Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

18. V Miškovci sa dobre žije. Rigóva je nie veľká škoda.

A fő és test fogjon kezet, egy értelem, egy érezet.

Kisfaludy.

( Hlava a telo nech sú svorné, jeden rozum, jeden cit.

Kisfaludy.)

Na druhý deň sa schystali a náhlili sa do Miškovca. Ako v Nemecku pred niekoľkými rokmi prenasledovali Židov, kde sa len ukázali, s pokrikovaním „Hep, Hep!“, tak za týmto neobyčajným triumvirátom v každej dedine utekali veľkí a malí chlapci a bolo pre nich najlepšie, keď mohli niekam vojsť za noci a hmly. Tu a tam jednako boli ľudia pri pohľade na nich takí zarazení, že ich nerušene nechali prejsť, lebo nevedeli, za čo ich majú pokladať. Prišli do pokušenia pokladať ich za Tatárov, o ktorých staré matky vedia rozprávať také hrozné veci, alebo mimovoľne mysleli na povestný kurucký svet. Kde na nich mlčky oči vy—triešťali, tade prechádzali ako v triumfe.

Ako prichádzali k miškovským šibeniciam, zastali a podišli k nim bližšie. Práve sa na nich kolísalo, rozhýbané prievanom, omne trinum perfectum, [41]a zostal tam tak dlho, kým nesožral dva razy toľko sena, koľko bola jeho skutočná reálna hodnota, nerátajúc do toho vodu a obsluhu, lebo sudca bol dosť slušný a tieto výdavky zapísal a contoslužieb, ktoré mu zajatec denne vykonával.

Za tento nepríjemný prípad odškodnili našich pútnikov lichotivým spôsobom a v plnej miere. Stoličný sudca za vyšetrovania vyšlabikoval, s kým má vlastne česť hovoriť. Sotva složil svoju úradnú úlohu, už ich priateľsky vítal a dosvedčoval svoju srdečnú radosť, že ešte pred koncom života vidí týchto mužov, roztrúbených od vlasteneckých novín. Nezabudol ich ani pozvať na večernú zábavu, kde bude im primeraná spoločnosť. I sám Pišta, ako vážený chvost tejto expedície, mal sa, aspoň v maštali a v kuchyni, zúčastniť na vznešenosti svojich pánov, keďže i on mal v hrudi vlastenecké srdce, ktoré bolo hotové znášať s nimi i všetky strasti.

V dome pohostinného muža bolo ako u opravdivého vlastenca, a to až do bieleho dňa. V kuchyni rinčalo šesť párov ražňov, ktoré maly dodať šestorakú rozdielnu pečienku na stôl, obťažený vínnymi fľašami a pohármi všetkých možných kalibrov. Sud budínskeho vína dokotúľali z pivnice do jedálne a v rohu stály tri batérie buteliek, naplnené pravým tokajským, rustským a ménešským vínom. Pišta ešte nikdy nevidel toľko dobre okutých fajok, ako tu v predizbe, kde stál aj otvorený, rezaným tabakom naplnený sud, pripravený k ľubovoľnej dispozícii pre kohokoľvek. Ako hosť dôkladne to využil a naplnil tabakom všetky tri mešce. Myslel, že má predovšetkým pamatať na seba a kým jeho köstök [42]vydržal, neprestal ho natriasať a stláčať, pri čom si pomáhal pravým kolenom. Iba že i tu lakomosť zmarila svoj vlastný zámer, lebo pružnosť mešca mala nakoniec svoje hranice, naposledy sa rozpukol a zas vydal všetko zo seba, takže si Pišta, aby neobišiel nakrátko, musel naplniť tabakom vrecká. Na väčšie odškodnenie naplnil si fajku, ktorú si hneď pripálil, keď ho postavili k jednému ražňu s pečienkou, aby ho krútil, keďže nestačili na to dvaja psi, ktorí boli ako skúsení obracači pečienok odsúdení na tento druh galejného trestu.

