ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Szép élet, víg élet!

Soha jobb nem lehet.

Amade.

( Pekný život, veselý život!

Nikdy krajší nemôže byť.

Amade.)

Konečne vyšli z hory na jednu lúku. V úzadí bolo vidieť študentský tábor. Všetky oči sa uprely na príchodzích a niektorí Turčania ich hneď poznali. Jeden z nich bežal proti nim s radostným výkrikom: „Ako ste sa sem zatárali, domine perillustris?“ ^[28], spytoval sa a Bendeguz mu odpovedal po maďarsky. Študent sa na chvíľu zmiatol, ale keď sa aj druhý prihlásil, že to je ozajstný pán zo Žebrákovíc a tretí poznal pána Slaninu, museli sa snížiť ku slovenským Múzam, a pretvárka nič nepomáhala.

Medzitým náhly neviazaný smiech jedného gramatistu obrátil oči všetkých prítomných, ktorí ta pomaličky poprichádzali, na Bendeguza. Chlapec sa od smiechu váľal po zemi a ukazoval prstom na Bendeguza. Každý, kto sa obzrel za ním, rozrehotal sa. Bendeguz sa obzrel napravo, naľavo a nenašiel na svojej osobe nič smiešneho. „Tu, tu, tu! Nože sa sem obzrite, domine perillustris!“ Pišta soskočil a tiež sa smial. „Pán môj, čo sa vám robí?“ zvolal drsno na pána, „soskočte, lebo ináč spadnete spolu s kobylou.“ Bendeguz, nevediac, prečo to chce, soskočil, aby sa aj sám podíval, o čo ide. Ach, videl, a pri pohľade na to bol by sa od hanby skryl pod zem. Čierna hlava, spolu s konskou nohou, vykúkala zpoza kobyliných nôh a tá, keď sa zbavila svojho bremena, vydala zo seba aj ostatné, pričom jej Pišta ako akušér ^[29]Chlap sa oduševnil a keď Bunkó začal ťahať melancholickú Rákócziho nôtu s cigánskym prízvukom, Bendeguz sa začal roztápať, rozkázal si svoju obľúbenú nôtu a tancoval sólo, celou mládežou obkolesený, ktorá ho čoraz väčšmi rozohňovala svojimi pochvalnými potleskami a volaním „bravo“. Gyula tiež zanechal svoju flegmatickosť a zostal hore celú noc. Bendeguza nakoniec premohlo, musel sa vzdialiť a oprel sa o dubový peň, kde pohostinnosti svojich krajanov všetko vrátil, čo dobrého bol príliš mnoho užil. Ráno ho tak našli, ako čo by bol chcel nosom skúmať dno potoka, pri ktorom sa uložil. Pišta ho obrátil a umyl mu tvár. Prebral sa zlej vôle a zarmútený, zavrúc znova mdlé oči. Jednako sa so zavretými očami opýtal, ako sa má Szikra a novorodenec. Pišta zodpovedal obidve otázky na jeho úplnú spokojnosť. Ich spoločnosť sa potom skladala, ako Pišta vhodne podotkol z jednej dámy a pol tucta indivíduí mužského pohlavia. Gyula duril na odchod a Pišta dostal rozkaz sedlať. Študenti sa preháňali okolo so žriebäťom. Istý veselý kamarát urobil na to poznámku, aké je to divné, vidieť tu behať žriebä, ktoré má sotva pol dňa, kým doma u neho deti v desiatom mesiaci sotva vládzu stáť na nohách. Študenti vystrájali samopaš s Bendeguzom, ktorého figúra bola naozaj terčom všeobecného posmechu. Bol dlhý ani tyčka do chmeľu, jeho vlasy, hoci mal úradnícku parochňu ani Brougham, boly zbrčkavené a červenkasté. Dlhé strapaté fúzy boly vernou kópiou lišacieho chvosta. Náhlivo kráčal, s nohami vyvrátenými na vonkajšiu stranu, a ruky, ktoré ani keby si bol vypožičal od orangutana, obyčajne kládol za chrbát. Jeho veľké, obyčajne zaslzené oči a dlhý krk veľmi dobre pristaly k jeho ostatnej figúre a k obleku, ktorý už poznáme, ešte lepšie. Gyula bol krátky, ale dobre urastený, a na mieru iba o tri päste menší ako generál Napoleon. Jeho hnedá tvár nedávala výhodnejšie vyniknúť žltej tvári rytiera Bendeguza. Zato popri vyziablej postave svojho kolegu urobil veľmi dobrý dojem. Pišta bol o niečo menší od Gyulu. Z nôh, ohnutých dovnútra, správne uzatvárali študenti, že bol kedysi husárom. Jeho skutočný vek sa nedal na ňom rozoznať, asi preto, že nežil príliš včas.