Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

28. Mehádia.

…immár Isten hozzád.

Balassa.

( …konečne s Bohom.

Balassa.)

Po daždi prišiel znova slnečný svit. Šťastne prišli do kúpeľov Mehádie. Už pohľad na to divoromantické okolie musel oduševniť takých ľudí, ako boli oni. Keď už celkom smyli stopy po plošticiach spolu s viactýždňovýrn potom, boli ako novonarodení. Po kúpeli dali si predložiť hus, z ktorej okrem krku nezostalo ani stopy. Dve tretiny šly na Bendeguzov účet, ale všetko zaplatil Gyula.

Na šťastie aga Selim, ktorého chceli navštíviť v Oršove, bol tiež v kúpeli. Dali sa teda oholiť, Pišta vyprášil garderóbu a ponáhľali sa mu urobiť poklonu. Odporúčajúce listy, ktoré dostali od pána X., vykonaly úlohu. Aga Selim, ktorý nemohol a nechcel zatajiť svoj maďarský pôvod, prijal ich milostivo, dal im čupnúť si na otomán, predložiť každému šálku kávy mokka, spolu s fajkou, a bol nadostač prístupný, takže sa dal podrobne informovať o ich predsavzatí. Predložili mu svoju najponíženejšiu prosbu, aby svojím sprostredkovaním vymohol pre nich u pašu pas, alebo, keby to bolo možné, dopomohol im k fermanu od padišaha. Aga Selim podotkol, že to druhé je spojené s veľkými ťažkosťami, ktoré by sa daly prekonať až za niekoľko týždňov. Sľúbil im však obstarať pas, s ktorým budú môcť nerušene pokračovať v ceste až po hranice najbližšieho pašaliku, kde sa potom budú musieť uchádzať o druhý pas. S tým budú môcť postúpiť až po Carihrad, najmä, ak si vykonajú odporúčanie u rakúskeho konzula. Až prídu do Carihradu, musia sa obrátiť na vyslanca svojho dvora, ktorý im pri takom chvalitebnom podujatí istotne dopomôže k fermanu. Bol taký dobrý, že im odpustil kancelárske poplatky, ba čo viac, odporúčal sa im do rozpomienky a prepustil ich. Ešte v ten istý deň dostali pas, a hneď na druhý deň už aj mohli tiahnuť ďalej. Keď prišli na hranice, našli tam nenazdajky v karanténe dvoch známych olejkárov, ktorým sa už skončil zátvor a chceli sa cez Sedmohradsko ponáhľať domov, lebo už dva roky boli preč. Jeden z nich bol Pištov kmotor. Pustili sa s nimi do dlhého rozhovoru a dali si všetko podrobne vyrozprávať, čo im mohlo byť užitočné. Poznamenali si všetky stanice až po Carihrad, prijali všetky rady a všetky výstrahy. Gyula bol taký láskavý a odobral od nich všetko zlato, ktoré nadobudli svojou živnosťou, a dal im zaň poukážku na svojho prenájomcu, čím sa pomohlo obidvom smluvným stranám. Gyula skutočne až teraz vyňuchal, že to, čo si zaumienili, ťažko dosiahnu, keďže sa vyskytly nepredvídané ťažkosti. Už v Kluži sa začal obávať nedostatku peňazí, ale až teraz oznámil Bendeguzovi svoje obavy. Vraj, keby neboli dostali nijaké peniaze, nebolo by sa im lepšie povodilo, ako mníchovi Juliánovi a jeho trom spoločníkom, ktorých vyslal Bela IV., aby tiež vystopovali prasídlo Maďarov. Peniaze na cestu sa im minuly a dvaja z nich sa museli vrátiť; márne sa chceli predať za otrokov, nikto ich nechcel kúpiť, nakoľko sa nevyznali v nijakej poľnej práci. Julián sám len zostal nažive, lebo jeho spoločník podľahol útrapám dlhej cesty. Keď sa i Juliánov mešec vyprázdnil, musel sa predať jednému saracénskemu kňazovi. Časom prišiel s tým kňazom do Veľkého Bulharska, kde náhodou našiel istú maďarsky hovoriacu ženu. Podľa jej návodu našiel pri Volge Maďarov, u ktorých sa udržala tradícia, že pred dávnymi časmi sa od nich oddelil jeden kmeň, o ktorom nevedeli, kam sa dostal. Julián napokon našiel prostriedky, aby sa oslobodil, oveľa kratšou cestou, ako cez Carihrad, prišiel na druhý vianočný sviatok na hranice Uhorska a nastúpil zpiatočnú cestu tri dni pred Jánom.