Medzitým sa hosťom vodilo o toľko lepšie, o koľko hlbšie klesal povrch do suda. Jedno „sláva!“ za druhým odznievalo na slávu obidvoch hostí. Všetci idegenajakúdostali pereat, sprevádzaný mačacou muzikou, pripravenou niektorými z kamarátov z mokrej štvrti. Prevzali totiž úlohy zvierat, ktoré miaukaly, štebotaly, bľačaly, brechaly, mékaly, revaly, krákaly, kotkodákaly, hvízdaly, zavýjaly, mrmlaly, syčaly a kvákaly. Najmä jeden z nich hral svoju úlohu, na ktorú bol ako stvorený, tak dobre, že keď zaspieval sólo, jeho hlasový príbuzný z maštale sa nazdal, že sa mu ozvať musí svojím „ihahaá“. Nad tým sa strhol taký hrmotný smiech za stolom, že sa na niekoľkých fľašiach hrdlá rozbily. Jeden z hostí, ktorý práve poslal dolu hrdlom väčšiu polovicu pohára, bol v nebezpečenstve, že sa zadusí, a to tým viac, že napred poslal odpoly požuvaný kus chleba. Nemohol dych pochytiť, zbelasel do fialova, trepal rukami a nohami, až priskočil Bendeguz, ktorému sa niečo podobného viac ráz prihodilo, a ten ho troma poriadnymi údermi do chrbta vytrhol z náhlej smrti. „Nech sa tak stane každému,“ ohlásil sa sotva ochránený od smrti, „kto predstiera, že mu je naše ö a ü na zadusenie.“ Sám nepil, keďže ho ešte škrabalo v hrdle, ale ostatní zavolali na slávu tejto vznešenej myšlienke spolu s jej žartovným pôvodcom.

Celkom pochopiteľne prišla na pretras otázka, ktorá bola práve v tom čase na dennom poriadku, ako by sa asi najlepšie pomohlo na nohy maďarskej reči, a ako by tým eo ipso [43]bolo možno doraziť ostatné reči v krajine. Jednému z miernych chceli tí krajní dať premerať oknom cestu dolu na ulicu, nech pán nepoužije svoje domové právo a nech si nevyprosí takéto české zvyklosti. Nie preto, že by bol odchodnejšie smýšľal ako ostatná rota, ale preto, že mu záležalo na tom, aby zamedzil takýto škandál.

Patričný sa vedel vzpamätať navzdory zúreniu množstva, a keď krik utíchol, vstal a žiadal o dovolenie prehovoriť. „ Halljuk, halljuk![44]kričali jeden cez druhého. Ten človek hovoril:

„Nie tak, atyámfiai, [45], to rozumiete, pán brat?“ spýtal sa ktosi. „Pravdaže, aby toho naničhodníka myši a potkany…“ ďalej nevedel pokračovať a každý si môže vetu tak doplniť, ako sa mu páči.

Usmierovateľ pravdepodobne vedel, aké baby má pred sebou, preto pokojne sedel vo svojom kúte a ďalej fajčil zo svojej fajočky. Keď krik utíchol a zradca potupne zaspal, vstal a vlial plný pohár do seba. „Týmto vyplakujem,“ povedal nato, „všetok hovor dolu do žalúdka, a ten to iste strávi, alebo aj nestrávené obyčajnou cestou vyvedie. Opakujem však, že prepiata horlivosť všetko skvári, že reakcia zničí všetky naše úsilia.“

„Pane, ako to teda zamýšľate začať, ak smiem prosiť? Nie ste predsa múdrejší ako toľkí iní, ktorí tiež majú hlavu na pleciach. Čo teda treba urobiť?“ „Na to sa nedá tak ľahko odpovedať, ako ľahko sa dáva otázka. Sme aj príliš rozpálení, než by sme mohli chladnokrvne porokovať o takej závažnej otázke.“ „Hneď som to myslel,“ zamumlal istý inak ohnivý tlčhuba, ktorý sotva vládal držať oči napolo otvorené, „všetci ste vy takí, keď vás vženú do úzkeho, potom už neviete, ako by ste mali odpovedať.“ „Moje vyznanie viery máte,“ odpovedal tamten, „a negatívnu čiastku odpovede tiež. Pozitívnou zostávam dlžen a len čo sa vyparí lieh, ktorý vošiel z buteliek do našich hláv, zodpoviem na otázku.“ „Ten myslí, že sme celkom opití,“ povedal nahnevane ktorýsi, taký, čo sa mohol dobre pripodobniť k ťave. „Veru, je to dehonestácia [46]Všetci vpadli do toho so svojím škrekom a pohár koloval. Medzitým domáci pán dal prívržencovi juste milieu, t. j. „správnej strednej cesty“ pokyn a nepozorovane mu pomohol do susednej izby, kde sa patričný zatvoril na závoru.

