Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

11. Per aspera ad prospera. Etymologický diškurz na Harmanci.

[22]

Kereke forgását látom szerencsének.

Kohári.

( Vidím, ako sa obracia koleso šťasteny.

Kohári.)

Vychádzajúce slnko ohlasovalo pekný deň, čo hodne rozveselilo našich vznešených cestovateľov. V dôvernom rozhovore šli napred a v myšlienkach sa už práve zaoberali nocľahom, lebo sa pred západom slnka úfali doraziť do Banskej Bystrice. Ani už neboli ďaleko od kremnického hostinca, keď sa z húštiny vyrútila zbojnícka tlupa, zahrmiac na nich s pozdravom, ktorý im kázal dať Bohu dušu a zbojníkom peniaze. Rytieri zbledli a zostali ako primrazení. Robili sa, ako by tomu nerozumeli a Bendeguz sa opýtal v dobrej maďarčine, čo vlastne chcú. Miesto odpovede ho trepli cez väzy, čo mu vštepilo aj znalosť slovenskej reči. „Aha!“ zvolal zbojnícky surovec, „predsa som ti rozviazal jazyk! Ja vás oboch tak dobre poznám ako samého seba. Sem s tým, čo máte a nijaké okolky! Nemáme sa kedy s vami dlho babrať“. Bendeguz sa dal do prosenia, ale nato dostal druhý úder a Gyula povykladal, čo mal. Bendeguz urobil to isté. O zbojníkoch sa v okolí asi vedelo, lebo s najväčšou rýchlosťou shrabli, čo chceli,, a jediným skokom zmizli.

Šťastie s nešťastím šlo tu napodiv spolu. Nešťastie bolo. že Bendeguz, aby zase neprišli do ťažkostí, priviazal zásoby na chrbát svojho koňa: to bolo nenávratne stratené, spolu s hodinkami, ktoré jeden zo zbojníkov vytrhol Gyulovi z vrecka. Na druhej strane bolo šťastie, že Pišta o chvíľočku včaššie musel zaostať. Náhle zazrel cez krovie zúfalú scénu, tak, ako bol v negližé, vyšvihol sa na koňa, zvrtol sa a ochránil garderóbu obidvoch pánov spolu s hotovým grošom, ktorý Gyula vstrčil do vreca na ovos, a s bankovkami, ktoré si dal zašiť do goliera svojho dolomána. Kastor a Pollux sa po scéne veľmi sprosto dívali jeden na druhého, a Hogarth by sa bol z nich radoval.

„Braček, ak to takto pôjde s nami, sotva zájdeme do Ulmanky, nechcem hovoriť do Tibetu.“ „Každý začiatok je ťažký,“ odvetil Bendeguz, doložiac k tomu reminiscenciu z Gemera: Dabit Deus his quoque finem. [23]O Pištovi napochytro nevedeli, kde je a nepokladali za múdre, volaním zbojníkov na neho upozorňovať. Pokračovali teda vo svojej ceste, spoliehajúc sa na Boha Maďarov, až prišli k osamelému hostincu.

Nebezpečenstvu sotva unikli, dívali sa na toto, ako im prichodilo, zbojnícke hniezdo s úzkostlivým srdcom. Bendeguz sa poobzeral naľavo, napravo a chytil sa fokoša. Gyula bol hotový, keby sa im malo niečo prihodiť, brať vec vážne, a vytiahol pištoľu. Chlpatý biely Cerberus hnal sa proti nim s duseným brechaním, ale krčmár ho hneď zahriakol. „Dobrý deň vám!“ oslovil ho odvážne Bendeguz, hoci mu aj bolo úzko okolo srdca, „koho tu máte?“ „Okrem jedného pána a jeho sluhu nieto ani živej duše,“ odpovedal krčmár. Údery tepien sa na obidvoch stranách zmiernily. Obidvaja sosadli a poprosili, aby im opatrili kone. Svojho Pištu chceli rozhodne tu dočkať.

Krčmár poprosil, aby sa im páčilo dnu. Na cudzom pánovi bolo vidieť, že je asi Maďar, preto ho Bendeguz pozdravil s Alázatos szolgája, [24]úradom viazaný, boli by v ňom našli rovnorodého, rovnako smýšľajúceho spolucestovateľa.

Je to pre maďarskú reč nenahraditeľná škoda, že nebol poruke nijaký rýchlopisec, aby bol písomne zachytil extemporované úvahy, ktoré pán —y skoro z rukáva sypal o panenskosti maďarskej reči. Akadémia bola by tu získala niečo pôvodného, čo sa nedá dosiahnuť nijakou stodukátovou odmenou, ani keby termín ešte ďalej posunula, ako ten Rus, ktorý chce až o sto rokov odmeniť najlepšie dejiny svojho cára Alexandra. Môžeme, žiaľ, reprodukovať iba niektoré nepatrné zlomky zaujímavého rozhovoru.

