Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

30. Rozlúčka. Nehoda.

Oh, Uram, engedj erőt, hogy tűrhessek.

Rádai.

( Oh, Pane, udeľ sily, aby som mohol strpieť.

Rádai.)

Kŕdeľ ešte pred východom slnka opustil svoj nočný brloh. Naši orientalisti sa so žalostným pocitom rozlúčili s krajanom, keď si boli obapolne zaželali šťastlivú cestu. Pišta sa skoro na každom kroku obzeral za nimi a jeho vzdychy pohly Bendeguza; naliehal na neho, aby povedal príčinu svojho smútku. Pišta mlčal a utieral si nos. „S takýmto zajacom,“ povedal namrzený Bendeguz, „druhý raz by som nechcel ísť ani do Kraľovian. Choď, hanbi sa, ty ospalec, a nejeduj ma. Choď radšej v pokoji a daj sa pozvať na baraninu, ako ma tu máš zarmucovať svojím stenaním. Myslíš vari, že my dvaja máme postlaté na ružiach? Či sme sa o každú ťažkosť bratsky s tebou nedelili?“ „To som nevedel,“ odpovedal vzdorovité Pišta. „To ste teda aj vy šli bosý? Aj sedlo ste vy nosili a na somárovi šli? To sa nevolá bratská deľba, aj keby ste to sto ráz tvrdili!“ „Nože no, nože no! Zaslúžili sme si to obidvaja! Dívaj sa, ako ďaleko sme to dotiahli so svojou dôvernosťou, že musíme prežierať takéto grobianstvá. Tuším, že by si ty chcel na mne jazdiť, keby nám obidvom kone skapaly. Pozriteže ho, pána, čo si on všetko nedovolí! Našinec nebude tancovať, ako ty pískaš. Ak budeš aj ďalej takto gajdovať, môžeš ísť do čerta a do jeho pekelnej matere.“ „To mi nemusíte dva razy povedať, lebo mám práve na to najlepšiu vôľu, ale potom mne nedávajte za vinu, keď…“. „Buď ticho, braček,“ ohlásil sa Gyula. „Mlčanie je najlepšia odpoveď takému grobianovi. Aký utešený kraj! Pôda tu je asi veľmi úrodná! Pozri, aká pekná mládza, aká nádhera ovocia, ktoré stláča na zem konáre. Tam, kde tie vrchy ohraničujú obzor, je asi Bukurešť. Nedáme sa ohlásiť u Hospodára? Ale čo to tam vidím, čo sa to tam blýska? Vidíš? Teraz! A zase? To sú asi ozbrojenci, vidno to jasne.“ Teraz už bolo jasné, že sú nadobro stratení, lebo široko—ďaleko nebolo sa možno ukryť ani len za nejaký plot. Boli to ruskí kozáci, ubytovatelia vojenských oddielov, ktoré tiahly za nimi. Na zprávu o povstaní v Albánsku dostali rozkaz postupovať na hranice. „Stoj!“ zakričal veliaci dôstojník zďaleka, čo naši turčianski Maďari porozumeli a zostali stáť ani prikutí. Žiadal pas a keďže tam nenašiel podpis ruského vyslanca, privolal dvoch vojakov, odovzdal im pas a dal tieto podozrivé osoby pod vojenským dozorom eskortovať do Bukurešti. Bolo toho už viac, než sa zdalo, že znesie skľúčený Pišta. Srdce sa mu svieralo, nohy mal ťažké ako olovo, tvár o polovicu dlhšiu ako obyčajne. Gyula, keď sa spamätal z prvého ľaku, odvážil sa opýtať eskorty. Miesto akejkoľvek odpovede dostal od jedného do rebra a druhý zreval na neho, škrípajúc zubmi: „ Stupaj! … na majka!“ Naši turčianski Maďari porozumeli odpoveď, keďže bola dostatočne jasná. Nemo a do seba pohrúžení pokračovali v ceste, až sa vojakom uráčilo odpočinúť, lebo si museli nakŕmiť kone. To urobili i zatknutí a zajedli si, čo sa dalo dostať. Všetkým pochutila dobrá slivovica a kozáci boli hneď priateľskejší, keď im Gyula naznačil, aby toľko pili, koľko len vládzu, východisko to, ktoré vysoko prevyšovalo cenu jedného piastra. Po jedle im rozkázali nasadnúť a kozák tentoraz vyriekol svoje „ Stupaj!“ miernejšie a bez predošlého dodatku. Zatknutým bolo veselšie a, akže mali smysel pre krásu, mohol si oči popásť na okolí, v ktorom ležala Bukurešť na brehu Dumbovice, rozložená na vŕškoch porastených révou. Mesto ležalo už pred ich očami, veľké ako Debrecín, ale ešte špinavšie. So svojimi biednymi domami a drevom vykladanými ulicami nezodpovedalo ani očakávaniu našich vysokých cestujúcich, ani svojmu peknému okoliu. V ich položení by sa im nebol páčil ani rad palácov pri Dunaji v Pešti, ani divadlo, ani burza, ani schodište v Nákovej budove, ani Marczibányiho palác, ani nijaký výtvor architekta Hilda. Všetko sa im zdalo chmúrnym, najmä keď ich za zbehu obzízajúceho ľudu a školských detí odvádzali na hlavnú stráž, kde pre nich prišli červenooblečení Albánci, tvoriaci Hospodárovu telesnú stráž a konajúci zároveň i úlohu polície.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.