V jedálni stále zvonily poháre, lebo podľa abecedného poriadku prednášali zdravice na všetkých spisovateľov, ktorí si získali slávu, Bajzom počínajúc až dolu po Vörösmartyho. Teplomer entuziazmu, s akým pozdravovali jednotlivé mená, stál na bode varu pri takých spisovateľoch, ktorí si hlavne na tom dali záležať, aby ukovali hodne nových slov, alebo staré pristrihli, vytočili a tak sa stali náležite nesrozumiteľnými. Najviac totiž obdivujeme práve to, čo nerozumieme. Pri každodenných ľuďoch, ktorým by i sám Kisfaludy porozumel, keby žil, klesla ortuť na nulu. Nakoniec sišlo na um nejakému starému rytierovi vyvolať minulosť do života. Tackajúc sa pristúpil k domácej panej, padol pred ňou na obe kolená, stratil rovnováhu a čelom zabil klin do podlahy, na čom sa i sama dáma musela rozosmiať, zatiaľ čo mu celá spoločnosť privolala so smiechom vivata napila sa na zdravie jeho nosa. Chlap sa nedal pomýliť, narovnal rovnováhu a prosil dámu o jej topánku. Ona vedela, čo to znamená, lebo už ako nevesta, i potom, kýmkoľvek kvitla jej krása, musela si pri pijatykách zobúvať topánku, z ktorej galantní páni tých starých dobrých čias vypili všetko, neskriviac tvár ani najmenej. Táto pocta ju mala stihnúť i teraz. Rytier zo starých čias nalial a vypil za plnú topánku vína, jeho sused urobil to isté a keď sa táto okružná cesta skončila, mohla sa rozleptaná topánka práve tak dobre i zjesť, ako sa jej obsah požíval, lenže galantéria nesiahala už tak ďaleko. Služobníctvo a kuchynský personál spolu s Pištom opakovali túto scénu, a Pišta sa pýšil, že dostal vypiť prvý z červenej čižmy istej peknej Maďarky, zamestnanej v kuchyni. Chyžné tiež nezostaly suché, pilo sa opreteky z ich úhľadných topánok.

Keď sa utíšil zmätený hluk, vrátili sa k predošlému rozhovoru. Istý sivý fuzáč nadarmo hľadal ubehlíka, aby žiadal od neho odpoveď, ktorú mu bol dlžen. „Veru, ten rozumne zdupkal, nebolo by mu bývalo ľahko rozlúštiť tú úlohu.“ „Teraz sa ja chcem o to pokúsiť,“ povedal šedivý fúz, „ak nemáte nič proti tomu..“„ Halljuk, halljuk!“ kričali so všetkých strán a tak sa naprávali, aby ho čím pohodlnejšie mohli počúvať. Jeden sa oprel o obe päste, druhý sa podopieral o chrbát svojho suseda, ktorý musel ležať na stole, keďže rovnováha požadovala práve toto položenie. Vysmrkali sa, odkašľali si, bližšie sa posunovali, ešte lepšie si zapálili do fajok a dopili zvyšok z pohárov.

„Čo sa mňa týka,“ hovoril ten (s mnohými na príslušné miesta zapletenými teremtettami), „bola by moja nepatrná mienka, ktorú ostatne nechcem natískať nikomu, že by bolo treba načať vec zároveň zpredu i zozadu.“ „Ako to možno urobiť?“ opýtal sa ktosi žartovne. Na rečníkovi bolo badať, že sa ho nemilo dotklo toto prerušenie. Miesto neho ohlásil sa mestský fyzik: „ Kutya teremtette! [47]vypočuť a neprerušovať medzi čestnými ľuďmi.“ Onen prostoreký človek zmíkol a rečník pokračoval: „Zpredu a zozadu sa musí chytiť vec, hovorím, a nijako nenechať otvorené bočné dvere, aby sa nimi mohol vkradnúť indiferentizmus, alebo odpor, alebo nebodaj otvorená zášť proti našej drahej materinskej reči. Ako za mojich čias cigánske deti vytrhali z biedy a dávali ich vychovávať sedliakom, tak je teraz nevyhnutne potrebné, ak nechceme zostať stáť pri polovičatých opatreniach, všetky cudzie jazyky alebo pery, ako ich nazývame, hneď, len čo začínajú žvatlať, presadiť medzi Maďarov, aby zabudly svoju ničomnú materinskú reč a navykly si časom na naše ö a ü, prv než sa ich nemeckým, slovenským, chorvátskym žargónom skazí ľubozvučnosť našej božskej reči. Keby som mohol vliať svoj rozum najvyšším krajinským úradom, tak by som prekliatu latinskú reč, ktorá ma stála toľko úderov prútom, síz a toľko prebdených nocí, aspoň na najbližšie desaťročie vyhnal zo všetkých vlasteneckých škôl a jej

miesto by musela zaujať živá materinská reč. Ak páni profesori nedostanú chuť za tri roky úplne ai osvojiť maďarskú reč, mám ja chuť vyhnať ich z chrámu. Starým ľuďom by sa mal kostol pred nosom zavierať a terajšia rozvíjajúca sa generácia musela by sa i v samom kostole maďarsky učiť. Ako mnoho by sa tu dalo získať, keby kňazi, kňazi … Chcel by som vidieť, koho by vysvätili prv, než by dal na písme, že bude len maďarsky kázať. A som šťastný, keď môžem oznámiť, že už aj naši bratia luteráni“ (tu sa poklonil smerom k Bendeguzovi) … „Prepáčte“, ohlásil sa ten protestujúc, „ja som práve tak kalvínom, ako i vy, pán môj!“ „Teda vivat! O toľko ste mi milší!“