Cudzí pán zaviedol rozhovor na Széchenyiho mnohočítané spisy, a najmä na jeho Világ. Bol z tých ľudí, ktorí alebo nechápu veľký význam tohto spisu, alebo sám ten významný človek nie je im po chuti, keďže siaha na ich zakorenené predsudky. Ale ako jednako všetci, priatelia i nepriatelia, nachádzajú niečo u neho, čo predsa len schvaľujú, tak i tento vedel spozorovať to, čo sa najmä jemu páčilo. „Széchenyi má pravdu,“ povedal, „že čo chce prekážať rozvoju, rozšíreniu a obohateniu našej reči — „a to sú všetci prekliati Slováci a Nemci“, vpadol do reči Bendeguz — „usiluje sa nás olúpiť o najdrahocennejší majetok vlasti a zasluhuje za to, ako urážateľ, ako nepriateľ nášho národa nie pochvalu, ale kliatbu a trest.““ Nášho Bendeguza tak dojaly tieto slová s ťažkým obsahom, že dal zaznieť na ríf dlhému zvučnému Éljen! [25]ona je čas, to znamená, matka všetkých vecí.“ Boli by učeného lingvistu sožrali s kožou a kosťami, tak im po chuti hovoril pán —y, a nepočul ešte vo svojom živote toľko výkrikov „bravo“, ako práve dnes. Bendeguz ho vrelo objal.

Tu prišiel Pišta a pretrhol rozhovor. Bendeguz mu padol okolo krku, keď vyrozumel, že všetko zachránil. Pišta sa na krik utiahol do húštiny, kde zostal sedieť, kým nezazrel pláteníkov na troch vozoch, ktorí tiež išli do Banskej Bystrice. V ich spoločnosti prešiel nebezpečnou cestou a tým i jemu bolo spomožené. Oni pokladali ozbrojeného človeka za Salva guardia, a on ich za srub, za ktorý mohol v najhoršom prípade ustúpiť pri nápade zbojníkov.

Už bol najvyšší čas ďalej ísť, a celá karavána sa vzchopila na odchod. Pán —y sa s nimi rozlúčil a šiel do Turca, aby tam, ako povedal, uplatňoval svoje nároky na isté dedičstvo. Dohodli sa, ako čestní ľudia, ústne, že si budú navzájom písať a že si po celý život obapolne čestne budú na seba spomínať.

Na Bystricu nebolo možno dnes myslieť, a keď sa zvečerilo, kramári vypriahli kone a pustili ich na pašu. To isté urobil Pišta a sputnal kone. Takto boli prinútení naši rytieri noc pod šírym nebom napolo prebdieť pri strážení, čo sa im potom ešte viac ráz prihodilo. Ako včera, aj dnes išli lační spať. Pišta bol obozretnejší, lebo si kúpil od krčmára poriadny kus chleba, z ktorého mu niečo zostalo. Bendeguz a Gyula dívali sa žiadostive na kramárov, ako jedli svoju večeru pri ohni, ale ich pýcha nedovolila im uponížiť sa a pýtať si jesť. Pišta zatiaľ odišiel nabok, pod zámienkou, že ide pozrieť kone, a pustil sa do chleba. Mal ho ešte plné ústa, keď pán za ním zavolal, kdeže sa tára. Nemohol mu dať hneď odpoveď a oneskorená odpoveď ešte vždy prezradila, že má plné ústa. Bendeguz čosi zavoňal a náhlivo šiel za ním. „Pišta,“ povedal mu, „nemáš niečo na jedenie?“ „Práve som dojedol.“ „Holomok, cigániš! Ukáž ruku!“ a chytil mu ju. Pišta pustil na zem kúsok chleba, ale Bendeguz to zbadal, schytil ho a odnášal ztade ako dobrú korisť. Pišta čosi zahundral, ale Bendeguza to nemýlilo.

Spali, ako sa len dalo, kým ich ostrá zima nezobudila. Pri mesiačiku sa pustili na cestu a pred Banskú Bystricu prišli, keď práve hlásnik vyhlásil poslednú nočnú hodinu. Nedalo sa síce rozoznať, či volanie bolo nemecké, alebo slovenské, prízvuk aspoň sa zdal slovenský, ako je to obyčajne v Bystrici.



[22] Per aspera ad prospera (lat.), obťažnou cestou k prospechu.

[23] Dabit Deus his quoque finem (lat.), dá Boh, že sa toto skončí.

[24] Au contraire (franc.), opačne.

[25] Év a' (maď.), je to veru rok.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.