Zlatý fond > Diela > Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy.

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov

3. Cesta do Gemera.

Gemer je seminár, Atheneum, vysoká škola, pedagogium turčianskej šľachty. Čo dobrého má Turiec na kancelistoch, jurasoroch, cirkevnom patronáte atď., to môže z najväčšej čiastky ďakovať tomuto sídlu múz a práve preto je povinný dosvedčiť vďačnosť oproti tamojšiemu alumneu (konviktu) svojím štedrým príspevkom. Každoročne ta prúdi nádejná mládež, aby zavše zaplnila alumneum a dosýta sa najedla pečenej tekvice, ako to urobil aj pôvodca týchto riadkov. Náš Arpád nemohol byť predsa horší ako ostatní a bolo šťastím pre neskúsenú vdovu, že nemala v čom preberať. Keďže je Turiec bezmála taký preľudnený ako Malta a dedina dedine sedí na chrbte, bolo ľahkou vecou posháňať po susedných dedinách viacerých, ktorí si tak isto zaumienili ísť do Gemera. Siedmi si spoločne najali jeden voz a keď naň naložili zásoby, z ktorých malo osadenstvo nielen cestou, ale aj na mieste až do Kvetnej nedele núdzne vyžiť, pustili sa na cestu.

Ako sa povznášalo srdce nášho Arpáda, ako svietily jeho radosťou opojené oči, ako sa šírily jeho nosné dierky, keď jedno za druhým obracal chrbát slovenským hniezdam, ako ich nazýval. Z jeho spolucestujúcich ani jeden nerozumel jediného uhorského (maďarského) slova, pre čo bol Arpád hodne namyslený. Nerozumeli ani len maďarské kliatby, ktorými je naučený Slovák svoju reč tak husto popretkávať, ako by išlo o nevinné citoslovcia. [7]

Keď už pri Tisovci schňapol niekoľko maďarských slov, dobre z kože nevyskočil od ohromnej radosti. V duchu videl už blízky Muráň, prvú maďarskú dedinu v Gemerskej stolici, ako sa nazdával. Keď ho zazrel, ten kamenný zámok, nadšenie ho zdvihlo do hmlistých oblastí, ta, kde hniezdi orol na príkrych skalách. Obraz Wesselényiho a Márie, o ktorých mu jeho prastrýc čosi rozprával v detstve, vznášal sa pred ním spolu s ich ľúbostnými dobrodružstvami, a zahĺbený do pozorovania týchto scén z minulosti, prišiel konečne práve sem. Jednako, ako sa môže sklamať človek vo svojich najkrajších nádejách! V Muráni a ďalších po sebe nasledujúcich dedinách nepočul nič inšieho, ako odporný slovenský hovor, zohyzdený niekoľkými maďarskými slovami, alebo smiešaný s prekrútenými maďarskými slovami; maďarský pozdrav slovenských školských detí nemohol ho odškodniť za sklamané očakávanie. Jednako ho však smierila sila prostého človeka, ktorá sa mu zdala podobnou sile maďarského prostého človeka, maďarské mená slovenských volov a koní, maďarský tvar sedliackych vozov, maďarský spôsob stavieb s ich obyvateľmi, a tento úkaz vedel si už vo svojich chlapčenských rokoch predstaviť ako dôležitý začiatok budúceho pomaďarčenia tamojšej Slovače.