„Hej, čo som chcel povedať? Zato nič — kdeže som zastal? Áno, kalendáre zdanlivo majú nepatrnú úlohu, ale ja vidím ďalej od nosa a nazdávam sa, že by sme mnoho získali, keby sa všetky kalendáre tlačily v jedinej krajinskej reči. Tým by sa práve v jednoduchom ľude urobily nevypočitateľné pokroky. — Smrť nemeckým novinám a Kaschauer Bote a capite!“ [48], každoročne v deň založenia Maďarskej akadémie spálily a ich popol vysypal do štyroch hlavných riek Uhorska.

Nato oduševnený človek ďalej hovoril: „So školami a kalendármi, s výchovou a časopismi, s kostolom a Kaschauer Bote by sme teda boli hotoví. Všetky cudzie Biblie, to sa rozumie z toho, čo bolo vyššie povedané, musia tiež podstúpiť smrť v plameňoch. Cudzí herci, cudzie vychovávateľky, medvediari, remeselnícki učni a všetci cestovatelia, vynímajúc členov prírodovedeckej spoločnosti, ku ktorej patrí i náš slávny N. v N., majú byť odmietnutí hneď na hranici. To ma privádza, najprirodzenejším spôsobom na svete, k pripomienke, že je už na čase, odňať zo špinavých rúk všetky úrady a všetky, počínajúc miestom mešťanostu až po dôležitý úrad nočného strážnika nadol, obsadiť ľuďmi maďarského jazyka. Aj pôrodnými babami nech smú byť len naše maďarské ženy: v núdzi sa človek naučí všeličo takého, na čo predtým nemyslel. Nemaďarské mená, ak chceme niečo dokázať, musia naskutku zmiznúť z celej krajiny, od Prešporka po Mehádiu, od Kucury po Zborov. Mestá musia nasledovať šľachetný príklad Belej, kde niekoľko energických vlastencov uskutočnilo čosi takého, čo by nebolo bývalo ľahké ani pre všemohúcnosť Jozefa II.“

Bendeguz myslel vo svojej prostote: načo toto táranie? Ako by sa už neboly bývaly uskutočnily všetky tieto návrhy, ktoré ten ošedivelý vlastenec nebodaj ešte počítal len medzi pia desideria. [49]opýtal sa ho ktosi, ktorého hnevalo toto zdĺhavé hovorenie. „Hehehe!“ ohlásil sa istý flegmatik. Iný odpovedal: „Keby som bol taký netaktný, ako ste vy, pán môj, naozaj veľmi netaktný, aby som urazil už vymretú rodinu Bánffych, vzal by som na seba tú česť, pán môj, vindikovať vašej rodine práva na tú pozostalosť.“ „Dobrá odpoveď!“ zvolal nejaký holohlavý vtipkár. „Zlá odpoveď!“ zvolal akýsi grobian a — obidvaja mali pravdu. Boli by sa dali jeden druhému do vlasov a Bendeguz chcel stranu chytiť, ale nevedel komu, a tak len zdvihol ruku, aby ňou bil okolo. Tu zaznela hudba, ktorú objednal ochotný domáci pán, a potvrdila sa pravda starej povesti, podľa ktorej Orfeus vedel skrotiť hudbou i divé zvery.

