ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Szikrát üt a paripája.

( Iskru vykreše jeho paripa.)

Keď sa Bendeguz po temer bezsennej noci okolo šiestej hodiny prebral k novému životu, ponáhľal sa do maštale, aby dal sedlať kone. Pišta ešte chrápal, lebo Maritornes pravdepodobne i túto noc prišla na rendezvous. ^[56]Bendeguz trochu nevľúdne stúpil na nohu Pištovi a viac nebolo treba, aby ho zobudili. Vzchopil sa a kým si trel napuchnuté oči, dal sa do práce okolo koní nepovediac ani slova. Bendeguz sa pajedil a pomáhal mu kone osedlať. Kým Pišta pokračoval vo svojej práci, Bendeguz a Gyula sa ustrojili, aby sa dôstojne zjavili pri patriotickej hre. Kone, ktoré tentoraz maly bežať o závod, boly už na mieste a naši traja králi museli strpieť nejedno domŕzanie od samopašných csikósov. Zavalitý, silný chlap, hnedý ako škvarka zo slaniny, pustil sa do Pištu a figliarsky sa ho spýtal, či by tiež nemal chuť skúsiť svoje šťastie, aby mu neušla Széchenyiho šabľa. Ľud sa smial na tomto žarte, a Pišta si tentoraz všetko vstrčil do vrecka, nedajúc znať neľúbosť ani pohľadom. Na jeho pánov len ukradomky požmurkávali alebo ich ťahali zozadu. Aj oni dali so sebou všetko robiť, lebo nemohli vzdorovať sarkastickému množstvu. O toľko pyšnejšie sa tvárili potom, keď prišli vysokí páni a našim rytierom, nevynímajúc ani Pištu, polichotili.

Bol pekný deň (23. mája 1833), celkom na to súci, aby napomohol peknému divadlu. Bojovníci sa usporiadali. Každý jazdec bol rodený Maďar. Mérges z Vasadskej pustatiny, Turcsi, Whiskey, Szárcsa, Bátor, Rozalina, Csinos, Betyár, Gildroy, žrebec, hneď hotový kurizovať Rozaline všetko to tu stálo v plnej životnej sile. Ľudia mohli veriť, že každé z týchto ušľachtilých zvierat musí vyhrať prvú patriotickú cenu, sto dukátov. Lenže dama praecedit, ^[57]a tak ju získala Rozalina. Bolo to aj veľmi a propos, že dámsku cenu získala kobyla, Szárcsa, Peštianka. Gildroy sa pokúsil získať si priazeň Rozaliny, a tiež získal dámsku cenu, pohár, ktorý bol hoden stopäťdesiat dukátov. Ach, ako vďačne by ho bol daroval svojej milovanej Rozaline, ale ešte nebol emancipovaný, aby bol mohol voľne nakladať so svojím právoplatne nadobudnutým majetkom. Whiskey teraz pretromfol sám seba, získal dva razy Széchenyiho šabľu a Batthyániho pohár. Možno si predstaviť, akým závistivým pohľadom hľadeli praví Maďari, Csinos, Turcsi a spoločníci, na cudzie mená Rozaliny, Gildroya a Whiskeya. Referent, ktorý sa tiež tak díval na vec, nezdržal sa a verejne poznamenal, že by sa mala dať len vlasteneckým koňom príležitosť na obohatenie, tak, ako sa trpia len maďarskí jazdci. Mená z cudzích rečí vypožičané možno tým menej trpieť medzi koňmi, lebo v jednej stolici nástoja na tom, aby sa všetky priezviská preložily do maďarčiny. Táto nedôslednosť nie je nijakým potešiteľným časovým zjavom a dokazuje, ako málo vedia ľudia so všetkých strán ponímať vlastenecký význam. Bendeguz dal za pravdu referentovi a navrhol premenovať Whiskeya na Pajkosa, Rozalinu na Szikru a Gildroya na Pogánya. Ako vidno, mal záujem na veci: chcel tak zvečniť svoje dva kone.

Dostihy sa skončily rujnou, skutočne maďarskou hostinou, na ktorej nebola núdza o dobrú hovädzinu, kyslú kapustu, klobásy a papriku. Víno k tomu dodala pivnica Kasína, takže bolo pravé. „Nech žije Štefan Széchenyi!“ volala rozohnená spoločnosť. Nasledujúce tri zdravice platily cestujúcemu triumvirátu a pro coronide ^[58]volali na slávu i trom najznamenitejším víťazom, a to už pod ich práve pomaďarčenými menami. Tak prešiel našim trom rytierom znova jeden z najkrajších dní ich života. Večer veselo strávili v budínskom divadle, kde pre potechu drahých hostí hrali A pártütők, na čom sa Pišta temer do popuku nasmial.

Na druhý deň boli prítomní na zasadnutí Akadémie. Bendeguz mal pri tej príležitosti reč, ktorá síce vyšla nazmar, a len preto ju tu nemôžeme reprodukovať, lež ktorá jeho stála mnoho sĺz a shromaždených naproti tomu mnoho trpezlivosti. Zatiaľ sa dalo pochybovať o tom, že by ich zvolili za čestných členov, lebo Akadémia je tu nie pre každého blázna, ale pre zprávu o ich ceste bolo im určené miestečko v Tudományos Gyüjteményi. Bendeguz mohol mať teda lichotivú nádej, že jeho obraz uverejnia v najbližšom sväzku Magyar tudós társaság évkönyveia že zaujme čestné miesto vedľa Kazinczyho.