sa môže to isté prihodiť. Dnes mne, zajtra tebe! Vždy sa môžeš tým potešiť. Buďme na všetko pripravení, o toľko ľahšie to potom budeme znášať“.

Za tejto parakletickej parenézy tiahli ďalej, Gyula vpredu a Pišta ako zadný voj. „Čert si s nami tvrdo zahral,“ povedal Bendeguz a Gyula dodal: „ Et haec olim meminisse juvabit![32]Jeho kôň ešte nemohol riadne kráčať, no jednako ho popchol ostrohami, aby sa od tohto podivného sprievodu dostal na takú diaľku, aby neznášal spolu s ním hanbu, ktorá im, ako sa nazdával, hrozila na oživenej krajinskej ceste. Kto tú cestu pozná, ako autor, ktorý ňou často prešiel od Lučenca, netreba mu hovoriť, aký shon je tam v jarmočný čas. Nie div, že naši úbohí cestovatelia museli zniesť nejaký ten posmech, kým by sa v prvom hostinci neurobili neviditeľnými. „Kdeže, páni, do Emauz?“ opýtal sa ich mladý zvedavec, idúc na koni okolo nich. „Páni iste utrpeli porážku v bitke,“ poznamenal druhý, ktorý išiel okolo na voze. Onedlho sa dotackali oproti nim dvaja opití Maďari. „Hej, krajan, kamže?“ Pišta namrzene odpovedal, čo tu nemôžeme reprodukovať. Dvaja opilci odpovedali na to ešte drsnejšie a zahrozili sa mu výpraskom. Bendeguza nahnevala táto nevychovanosť a divo priskočil k nim, pričom prenikavý pohľad zosilnil dlhočizným účelne pristrihnutým teremtettom. To sedliakov ešte väčšmi podráždilo a jeden z nich udrel Szikru, čo by bol Bendeguz radšej sám zniesol. V oprávnenom hneve siahol po fokoši, načo opozícia ustúpila za most. Znova sa však vzmužili a obsadili most, kde získali dobrý oporný bod, aby boli chránení od chrbta. Gyula sa na krik obrátil a došiel, keď už Bendeguz ležal na zemi. Na to vystrelil zo svojich pištolí a tým nahnal toľko strachu víťazom, že zutekali odtiaľ, nakoľko mohli utekať pod dvojitou ťarchou, bundou totiž a preplnenou hlavou. Jeden z nich spadol a skotúľal sa z hradskej na lúku. Pišta složil svoje bremeno, pribehol k nemu a počastoval ho dôkladnou porciou bitky, až kým neustal. Pán a sluha odišli odtiaľ s krvavými hlavami a pán sa zaprisahal, že sa pomstí a chlapov hneď dá stíhať zatykačmi.

Keďže mysle boly teraz podráždené, bolo by sa istému študentovi zle povodilo, nech sa nezachráni za rieku. Keď totiž spozoroval kožu, zastal, ukázal na ňu prstom a druhému študentovi privolal narážku na známu Ezopovu bájku, v ktorej má kôň podobnú úlohu. Hoci to bola ináč nevinná vec, v terajších okolnostiach Bendeguza priviedla do zúrivosti, ktorú si však nemohol ochladiť, lebo šuhaji zmizli. S vozom, plným sedliakov, nemohli si nič začať, keď tí, ukazujúc na krvavú kožu, vypukli do hlučného smiechu. „Zahoď tú haraburdu do čerta,“ povedal rozmrzený Gyula, „a nevystavuj nás svetu na posmech.“ Práve prichádzal človek, v ktorom podľa zástery poznali garbiara. „Krajan,“ oslovil ho Bendeguz, „čo dáte za túto kožu?“ „Nie som šarha,“ odpovedal a šiel ďalej. „Pekná robota“, podotkol Pišta, „nakoniec musíme byť radi, keď ju budeme môcť aj len zahodiť.“ „Nie, to nespravím,“ odvetil Bendeguz, „aj keby som ju ja musel vyluhovať.“ Tu prichádzal oproti nejaký Žid; niesol na chrbte ovčie kože. „Obchod je hneď uzavretý,“ povedal Bendeguz. „Hej, Maušel, nechcel by si kúpiť túto kožu?“ Žid zastal, rozprestrel ju, jednal sa, a zaplatil dva zlaté viedenského čísla. Gyula bol rád, že sa zbavili tohto škandálu.



[30] Á propos (franc.), náležite, vhod.

[31] Visum repertum (lat.), lekársky nález o výsledkoch vyšetrovania, vykonaného na príkaz súdu.

[32] Et haec olim meminisse juvabit (lat.), bude potechou rozpomínať sa niekedy na tieto veci.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.