ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[75]

De most mar menni kell.

Vörösmarty.

( Ale teraz už treba ísť.

Vörösmarty.)

O Pištovi sa nevyjadrovali pekne, keďže trojlístku chýbal celý list a Gyulovi ťažko padlo hrať úlohu odbehnuvšieho darebáka. Ináč šlo všetko podľa ich želania, až na maličkosť, ktorá sa musela prihodiť, aby cesta bola zaujímavejšia. Čašník ich upravil cez Tergovište do Brašova, a to by bola bývala najkratšia cesta do Žebrákovíc. Hodinu pred potokom, oddeľujúcim Turecko od Sedmohradska, začalo byť úzko našim hrdinom. V istej vzdialenosti, nedalo sa však prezrieť celé okolie, videli postavené šiatre a tu a tam dym vystupovať. Mohli celkom rozoznať kone, spolu s čiernymi tvárami, a nevedeli, čo majú spraviť. Mysleli, že prišli medzi Tatárov a Bendeguz vo svojej úzkosti by sa bol radšej zase vrátil, ale keď si nasadil okuliare, jasne videl, koho má pred sebou. Bola to banda valašských Cigánov, ktorí sa na svojom kočovníckom pochode utáborili v tejto doline. Keď k nim došli, Bendeguz si pýtal ohňa, aby si dodal zdania smelosti, ale. dôverne povediac, bolo mu úzko okolo srdca. Hovoril maďarsky a dali mu maďarskú odpoveď. To bolo dobre. Pustil sa s nimi do reči a opytoval sa ich na cestu do Sibína. Tu sa k nim prikradla stará Cigánka, ale tá len valašský hovorila. Z jej tváre a posunkov súdil, že mu chce veštiť z ruky. Nemohol jej to odmietnuť už z politiky, a otrčil jej ruku. Oznámila mu pomocou tlmočníka, mladej peknej Cigánky, ktorú Gyula s úľubou pozoroval, lebo našiel podobnosť medzi ňou a svojou Susettou, také veci, ktoré zanechaly v ňom hlboký dojem, lebo, čo hovorila o jeho domácich pomeroch, bola všetko pravda a počúval ju s veľkým obdivom. Či sa nemal obávať, že i jej veštenia budú pravdivé? Odkiaľ vedela, že Pišta ušiel? Mal vari na nose napísané, že má dve deti? O Gyulovi povedala, že sa oženil a predsa sa neoženil. Jedného i druhého pripravovala na mrzutosť, aká ich doma očakáva. Jeden nenájde, čo by si želal, iný nájde viac, ako myslel. Gyulovi trepala čosi o nastávajúcej svadbe a ešte iné podobné veci. Veštici zaplatili a poobzerali sa trochu po tábore. Tu kľučala celá rodina pri ohni a Cigánka sberala penu s hrnca. Dve dcéry fúkaly mechy a patriarcha ^[76]Malý Pogány bežal vzadu. Bendeguz bol celý preč od radosti, ale musel byť ticho. Šiel za malým kŕdľom až k blízkej rieke. Bendeguz a Gyula si boli vo svojej veci istí a prvý bol rozhodnutý ísť až do krajností, dúfajúc, že vo Valašsku možno nájsť spravodlivosť celkom tak, ako v Miškovci. „Odkiaľ máte tú kobylu? Pekné zviera!“ „Za—čarali sme ju na poslednom debrecínskom jarmoku,“ odpovedal cigánsky mladík. „Čo ste na ňu doplatili?“ „Pekná otázka,“ odpovedal mladík, „zdá sa mi, že sa pán veľa nerozumie do obchodu s koňmi.“ „Podľa toho, v akom stave bol váš kôň.“ „My sme ho dva týždne predtým kúpili na jarmoku v Rimavskej Seči za dvadsaťpäť zlatých a na kobylu sme doplatili štyridsať.“ „To by teda bolo šesťdesiatpäť zlatých,“ povedal Gyula. „Keby sme sa chceli s vami čarať, dáte nám ju za tamtoho beluša?“ „To by ste sa museli opýtať môjho otca, práve tu ide.“ Predniesli mu svoj návrh a on s ním súhlasil, ale iba za doplatok tridsať zlatých. Jednali sa ešte naoko, ale Cigán nespustil a tak napokon čaru uzavreli. Bendeguz neváhal Szikru osedlať a šli ďalej celí naradovaní. Keby bol chcel uplatňovať pred vrchnosťou svoje nároky, pravdepodobne by sa nebol dostal z veci s takou ľahkou kúpou. My v ňom znova poznávame múdreho človeka, ako sme ho takého vždy poznali.