Tým sa skončila debata. Škriepka prestala, všetko bolo dojaté. Kto mnoho vpratal do seba, klesol zpät na stoličku, kto však dlhým cvikom nadobudol pohotovosť v slopaní, vytancúval, ako by bol vstal triezvy. Všeobecná veselosť otvorila dvere i zajatcovi, ktorý bol zadriemal a teraz bol súci do tanca, keďže bol vyparil zo seba malé opojenie. Objímali sa, spievali, znova pili, a keď kravy na pašu vyháňali, rozišla sa spoločnosť, vytriezvevšia pomocou kapustnej polievky. Niekoľkí predsa len nevládali s miesta, medzi nimi aj Bendeguz a pán Kolompos. Pištu našli ráno na najspodnejšom stupni rebríka, kde, podľa všetkého, zostal prevesený, keď sa chcel so svojím ťažkým nákladom v bruchu vyškriabať na šopu, aby umožnil svojim koňom zúčastniť sa na hostine. Lenže práve preto sa úbohým zvieratám zle povodilo, lebo musely ísť hladné spať a vstávaly zase hladné. Nakoniec veselý paholok zobudil Pištu tým, že ho kopol a Pišta sa náhlil do maštale, kde bol v nebezpečenstve, že ho, ako kedysi kráľa Diomeda, jeho vlastné kone zožerú. Ako sa len daly do žrádla tie dobré zvieratá, keď im konečne predložil ich raňajky! Csinos mékal ani koza, ba aj malý Pogány vrtel chvostom a Szikra sa tým radostnejšie obzerala za svojím synom.

Obidvaja hostia spali ako potkany. Niektorí z večerňajšej spoločnosti využili to, aby týmto hrdinom zaobstarali nejakú pamiatku. Dlho sa nevedeli dohodnúť, čo to má byť. Nakoniec mal jeden z nich dobrú myšlienku, keďže práve prišli valašskí Cigáni, každému z nich dať vyryť pečať na jeho fokoš. Keď sa to stalo, zobudil domáci pán sedmospáčov a odovzdal im dary v mene vlasteneckej spoločnosti. Bendeguz sa poďakoval za dar aj v mene svojho spoluspáča, keďže ten ešte stále nevládal oči otvoriť. Nato ich pozvali do divadla. Malo sa hrať Béla futása. [50]Nuž, to je práve a propos, pomysleli si páni. Medzi nami povedané, schválne to tak zariadili, lebo i v Miškovci sa už vedelo, že turčianska šľachta najviac má čo ďakovať práve Belovmu úteku. Pišta šiel s nimi do divadla a na druhý deň nebolo konca kraja rozprávaniu, keď pokračovali vo svojej ceste. Bendeguz zúrivo žiadal, aby opakovali niektoré scény, búrlivo im tlieskal a veľmi spokojný odišiel z divadla. Keď sa vrátili domov, zasadli za stôl. Po včerajšom ochabnutí boli by bývali hodne zamĺkli, keby im Belov útek nebol poskytol dostatočnú látku na poučný rozhovor, ako v historickom, tak i dramatickom ohľade. Gyula myslel, že by divadlo bolo oveľa účelnejším prostriedkom ako všetky kostoly dovedna, ktorým by sa dala aj najzaťatejším Slovákom vštepiť láska k maďarčine. Bendeguz, ešte stále nadšený tým, čo videl a počul, až dosiaľ mlčal, no teraz sa ohlásil a potvrdil pravdivosť priateľovho tvrdenia zo skúsenosti, ktorú sám získal. „Odkedy prišla do Liptova spoločnosť maďarských hercov,“ povedal, „urobila tam maďarizácia veľké pokroky najmä u krásneho pohlavia a donútila mlčať tamojších ochotníkov s ich úbohou Trasorítkou.“

S porovnaniami, ktoré by boly mohly poslúžiť za upotrebiteľný materiál i samému Goethemu, keby teraz písal svojho Wilhelma Meistra, strávili večer a políhali si čo najvčaššie. Pišta dostal do daru od jedného zo včerajších hostí starého koňa. Bol to slávny Betyár, ktorý pred desiatimi rokmi získal na dostihoch druhú cenu. Bolo to jeho posledné víťazstvo a od tých čias ho badateľne začalo ubúdať.



[41] Ad manus justitiarias (lat.), do rúk súdiaceho.

[42] Köstök (maď.), mechúr na tabak.

[43] Eo ipso (lat.), práve tým.

[44] Halljuk, halljuk! (maď.), čujme, čujme!

[45] Mit Speck fängt man Mäuse (nem.), Myši sa chytajú na slaninku. Podtitul politickej brošúry, o ktorej viac vo vecných vysvetlivkách na konci diela!

[46] Ez a pohár bujdosik (maď.), tento pohár koluje.

[47] Muszáj (maď.), musí (sa vypočuť).

[48] Sollen wir Magyaren verden?, Magyarismus in Ungarn (nem.), názvy politických brošúr: Máme sa stať Maďarmi?, Maďarizmus v Uhorsku. Podrobnejšie o nich vo vecných vysvetlivkách. (Viď str. 203.)

[49] Bolondvár (maď.), bláznov hrad. Por. aj vecné vysvetlivky.

[50] Béla futása (maď.), Belov útek (rozumej pred Tatármi).




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.