Na mestečko Jelšavu bol by rád svolal oheň s neba, keď aj tam sa mu pritrafilo počuť slovenskú kázeň, ako hoci v Slovenskom Právne. No toto napnuté očakávanie nemalo dlho trvať. Ako kedysi Kolumbus z letu vtákov usudzoval na blízku zem, cieľ svojich žiadostí — a sám otec Noe z olivovej halúzky u holuba videl, že vody potopy opadly: tak ovoňal aj Arpád, že sa každým konským krokom významne približuje k zasľúbenej zemi, keďže čoskoro stretávali Maďarov, ktorí ich pozdravovali „ Isten áldjon meg“ (Boh vás pozdrav). Jeho oči sa pozdĺž cesty stŕpnuto dívaly po okolí, kde sa každú chvíľu mohol zjaviť Gemer. Ale práve tu musel krotiť svoju túžbu, lebo kočiš musel zastať pri Dolinke, krčme, aby si glgom okorenenej pálenky utíšil koliku. Arpád sa medzitým vyškriabal na dub, ale neuspokojil svoju zvedavosť, ba bolo jeho šťastím, že keď spadol, nezlámal si krk a škodoval len pravé krídlo svojho kabáta, ktoré zostalo visieť na suchej haluzi. Ani táto strata, ani neviazaný smiech jeho spolupútnikov nemohly ho vyviesť z rovnováhy, lebo všetky jeho myšlienky a city sa v najbližšej chvíli sústredily na Gemer. Teraz prišli na bod, s ktorého bolo vidieť turčiansky Jeruzalem, no, ako by si nejaká nešťastná hviezda chcela s naším Arpádom zahrávať, zdvihol sa oblak prachu a zastrel každý výhľad jeho vytrešteným očiam. Svinský pastier totiž práve bol daroval slobodu svojim chovancom a chovaniciam, ktoré sa domov vracaly, čo ony využily ako nevychovaná školská mládež: každé indivíduum utekalo domov, ako najlepšie vládalo. Za stratu výhľadu, o ktorý pripravil nášho Arpáda prach, odškodnený bol príjemným spôsobom. Dohonili svinského pastiera. Arpádovi sa zdal stelesneným ideálom celého Maďarstva: tak mu matka vyobrazila Maďara. Hlavným oblekom chlapa bolo: klobúk so širokou strechou, z ktorého masť kvapkala; košeľa, čierna ako zem, ktorú nedal so seba, odkedy si ju obliekol v deň svojej investitúry, bola by dávala pupku voľný výhľad, keby ho nebol sputnal široký kožený opasok, krátke konopné gate, toho istého veku, tej istej farby ako košeľa. Od kolien nadol, tam, kde prestaly gate, boly holenné kosti tesno ovinuté remeňom a pevno držaly prikrytie nôh, skladajúce sa len z podošvy, ktoré by bol Homér síce nazval sandálmi, ale každý Maďar ich menuje len bocskor. [8]a svinský pastier bol taký ochotný, že ho nechal s ňou sa hrať a okrem toho spravil si žart, že zamenil svoj zamazaný klobúk za Arpádovu čiernu čiapku z capiny. A keď sa svinský ježko chystal napchať si fajku, Arpád sa poponáhľal ponúknuť mu svoj mešec na tabak. To bola smluva priateľstva, ktorá neoslabene trvala, kým len zostával v Gemeri. Teraz sa už stal s ním natoľko familiárnym, že si mohol všetko dovoliť. Sosňal mu kapsu, aby skúsil, ako pristane jemu samému. V tom momente sa spolucestujúci hrozitánsky rozrehotali a gondáš (svinský pastier) sa tiež spolu s nimi potuteľne uškŕňal. Šuhaj skutočne pôsobil komickým dojmom. Keďže matka práve nemala dosť peňazí, aby ho riadne vystrojila, dala mu zo starootcovskej garderóby žlté nohavice a višňovočervený kabát, ktorý mu siahal až po členky. Veľké medené gombíky, bolo ich šesť, boly dobre konzervované, ale jedno krídlo, ako už vieme, zostalo visieť na dube. Mladý pán išiel bosý, aby si zašanoval nové čižmy, ktoré mu musely vydržať do Kvetnej nedele. Klobúk, sekera a kapsa tak svedčily k tomuto obleku, ako úradný oblek speakera v dolnej snemovni k špinavej košeli a ku kapse svinského pastiera. Arpád sa však nedal mýliť, ale sa smial spolu s nimi a robil figliarske kotrmelce, striedajúce sa so zúfalými úškľabkami. Tak prišli až k mestečku. Teraz bolo treba dokončiť žart. Svinský pastier siahol po svojom klobúku, vzal Arpádovu kapsu a musel mu vytrhnúť z ruky sekeru, ktorú asi štyri razy bezvýsledne od neho pýtal. Už vtedy prišlo na myseľ nášmu Arpádovi, že si pomaličky usporí toľko peňazí, aby si mohol zaopatriť takú istú sekeru. Aj to si zaumienil, že cez letné prázdniny bude strážiť malé stádo svojej matky, ktoré bolo, pravdaže, aj jeho, v takom obleku, ale že si najprv osvojí maniere maďarského svinského pastiera. Pastier sa bez mnohých okolkov a bez jediného slova na rozlúčku rýchle vzdialil. Arpád pobehol za ním a aký už bol celý nadšený, vtisol mu do hrsti, prvému Maďarovi, s ktorým sa v živote shováral, lesklý desaťkrajciarnik. Dala mu ho mama, a doložila, že keď príde na veľkonočné prázdniny domov, aby jej ho vedel ukázať. Vtedy mu aj to sľúbila, že mu najbližšie na jarmoku kúpi husle, ak sa pousiluje naučiť sa okrem Otčenáša aj vyznanie viery a desať prikázaní po maďarsky. Pre neho, nadšenca, mimochodom povedané, bola to maličkosť, hoci mal inak ťažkú hlavu. Keď prišiel domov, prekvapil pani matku tým, že jej nazpamäť vyrapotal aj príbeh o márnotratnom synovi, ktorý ho hlavne preto priťahoval, lebo aj márnotratný syn strážil svine a on si ho inak nevedel predstaviť, ako v podobe svojho obľúbeného svinského pastiera.



[7] Trenk, aký už bol klamár, tvrdil o komsi, že preložil do maďarčiny Common sense od Thomasa Payneho. „Čo, do maďarčiny?“ zvolal barón Hompesch, keď to počul, „ten chvastúň predsa nevie kliať po maďarsky!“ Gróf Schlabrendorf, ktorý rozpráva túto anekdotu, podotýka: „Ako čo by to boly základy vznešenej madžarskej (tak) reči.“ (Pozn. autora.)

[8] Balta (maď.), sekera.




Ján Chalupka

— prozaik, dramatik, publicista, najvýraznejší satirik obdobia národného obrodenia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.