Bendeguz nábožne počúval a za rozprávania krížily sa mu v duši rozličné myšlienky. Či by tá kratšia cesta, pomyslel si, mala tak dlho trvať? „A odkiaľ ty vieš to všetko?“ opýtal sa ho nakoniec Bendeguz, zabratý do myšlienok. „Prečo si mi to všetko až dosiaľ zamlčal?“ „Vari učenec musí odrazu so všetkým vyrukovať? V tom je práve umenie, nevykázať sa, ako sa to stáva našim farárom, a druhé Kocúrkovo nenapíše ani jeho pôvodca, ak ešte žije. Ak si však človek vždy podrží niečo in petto, ako Jeho svätosť, môže, keď je to potrebné alebo keď to slúži našim cieľom, dať omladeno zablesknúť sa svojej učenosti.“ „Áno, lenže mohli sme tým získať niekoľko míľ a boli by sme včaššie hotoví,“ podotkol Bendeguz veľmi rozumne, na čo Gyula ešte rozumnejšie odpovedal: „Áno, ale kto nám ručí za to, že Maďari sedia ešte tam, kde sídlili za Belu IV.? Azda ty vieš, či dnes alebo zajtra nebudeme musieť hľadať Poľsko nie na Visle, ale na Missouri a v Alžírsku?“ „Ale, kto by sa bol aj len nazdal o tebe, že si ty taký učený? Pekne si ma ošialil!“ „To s tým nemá nič spoločného, nechaj, nech len vytrvalo sledujeme svoj cieľ.“

Gyula neúmyselne nasadil Pištovi chrobáka do hlavy. Odteraz ho často mučila tá strašná myšlienka, že by tiež mohol, podľa doterajších skúseností, prísť do podobného položenia, že by ho jeho páni mohli práve tak dobre predať, aby sami seba chránili v čas núdze, ako ho odsúdili, aby namáhavú cestu pešo konal a okrem toho ešte i sedlo vláčil. Na takých sebcov nemohol sa teraz riadne spoľahnúť. Keby sa dostali do najkrajnejšej núdze, nemal by už v tejto časnosti nikdy viac vidieť ženu, deti? Mal slúžiť nejakému pohanovi ako otrok, alebo nebodaj, mal sa dať obrezať? Neprezradil svoje obavy, ale také a podobné myšlienky mu vŕtaly v hlave a nechýbalo mnoho a bol by s kmotrom odtiaľ zutekal. Gyula mu však sľúbil pro fidelibus servitiis [67]jedno sedliacke sedenie a niečo takého nebolo na zahodenie. Zištnosť tentoraz ešte prevládala nad túžbou po domove a strachom. Poslal svojim deťom dary, jednému dreveného koníka, druhému za dva groše sladkého koreňa. Bendeguz poslal manželke vejár a deťom harmoniku, spolu s párom čižiem z červeného kordovánu. Aj Gyula pamätal na svoju Susette a poslal jej po olejkároch turecký šál. Pišta prelial celú rieku sĺz, keď sa lúčil s kmotrom, a obidvom pánom bolo tiež ťažko okolo srdca, keď sa v ten istý čas odlúčili od krajanov, i od vlasti. Dlho šli zamyslení, a najmä Pišta. Ach, jeho by nebolo možno potešiť, nech nezamlčia pred ním, čo im rozprával aga o Arnautoch, ako sú pre nich neisté cesty, ako sa raz tu, raz tam, a to i na miestach, kde by ich najmenej očakávali, zjavia ozbrojení a vraždia a pália.

„Ako sa máš, Pišta?“ ohlásil sa nakoniec Gyula. „Si akýsi veľmi smutný.“ Pišta začal smrkať a vzlykať. „Vari nie si stará baba, Pišta, čo znamená ten plač? Vari sa ti až teraz začína nepáčiť, že nesedíš doma za pecou?“ „Áno,“ odpovedal Pišta, vzlykajúc, „ženu a dieťa opustiť, a len tak sa smelo pustiť do šíreho neznámeho sveta, to veru stačí, aby to niekomu srdce krájalo.“ Vypukol ešte v prudší plač a nedal sa uspokojiť. „Starý, hanbi sa predsa, starý!“ „To je práve to, že na staré kolená zháňam po svete, kde by som mal zaliezť za pec.“ „Raduj sa, Pišta,“ povedal Gyula, „čoskoro zase budeš so svojou starou. Na Vianoce, za to ti ručím, budeš sedieť za stolom v Žebrákoviciach a dosýta sa naješ makových rezancov. Sľubujem ti toľko hriateho, že sa môžeš opiť od neho aj s celou rodinou.“ „A ja,“ doložil Bendeguz, „dám ti na prichovanie jedno zo svojich prasiec. Určite nebudeš mať príčinu ľutovať svoj krok, ale musíš vydržať s nami.“



[67] Pro fidelibus servitiis (lat.), za verné služby.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.