Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

27. Pokračovanie. Odchod a návrat.

Hová ragadtatok?

Virág.

( Kde ste sa prilepili?

Virág.)

S týmito peknými snami, ktoré ich čarovne opantávaly pri otvorených očiach, kolegovia si ľahli a obidvaja ďalej bdejúc snívali. A prevracali sa v posteliach, hoci si tam náhodilá ženská ľahla a neusporiadala ani istú poľovačku. „Nespíš?“ opýtal sa Gyula kamaráta spoluspáča. „Ani ty nespíš?“ opýtal sa Bendeguz a zároveň si odpovedal. „Neviem“ povedal Gyula, „čím by som si skrátil dlhú chvíľu.“ „Ja som myslel práve na svoju ženu,“ povedal Bendeguz. „ Magna ingenia conveniunt,“ [65]odpovedal Gyula so smiechom, „myslel som práve na svoju Susettu. Neviem, ale pochytila ma akási clivota za domovom a istá túžba, ale ma nevysmej!“ „Neviem, čo by bolo na tom smiešneho. Viem, ako mi je pri srdci, keď si pomyslím na svojho malého Lehela a na svoju Etelku.“ „Myslím, že sa tieto hnutia môjho vnútra dajú vysvetliť naničhodným zaobchádzaním, ktorého sa nám dostalo medzi týmito ľuďmi.“ „Veru áno, z takejto atmosféry človek túži vyjsť na čerstvý vzduch, človek by bol náchylný, hneď sa obrátiť zpät, keby mal vždy dočinenia s ľuďmi tohto druhu.“ Pre pánajána, ako je človek hneď hotový pre niekoľkých zatratiť všetkých. Kluž je predsa ozajstné vlastenecké mesto, ktorému práve tak leží na srdci jeden a ten istý cieľ, ako Belej na Spiši, Sarvašu, Komlóšu a nášmu milému Blumentálu spolu s Lubelou. Naši rytieri však boli už raz zaslepení, a keď boly kone podkované, už aj sadali na ne.

Nechali mesto za sebou a ani jediný raz sa naň neobzreli, ako Lotova žena, hoci začaly všetky zvony biť na poplach. Len sa ponáhľali, aby boli čím skôr preč odtiaľ. Lenže sotva šli štvrť hodiny, spozorovali, že sa ktosi za nimi ženie plným klusom. Zastali, a hľa, z mesta sa valil hustý dym. Jazdec ich dohonil a rozkázal im, aby sa naskutku vrátili.“To sa“veru nestane, Tak, ako je pravda, že som zeman!“ ohlásil sa Gyula. „To sa hneď ukáže!“ zahrmel tamten, podopierajúc svoju reč silnou kliatbou. „Chcete sa obrátiť, či nie?“ „Nie! Radšej tu vydať, dušu! A čo vlastne chcete? Či sme hádam nezaplatili trovy, alebo mýto?“ „Podpaľači ste, vy lotri! Vari nevidíte oheň? Ste hluchí, že nepočujete biť na poplach?“ „Keby si ma, ty niktoš, pri Žebrákoviciach nazval podpaľačom, tak by som ti týmto fokošom poklepal, že…“ (skutočne urobil s najzúrivejšou tvárou výhražný pohyb). Dráb to vážne bral, vyrazil mu fokoš z ruky a tak ho tresol, že ani nevidel, ani nepočul. S Gyulom bol tiež hotový, a Pišta uháňal odtiaľ a dráb za ním, až kým mu sedliacky voz nezastavil cestu. Dostal bitku a privliekli ho nazad poviazaného. Obidvaja páni boli už za mrežami, lebo medzitým prišiel malý odiel ozbrojených sluhov spravodlivosti, aby ich zatkol.

Zaviedli ich na mestský dom, kde ich po sumárnom výsluchu vstrčili do basy. Oheň totiž vypukol v tej istej kaviarni, kde oni nocovali, a to v maštali.

Za nočného rozhovoru jeden z nich v oprávnenom hneve utrúsil niekoľko slov o ohni a hromade popola, ktoré markér zachytil. Podozrenie i tak padalo na cestovateľov a markér sa poponáhľal oznámiť, čo počul, policajnému poručíkovi, ktorý nelenil a zaujal sa verejnej bezpečnosti. Oheň uhasili a zatvorených podrobili novému výsluchu. Odvolali sa na svoje zemianstvo, ale s tváre sa im to nedalo vyčítať, a preto bolo rozhodnuté opýtať sa na to na príslušnom mieste. Zatiaľ mali obvinení zostať vo väzbe. Medzitým už na tretí deň zistili skutočného páchateľa a tak sa poponáhľali nevinných vypustiť, pri čom ich veľmi zdvorilo poprosili o prepáčenie. Bendeguz a Gyula boli príliš hrdí, než by stratili čo len jediné slovo; opovržlivo pozreli na municipalitu a Pišta si urobil žart, nadávajúc, že si jeho páni podobnú urážku len tak vstrčia do vrecka. „Všetko má svoj čas,“ odpovedal mu na to jeho pán a ponáhľal sa preč; ostatní za ním. Z najbližšej stanice odoslali na mestský magistrát ďakovný prípis, ktorý si páni, ako povedal Gyula, iste neuložia do archívu. Podržali si i právo toto nezákonné konanie sua forma [66]potrestať.

Najlepšie, čo si z Kluže odnášali, bola nová zásoba peňazí. Tie podľa dohovoru složil pre nich istý turčiansky kramár v jednom tamojšom obchode. Niekoľko dní predtým bol tam na jarmoku a teraz sa pobral ďalej, nedočkajúc ich, čo utýraným spôsobilo tým väčšiu bolesť, lebo práve teraz by boli mali svojho krajana za posla s neba soslaného, keďže potrebovali niekoho, pred kým by si vyliali svoje srdce.

Svesili uši a len ľudia ich druhu mohli tak trpezlivo znášať podobné domŕzanie osudu a zlého sveta. Ach, na konci sa ich protivenstvá nahromadily v toľkej miere, že by boly samému Müllnerovi, Leukopeträerovi poskytly dostatočnú látku na dvanásť osudových tragédií. Najmä keby sa k tomu prirátaly muky, ktoré pretrpeli v akomsi valašskom hniezde, kde prvý raz v živote skúsili, čo sú ploštice. Všetci traja boli ani zbičovaní a Bendeguz vyzeral, ako by ho boli s kríža sňali. K tomu prišla ešte biedna strava, s akou sa museli uspokojiť v krajine Valachov. Polenta a zlá pálenka, to bolo všetko, čo mohli dostať pre telo po denných trampotách.



[65] Magna ingenia conveniunt (lat.), veľké talenty sa schádzajú.

[66] Sua forma (lat.), náležitou formou.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.