ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A gondoljunk a sírással, sem a pityergéssel.

Amade.

( Nemyslime na plač, ani na fňukanie.

Amade.)

Príduc domov, Bendeguz si zahrával na tajnostkára, a vlastne nevedel, ako má vyrukovať s vecou, lebo jeho žena bola pánom domu. Napokon sa mu naskytla príležitosť v istej nežnej chvíli, keď sa mu jeho manželská polovička neobyčajne zaliečala, potichu predniesť svoj úmysel, neskôr ho celkom srozumiteľne vysloviť. Jeho žena tvárila sa nad tým veľmi namrzeno a vzdorovito, robila mu výčitky, ale nakoniec sa predsa len dala uspokojiť, lebo, dôverne povediac, od svadby jednej jej sestry sosnoval sa medzi ňou a istým mladým šľachticom zo susedstva istý malý záväzok a preto nebolo by jej vôbec bývalo nepríjemné, keby bol mal Bendeguz príležitosť odísť preč najmenej na týždeň.

Cez celú zimu často navštevoval svojho priateľa. Dohovárali sa, v myšlienkach podnikali cestu ta a nazad, ushodnúc sa na tom, že najprv trochu poskusujú Uhorsko a Sedmohradsko, a potom sa v Mehádii dohodnú, čo ďalej urobia. Prvého mája mali vysadnúť na kone.

Deň predtým sa Bendeguz schystal na cestu, na ktorú sa denne pripravoval, odkedy si na jarmoku v Sučanoch kúpil nové čižmy pre seba a svojho jazdeckého sluhu. Kone celý týždeň šetril a dostalo sa im lepšieho žrádla. Pišta ponaprával postroje a namastil ich, pričom pamätal i na svoje čižmy. Kata mu schystala dva páry bielizne. Bendeguz si vzal tri páry. Pre seba a svojho jazdeckého sluhu, ako začal teraz nazývať Pištu, dal ušiť zelené košele a zelené gate, ako najpohodlnejší odev do ázijských horúčav. Ostatnú garderobu si zabalil do vaku, spolu s maďarskou modlitebnou knižkou, prístrojom na holenie a dvoma hrebeňmi. Pišta nakrájal toľko tabaku, koľko predvídateľne postačovalo pre nich, tuhých dvoch fajčiarov, po Rimavskú Sobotu, kde sa chceli zásobiť na ďalšiu cestu. Na hruške sedla visel každému z nich fokoš a vzadu kulač. Pišta sobral okrem toho drevený hrniec s kyslou kapustou a malý súdok borovičky. Chleba a slaniny mali dostať až u pána Kolomposa. Tak sa volal totiž od prvého mája pán de Szlanina alias ^[17]Szalonnay. Pišta dostal široký klobúk, ktorý mu konal dobré služby, či za dažďa, či proti slnku. Pán sa mal horšie, keďže si vzal kalpak, ktorý nosil ešte jeho starý otec za Márie Terézie ako patvarista. Kalpak bol ešte dobre zachovaný, okrem podšívky a toho miesta, ktoré mole vyžraly.

Uderila hodina rozlúčky, ktorá, ach, možno naveky oddelí Bendeguza od ženy a detí, od jeho kúrie, jeho domínia, od Turca a jeho repy, od vlasti! Hodina, prinášajúca v lone všetky tie príhody, ktoré ho odteraz maly stretnúť. Ach, keby si ich všetky bol vedel predstaviť, radšej by bol zostal za pecou a bol by sa urobil aj krivým, aj slepým.

„Osedlal si kone?“ „Áno, pán urodzený, môžeme nasadať.“ „Teda: Lóra katona!“ ^[18]Slanina. Pišta čoskoro prišiel, doplaziac sa, lebo chudák Pogány svesil uši, keď zbadal, že zostal sám. Sotva však zazrel svoju spoločnicu na cestách, respektíve dcéru, zaerdžal a zdvojnásobil kroky. Pišta bol rád ohníčku a podal svoju fajku pánovi s poznámkou, aby mu ju dal do pahreby. Bendeguz pokrútil hlavou, ako by sa mu nepozdávalo, že si sluha niečo takého dovoľuje voči svojmu pánovi, ale musel teraz všeličo prehltnúť, aby si ho udržal pri dobrej vôli. Čas bol príliš vzácny, aby sa narobilo veľa parády s fajkou jednako mu ju len pripálil a jazdilo sa ďalej. Gyula im prišiel naproti na koni, ustrojený celkom tak, ako chcel byť na ceste. Od klobúka až dolu po ostrohy všetko sa ponášalo na oblek csikósa (pastiera koni), lenže všetko to mal vznešenejšie. Ba vzal si ešte aj ovčí kožuch, oplývajúci červenými a zelenými ozdobami, a to hoci bola horúčava, ktorá prišla aj do Turca koncom apríla. Bendeguz, vidiac to, umienil si kúpiť gubu v Debrecíne pre seba a Pišta sa mal za chladných nocí postarať o seba, ako najlepšie bude vedieť. Gyula si vzal dve dobré pištole, Bendeguz a Pišta si jeden pár podelili medzi sebou. Gyulovo vrecko na tabak s dlhými remennými pruhmi bolo majstrovské dielo, ktorým istý kožušník z Miškovca získal majstrovské právo. Obyčajná, žltým plechom okutá a mosadzným vrchnákom dobre zaistená fajka, s krátkym pipasárom z kosodreviny, mala mu byť milou. Bez kulača sa nedalo cestovať v šírych bezvodných stepiach Uhorska. Jeho Susette mu okrem bielizne pribalila aj ihlu a niť, spolu so zrkadielkom v puzdre. Do opaska si vložil peňaženku nabitú papierovými peniazmi, a zmenku, na ktorú si mohol v Pešti vyzdvihnúť peniaze. Do Kluže mu mali dodať novú zásobu turčianski kramári (šafraníci). Úfal sa aj tomu, že sa v Turecku alebo v Ázijskom Rusku stretne s olejkármi, ktorým usporí námahu, aby vláčili zlato domov, keďže si ho mohli vyzdvihnúť na jeho poukážku u jeho Žida, ktorému na tri roky prenajal svoje imanie a majetok. Svoju Susettu spolu so štyrmi poľovníckymi psami dal na stravu k farárovi, ktorý sa ako veľký poľovník mohol o psov najlepšie postarať. Slovom, všetko bolo pripravené na odchod a na druhý deň vydali sa na cestu.